Zde se nacházíte: 25fps » Téma » Príchod vlaku slečny Akerman

Príchod vlaku slečny Akerman

Príchod vlaku slečny Akerman
TÉMA – VLAKY: Les rendez-vous d‚Anna (režie: Chantal Akerman, 1978) – ANDREJ CHOVANEC –

Minimalizmus. Zmysel pre citlivosť a krehkosť. Dôležitosť nenápadných predmetov. Stroho kráčajúci okoloidúci, zvuk ich krokov, rytmus. Štýl belgickej režisérky Chantal Akerman nám môže pripomenúť kinematografiu Roberta Bressona. V jej filmoch dochádza k bressonovským premenám, avšak sú dosiahnuté odlišným spôsobom – nekopíruje, ale nadväzuje a objavuje nové vlastné možnosti. Verím, že pokiaľ chceme hovoriť o Akerman, je správne zanechať chladný pojem réžia a nazvať ju autorkou. Jej štýl je ľahko rozpoznateľný, ideálny na popísanie, zároveň nevysvetliteľný, dotýkajúci sa hlbín divákovho vnútra. Chcel by som zdôrazniť, že záhadnosť v jej filmoch nefunguje ako atrakcia typická pre mysteriózne filmy, ale je samozrejmou súčasťou „filmového života“.

La Chambre (1972), autorkin raný desaťminútový film, vnímam ako obraz lásky k domovu. Filmy Jeanne Dielman, 23 Quai du Commerce, 1080 Bruxelles (1975) a News from Home (1977) zobrazujú vzťah medzi matkou, dieťaťom, domovom. Roadmovie Les Rendez-vous d’Anna1 je príbeh o blúdení, stratení, (ne)hľadaní domova, s ústredným vzťahom matky a dcéry. Je zrejmé, že Akerman má k týmto témam osobný vzťah… Anna, hlavná hrdinka roadmovie, sa izoluje a žije vo svojich skrytých myšlienkach. Môžeme sa pokúsiť k nej preniknúť bližšie, ale v jej osobnostných črtách nebudeme mať jasno – autorka rada skrýva, spolieha sa na divákovu reakciu a na jeho vlastné myšlienky, ktoré ho napadnú pri sledovaní filmu. Nepovažujem za podstatné vysvetľovať obsahový presah (alebo pointu) tohto filmu. Môžeme sa pokúsiť Annu charakterizovať ako osamelú blúdiacu hrdinku, ale s takýmto uvažovaním budeme film vnímať len na úrovni akéhosi chudobného vyjadrenia informácií. Je dôležité vidieť dielo ako „filmový život“ a prijať ho so všetkými svojimi záhadami – vidieť Chantal Akerman. Podobne je to so zobrazením niektorých predmetov, ktoré autorka používa. Napríklad telefón umožňuje Anne izolovanú komunikáciu, je vyjadrením vlastnosti postavy (informatívny význam), ale zároveň podporuje formu (telefónna búdka vytvára nový rám obrazu) a nejednoznačnosť – čo tieto obrazy prinášajú, nemôžeme presne určiť. Vlak, asi najčastejší motív, je prítomný aj v zadných plánoch, niekedy v rovine neostrosti, kedy do popredia prechádza zvuk. Nižšie sa pokúsim nájsť jeho význam pre štýl tohto filmu…

Nehybnosť, pohyb, roadmovie

Spomeňme si na Jeanne Dielman, snáď najznámejší film autorky, ktorý stereotypne zobrazuje až banálne situácie zo života hlavnej hrdinky. Film sa odohráva v uzavretom prostredí (predovšetkým byt, blízke okolie), v životnom priestore Jeanne Dielmanovej. Pohyb postavy sa kombinuje so statickou kamerou, ktorá sa nepodieľa na výraznej dramatizácii, je len pozorovateľom. Súčasnému publiku môžu byť stopy takejto metódy známe napríklad z filmov Michaela Hanekeho, pre ktorého je Akerman zjavnou inšpiráciou.2 Tento prístup je prijatý aj v Les Rendez-vous d’Anna – hneď prvý záber je dokonalou ukážkou, a tak sa na ňom pokúsim bližšie popísať režisérkin spôsob inscenovania a snímania. Pevne fixovaná kamera rámuje niekoľko rovín priestoru vlakového nástupišťa (trať, vchod do podchodu, telefónna búdka). Dav ľudí na nástupišti sa stratí v podchode, vyčlení sa z neho Anna a zarámuje sa do telefónnej búdky, chvíľu tam pobudne, opustí ju a zájde do podchodu. V závere tejto jednozáberovej scény sa z hĺbky priestoru vynorí vlak, aby svojím pohybom dotváral rytmus. Prostredie a nepohyblivé objekty sú pevne zafixované, ale postavy a dopravné prostriedky svojim premiestňovaním menia veľkosť záberu. Jedným zo základných princípov režijného uchopenia autorky je dôraz na vnútrozáberovú montáž a premyslenú mizanscénu (mnohokrát si pomáha násobným rámovaním) – rytmus utvára v rámci jedného statického záberu pomocou interakcií prvkov tvoriacich predkamerovú realitu. Tým sa asi najvýraznejšie odlišuje od Bressona (u ktorého sú tieto aspekty tiež dôležité, ale nezdôraznené) a približuje sa k štýlu inscenovania filmu Playtime (1967) Jacquesa Tatiho.

Avšak v súvislosti s filmom Les Rendez-vous d’Anna nemôžeme hovoriť len o statickej kamere, pretože Akerman berie ohľad na prirodzenú vlastnosť roadmovie – pohyb – a v niektorých situáciách ju spája s pohybom rámu. Na rozdiel od Jeanne Dielmanovej tu nájdeme horizontálne jazdy v súmernom pohybe s kráčajúcou hrdinkou. Nenarúšajú rozprávačskú autonómiu, neslúžia dramatizácii, ale podporujú štýl, rytmus a vzájomné interakcie. Špecifikom je pohľad kamery z pohybujúceho sa vlaku. Takýto postup je pri vlakovej sekvencii použitý niekoľkokrát, pričom z hľadiska podávania informácií k pochopeniu príbehu je bezvýznamný – spomaľuje čas, ničí pragmatickú stavbu diela. Sú to mystické lety nocou, s mihotom svetiel a ďalších dekorácií, v ktorých vzniká atmosféra osamelosti dotýkajúca sa hlavnej hrdinky. Jazdy, rovnako ako statické zábery, tvoria emócie a zvláštny filmový vzduch. Okrem služby pohybu, funguje vlak ako vhodný motív pre vyjadrenie cesty (umožňuje Anne cestovať po Európe), ale prijať len takéto videnie znamená, obmedziť sa na prvoplánový význam. Podľa môjho názoru, autorka používa vlak z rovnakého dôvodu, ako hociktoré iné prostredia alebo dekorácie: vyberá si prvky, ktoré boli stvorené pre existovanie vo filmovom ráme – necháva ich rovnocenne žiť a reagovať s postavami (hercami). Akerman si uvedomuje citlivú povahu kinematografie. Pri práci na svojich predchádzajúcich filmoch Hôtel Monterey (1972) alebo News From Home sa naučila, že kinematografia je umením nehybnosti a pohybu. Film môže fungovať aj bez prítomnosti hercov. Opäť tu vidím spojitosť s Bressonom.

Hrdinka si v závere prehráva správy zo záznamníka. Síce sa film odohráva vo francúzskom znení, narazí na anglickú repliku: „Anna, where are you?“ Zablúdila, je stratená, hoci leží na posteli vo svojom byte. Je mnoho variantov, ako by príbeh mohol pokračovať, ale cítim, že tento záver predznamenáva vznik ďalšej veľkej roadmovie: Paríž, Texas (Paris, Texas, 1984) Wima WendersaLes Rendez-vous d’Anna vnímam ako prológ k tomuto filmu.

Les Rendez-vous d’Anna

Režie a scénář: Chantal Akerman
Kamera: Jean Penzer
Střih: Francine Sandberg
Hrají: Aurore Clément, Helmut Griem, Magali Noël, Hanns Zischler, Lea Massari, Jean-Pierre Cassel a další
Francie, 1978, 120 min.

Print Friendly
  1. Do slovenčiny by sme mohli preložiť ako „Annine rendez-vous“ alebo „Annine stretnutia“. []
  2. Podobne to platí aj o filme Markusa Schleinzera Michael (2011). []

Autor

Počet článků : 5

Zanechte komentář

© 2012 25 fps, z.s.

Zpět nahoru