Zde se nacházíte: 25fps » Festivaly a přehlídky » Osamelí bežci Iránu

Osamelí bežci Iránu

Osamelí bežci Iránu
REFLEXE: Ozvěny Festivalu íránských filmů v Olomouci – ANDREJ CHOVANEC –

Pastiche Filmz a Ozvěny Festivalu íránských filmů (18. 2. – 21. 2. 2013) – olomoucký divák sa mohol dotknúť iránskej kinematografie detskej tematiky: Bežec (Amir Naderi, 1990), Kde je dom môjho priateľa? (Abbas Kiarostamí, 1987), Bashu, malý cudzinec (Braham Beizai, 1990) a Tinar (Mahdi Moniri, 2009). Okrem tohto „hlavného programu“ boli uvedené aj dva krátke filmy: Drevené pištole (Sharub Gharib, 1975) a Vyslobodenie (Naser Taghvai, 1972). Pred utorkovou projekciou Kiarostamího snímky sa konala prednáška Viery Langerovej, odborníčky na film a kultúru stredného východu, predovšetkým o Inštitúte pre intelektuálny rozvoj detí a mládeže, kde začínalo mnoho iránskych tvorcov. Organizáciu udalosti nebudem hodnotiť – filmy boli premietnuté – to je hlavné. Škoda, že publikum pozostávalo z malého počtu ľudí, ktorí by mali v olomouckých končinách patriť k najkompetentnejším vo vhľade do kinematografie, zo študentov filmovej vedy. V tomto článku rozvediem úvahy o prvých dvoch zmienených filmoch, ktoré budú skôr akýmsi nasmerovaním k ich vnímaniu, než komplexným výkladom.

Kde je dom môjho priateľa?

Potom, ako sa Ahmed vráti domov zo školy, zistí, že omylom vzal spolužiakovi Mohamedovi zošit. Ak Mohamed na ďalší deň neodovzdá učiteľovi vypracovanú domácu úlohu, bude vylúčený zo školy. Ahmed si to uvedomuje – svoje priam rytierske poslanie vrátiť zošit spolužiakovi prijíma ako naplnenie priateľstva. Napriek matkinmu zákazu opustí dom a spolu s Mohamedovým zošitom sa vydá do susednej dediny hľadať dom svojho priateľa. Nejedná racionálne, nerieši praktické otázky, necháva sa unášať vyšším princípom. Netuší, kde jeho spolužiak býva…

Kiarostamí ako minimalista, ako autor s neobyčajne opatrným prístupom k tvorbe. V centre je chlapec, dieťa, neherec. Jeho oči evokujú pocit strachu, bolesti, zároveň nádeje, čistoty a krásy, ktorá sa rodí v jeho zmysle pre lásku k spolužiakovi. Ahmed svoje poslanie realizuje ako beh (cestu), pričom jeho fyzická vytrvalosť je priam nereálna. Vôbec nie je zadýchaný, hoci vybehol na kopec, prebehol z jednej dediny do druhej. Chlapcova veľkosť spočíva v odpútaní sa od telesnosti. Mimochodom, týmto je vnímateľ uvoľnený od uvažovania o sexuálnych pudoch postavy, ktoré náležia predovšetkým telesnosti, a preto nepredpokladám, že by homosexuálna identita chlapca mohla byť reálnou. Autor Ahmeda zjavuje ako metaforu hrdinu bez otázok materiálnej a snáď aj psychickej existencie. Zošit po svojom vrátení dostáva („akoby náhodou“) srdce v podobe malého kvietka. Stáva sa ikonou. Názov filmu vyznieva ako krehký „výkrik“ láskavosti.

Telesnosť v Bežcovi?

Rovnako aj v centre filmu Bežec je chlapec, dieťa. Amiro žije v odlišných podmienkach ako hrdina Kiarostamího snímky: je sirota, nemá domov (býva v opustenej lodi), nechodí do školy, a preto je nútený riešiť otázky materiálnej povahy. Zbiera fľaše (odpadky), ktoré následne predáva, podobne predáva vodu, Američanom čistí topánky – snaží sa ako tak vyžiť. Obdivuje stroje (lietadlá, vlaky alebo lode), kupuje si časopisy, uspokojenie nachádza v súťažení so svojimi kamarátmi potom, ako vyhráva. Je to jeho spôsob hľadania šťastia. Z pohľadu pozorovateľa je príbeh tohto chlapca veľmi bolestivý. Zatiaľ čo Ahmedov beh bol metaforou lásky, Amiro beží fyzicky, je rozorvaný bitkár živočíšnych pudov.

Spôsob jeho života je dôsledkom okolností, ktoré naňho dopadli. Pokiaľ by sme ho obvinili z nízkosti, museli by sme zasiahnuť aj Antonia Ricciho, ktorý sa v závere Zlodejov bicyklov (Vittorio de Sica, 1948) uchyľuje ku krádeži. Navyše nám je naznačená nepovrchnosť hrdinu, jednak v jeho ľútostivom pohľade, keď na začiatku filmu vidí beznohého mrzáka a taktiež v záverečnej časti, keď sa rozhodne študovať. K tomu ešte otázka: Aký má význam vtáčik žijúci spolu s chlapcom v lodnom obydlí?

V tomto prípade vzniká láskavosť v divákovi, v jeho prístupe ku postave. Zároveň, neustálym zdôrazňovaním fyzického zápasenia, je Bežec nositeľom akejsi askézy, ktorá ho rozvíja k vyššiemu fluidu.

Poetika

Domy vo filme Kde je dom môjho priateľa? sú skôr metaforou abstraktného sveta, než materiálnou substanciou. Keď Ahmed beží do susednej dediny, prekonáva kopec, na ktorého vrchole je osamelý strom – jednoduchý atribút duchovného filmu. Jeho pohyb je zároveň sprevádzaný hudbou, ktorá svojou rytmizáciou evokuje atmosféru meditatívnej poetiky. V Bežcovi je na prítomnosť materiálneho neustále upozorňované, a to nie len obrazom, ale predovšetkým abstraktnejším (posúvajúcim vyššie) prostriedkom, zvukom (hukot áut alebo lietadiel). Keď si však toto všetko odmyslíme, zostane nám ticho iránskej roviny, šum mora, svetlo zapadajúceho slnka, vietor – základ, na ktorom Naderi vytvára svet.

Všimnime si sofistikovanosť vo filmovom štýle oboch režisérov. V jednej scéne Kiarostamího snímky príde chlapec do dvoru domu, kde na šnúre vidí zavesené nohavice – myslí si, že patria hľadanému spolužiakovi. Metóda evokujúca pomocou zobrazenia nohavíc (neživej hmoty) prítomnosť človeka, je do určitej miery transcendentne oživujúca dielo. Ďalším zaujímavým prvkom tejto scény je zvuk mňaukajúcej mačky, ktorú však nikdy neuvidíme – svet je rozšírený mimo rám. Má to podobnú funkciu, ako zobrazenie nohavíc. Chlapec tento priestor opustí, o nejaký čas sa doňho vráti – opäť je identifikovaný rovnakými atribútmi. Vďaka takýmto bressonizmom zaváňajúcim metódam, nie je snímka len ľudovou poéziou, ale zároveň vyspelou kinematografiou.

Aký je význam pohybu kamery v Naderiho Bežcovi? Jedného večera je Amiro na lodi, kde býva, opiera sa o zábradlie a ponad more hľadí do diaľky. Tento moment pozostáva z jedného záberu – pomalý nájazd k postave zozadu absentujúci zvuk (jediný bezzvukový záber filmu). Na konci nájazdu sa chlapec s dojmom zvláštneho dotyku pozrie do strany. Čo je približujúca sa kamera? (Je chlapcovou matkou?) Scéna je konfrontačne prerušená hlučnou vlakovou sekvenciou s rýchlym strihom. Tichý nájazd je síce veľmi krátky, ale vďaka tejto kombinácii zapamätateľný, až silno doznievajúci.

Oba filmy sa vyznačujú minimalistickým štýlom, úspornosťou dialógov a zmyslom pre tempo, rytmus. Evokujú pocit slobody, vzdušnosti, ľahkosti.

 

Tento text venujem Julii Wittlichovej.

Print Friendly, PDF & Email

Autor

Profilový obrázek
Počet článků : 5

Zanechte komentář

© 2011 Powered By Wordpress, Goodnews Theme By Momizat Team

sex toy in india
Zpět nahoru