Zde se nacházíte: 25fps » Světový film » Havajská idylka potrebuje pristrihnúť krídielka

Havajská idylka potrebuje pristrihnúť krídielka

RECENZE: Děti moje (režie: Alexander Payne, 2011) – FILIP LUCINKIEWICZ – 

Poznámka na úvod: Text využíva ako argumentačné strelivo scény z filmu. Kto ešte film nevidel a obáva sa nárazu do spoilerov, nech radšej nečíta. Aj keď po prečítaní pár recenzií vás Potomkovia sotva môžu niečím prekvapiť.

Havaj má svojho neoficiálneho kráľa – Matta Kinga. Spolu s diváckymi sympatiami. Kráľovský status nie je zdôraznený len v jeho priezvisku; v žilách mu koluje modrá krv. Presnejšie krv princeznej Kekipi a jej predkov. Avšak nečakajte rozprávkového panovníka alebo vládcu absolutistického razenia, ale kráľa s „ľudskou tvárou“. Kráľa, ktorý sa dokáže priblížiť prežívaniu pocitov más. Samozrejme do bezpečnej vzdialenosti; neprežíva ich rovnako plebejským spôsobom. Od nezáživnej mizérie Warrena Schmidta má ďaleko. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa v jeho spoločnosti budeme cítiť prijemne. Zdá sa, že nič viac ani nežiadame. Po uchlácholení hrejivou pohodou mu odpustíme aj jeho najväčšie zlyhanie – zlyhanie ako rozprávača. Kto by si spomenul na očakávania, ktoré na začiatku vzbudil a nenaplnil? Kto by sa zamýšľal nad jeho slovami po naordinovaní silnej dávky inscenovanej drámy, hladivej idyly a korektne nekorektného humoru?

Pozitívne prijatie filmu akoby potvrdzoval a zároveň neproblematizoval nekritický tón zaznievajúci vo väčšine tuzemských a amerických recenzií. Navyše Potomkovia (V texte sa zámerne vyhýbam zavádzajúcemu distribučnému názvu Deti moje, miesto neho používam doslovný preklad Potomkovia) vyhrali dva Zlaté glóbusy (najlepšia dráma, aj keď výstižnejší titul by bol „najzábavnejšia“, a najlepší Clooney). Bez šancí nie je ani pri žatve zlatých plešivcov. Tak čo by som to bol za nekultúrneho barbara, ak by som sa pokúsil čo i len jediným slovom očierniť jeho „nezávislácku“ auru, auru „zaručenej kvality“? Myslím, že internetoví „profesionálni“ komentátori používajú v tomto prípade jeden výraz: „zakomplexovaný samozvaný odborník“.

Verím v bystrosť čitateľa, v jeho schopnosť vyvarovať sa sebaklamu. Nestaviam sa do role kazateľa uniopinionizmu šíriaceho vieru v „jediný správny názor“, najlepšie ten svoj. Mojím cieľom nie je vypustiť pľuvanec do tváre „názorovo odlišných“. Snažím sa poukázať na niekoľko rozporov, trhlín a úskalí, ktoré z môjho pohľadu film obsahuje.

Zradná exotika

Tvorcovia filmu sa chytili do pasce, do ktorej dobrovoľne vliezli. Snažili sa natočiť drámu v exotických kulisách. Ich zlyhanie potvrdzuje aj najväčší argumentačný kaliber: slová mojej mamy. Svoj zážitok z filmu zhrnula ocovi v súvetí: „Malo to aj nejaký dej, ale to prostredie by sa ti páčilo, mal si ísť s nami.“ Aj keď hlavnými postavami filmu nie sú turisti ako v Kopačkách alebo Skús ma rozosmiať, ktorí sem prileteli na „terapiu rajom“, Potomkovia sú pripravení uspokojiť potreby latentných dobrodruhov. Tých, čo z bezpečia a pohodlia svojho gauča podnikajú cesty „letom svetom“ za instantnou exotikou.

Kto čakal každodennú šeď Havajských ostrovov, na akú sme zvyknutí aj v stredoeurópskom priestore, bude nadšený len v prvých piatich minútach. Musí mu stačiť jeden záber na kolónu áut. A Mattove slová. Na začiatku síce vzbudí dojem, že mu ide o demaskovanie „skutočného života v raji“. Demaskovanie sa však následne ukáže byť len divadelnou fackou. Nech nás príliš nezabolí, stačí, keď poriadne plesne. „Paradise can’t fuck itself. Welcome in Hawaii.“ Potom už nasledujú zábery nebezpečne blízke charakteru dovolenkovej brožúry vložené medzi peripetie Kingovej rodiny. S výskytom panorám prírodných scenérií sa tvorcovia miernili. Na rozdiel od havajských vybrnkávačiek (na nervy). Avšak aj jedno, aj druhé prispieva k pocitu, že dramatický účinok odplavilo more.

Dovolenkovosť sa prejavuje aj v plynutí (/plynulosti) deja. Všetko, čo by ho mohlo vyhrotiť, musí byť zmiernené, poprípade vynechané. Príkladom prvého prístupu je scéna, keď Matt s rodinou podnikne prechádzku po pláži. Čo ak náhodou stretnú chlapa, s ktorým ho podvádzala žena? Nestretnú. To však nie je podstatné; rodinnej prechádzke po pláži v lúčoch zapadajúceho slnka nechýba fotogenickosť. V medziach prvej signálnej estetiky, estetiky pohľadnicového gýču (pre predstavu stačí vygooglovať plagáty). Príkladom druhého prístupu je scéna, keď Matt oznamuje svoje rozhodnutie ohľadom (ne)predaja pozemkov. V momente očakávaného nesúhlasu bratrancov a sesterníc nasleduje…strih. Alebo snáď veríte, že Mattove slová spôsobili ich zázračnú premenu na uvedomelých havajských patriotov? Čo tam po miliónoch, vlastníctvo „panenskej pôdy“ je na nezaplatenie.

Preč s komplikáciami

Potomkovia sa vyhýbajú (zámernej) problematickosti. Film je prezentovaný ako dráma a dráma = slzy. No sympatie si získava predovšetkým humorom, aby obhájil svoju ďalšiu škatuľku – komédia. (Ne)korektnosť humoru je na správnych miestach ulízaná, nech sa niekto necíti pobúrený. Netočíme brit(s)kú satiru, ktorá humorom brojí proti myšlienkovej rigídnosti. Humor zároveň pomáha kamuflovať jednoduché riešenia naservírované už v mierne predžuvanej konzistencii divákovi. Riešenia problémov sa držia konceptu: rýchlo a hladko; občas nasadiť plač alebo nadávky. Ako sa skončí „lov na milenca vlastnej ženy“? Spolu s dcérou mu najprv Matt vynadá, čo spôsobí cestu kútikov divákových úst smerom nahor. Následne mu umožní sa s ňou rozlúčiť v nemocnici, čo vyvolá uznanlivé pokývanie hlavy; kútiky putujú smerom nadol. Verte Mattovi, nič neutíši bolesť z nevery spoľahlivejšie ako z chuti si zanadávať. Najlepšie v kruhu rodiny.

Potomkovia teda nežiadajú mnoho ani od postáv. Tak napríklad prípadná dilema, či odpojiť manželku, dcéru a matku od prístrojov je vyriešená už v záveti (čoskoro) zosnulej. Samotná postava komatóznej ženy stráca atribúty konajúcej, „životnej“ postavy a stáva sa len bezvládnym telom, neschopným akejkoľvek reakcie, obrany. Morbídne aspekty jej stavu zachytávajú detaily na nehybnú, modrastú tvár, ktorej kolorit dotvárajú tečúce slinky. Vitálnosť je jej dopriata len v prvom, pár sekúnd trvajúcom zábere. Potom žije v povedomí divákov len vďaka prehovorom postáv.

Kdo z koho: Schmidt proti Kingovi

Na rozdielnosti prístupov k motívu straty blízkej osoby vo filmoch O Schmidtovi a v Potomkoch dobre vidíme rozdielnosť v prístupe k samotným divákom. Pri Schmidtovi nenastala situácia, v ktorej by som sa cítil ako obeť nedobrovoľnej penetrácie emocionálneho ústrojenstva za účelom vydolovania súcitu. Pri Kingovi áno. Patetickosti v prípade filmu O Schmidtovi zabraňovala jednak procedurálnosť: vybrať rakvu, rozhovor s pastorom, vyzdvihnúť dcéru na letisku, samotný pohreb, vypočuť si kondolencie. Rýchlosť a až apatický spôsob, akým prebieha „posledná rozlúčka so zosnulým“ pôsobí mrazivo. Zúfalstvo, beznádej, bolesť ostávajú utajované, objavujú sa len v náznakoch. Ak v prípade O Schmidtovi môžeme hovoriť o podpovrchovom smútku, Potomkovia nás nenechajú na pochybách, kde máme prejaviť súcit. Slzy napovedia. Avšak táto istota sa v závere otrasie pod erupciou vzlykov a sĺz podvedenej manželky, ktorá odpúšťa, aj keď „ju chce nenávidieť.“ Vzduch vtedy oťažie otázkou: Nebola náhodou afektovanosť tejto scény zámerom? Myslená ako ironická grimasa, ktorou nás tvorcovia ubezpečujú, že sa neberú až tak vážne? Tápem. Keď bola v podobne decimovanom stave Tracy z filmu Kdo z koho, nepociťoval som rozpaky nad svojím ironickým úškrnom, pocit škodoradostnej satisfakcie bol na mieste.

Ordinérnosť (nekrikľavého) bohatstva

Potomkovia tak uspokoja typ divákov, ktorí od filmov neočakávajú všednosť a realistickosť. Avšak svoju túžbu uniknúť pred nimi do sveta fikcie nepriznajú. Dokonca ani pred sebou. Tvorcovia sa už postarajú o hladkosť prijatia ich sebaklamu; aby dokázali ignorovať výnimočnosť Mattovej situácie a postavenia; aby dokázali ignorovať fakt, že Matt nie je jedným z nich; aby dokázali ignorovať fakt, že práve unikajú od každodennej (nudnej) reality. V prvom rade je dôležité nezdôrazňovať Kingovo bohatstvo. Preto aj keď uvidíme na prístupovej ceste pred jeho domom stáť Range Rover, nikdy ho neuvidíme viesť sa v ňom. Necháme ho radšej premiestňovať sa v menej výstrednom a viac ľudovom vozidle – (pravdepodobne) v aute z autopožičovne. Divák verí „obyčajnosti“ filmu aj vďaka hereckému umu protagonistov a presvedčivo znejúcim dialógom. Sympatizovať s Mattom nebude len vďaka Clooneymu; tak rýchlo ako mu odpustila dcéra, mu odpúšťa aj on. Zbohom rola vinníka, vitaj rola obete.

Od Potomkov netreba očakávať sondu do života človeka-milión, do života podobného nášmu.1 Tú Payne vykonal vo filme O Schmitovi a v záverečnom poviedkovom fragmente Paris, je t’aime. Miesto toho predstavujú sondu do života človeka s miliónmi, hoci nekrikľavými. Hlásajú, že nás vyvedú z údolia klamlivých predstáv. Miesto toho sa nás do neho snažia priviesť. Inou cestou. Preto kto trpí alergiou na pokrytectvo a faloš, nech sa im radšej vyhne. Kto sa rád opíja krotkými ilúziami, nech si pokojne objedná ďalšie kolo.

The Descendants

Režie: Alexander Payne

Scénář: Alexander Payne, Nat Faxon, Jim Rash (podle románu Kaui Hart Hemmings)

Kamera: Phedon Papamichael

Hudba: Dondi Bastone

Hrají: George Clooney, Shailene Woodley, Amara Miller, Nick Krause ad.

USA, 2011, 115 min.

Česká premiéra: 19. ledna 2011 (Bontonfilm)

Print Friendly, PDF & Email
  1. Viz román Jozefa Cígera-Hronského Jozef Makhttp://ukazkyml.blogspot.com/2011/03/ukazky-z-diel-autorov.html  []

Autor

Profilový obrázek
Počet článků : 6

Komentáře (2)

Zanechte komentář

© 2011 Powered By Wordpress, Goodnews Theme By Momizat Team

Zpět nahoru