Zde se nacházíte: 25fps » Světový film » Znepokojivý dotyk cynicky nezainteresovanej vizuality

Znepokojivý dotyk cynicky nezainteresovanej vizuality

Znepokojivý dotyk cynicky nezainteresovanej vizuality

RECENZE: Deník komorné (režie: Benoit Jacquot) – DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ –

U kostýmovej drámy obecne predpokladáme dve prepojené vlastnosti – harmonické rozuzlenie a určitý opak umeleckého realizmu. Obom charakteristikám sa vzďaľuje adaptácia rovnomenného románu Denník komornej (2015). Jej účinok je budovaný sebavedomou a zároveň dištančnou réžiou Benoîta Jacquota, ako i hereckým nasadením Léy Seydoux, ktorá komornú Celestine oživila ako komplexnú a silnú ženskú postavu. Film Denník komornej bol premiérovaný v súťažnej sekcii 65. ročníka Medzinárodného filmového festivalu v Berlíne. Oproti starším adaptáciám Jeana Renoira (1946) a Luisa Bunuela (1964) sa vymedzil nielen vernosťou voči predlohe, ale i spôsobom, akým znásobil atmosféru amorálneho prostredia prostriedkami filmového štýlu a dominanciou chladnej, cynicky nezainteresovanej vizuality.

Voľba organizácie deja v symetrických a uzavretých naratívnych väzbách, potencialita úniku do pokojného či luxusného sveta a šťastných koncov je v klasickom žánri často daná výberom adaptovanej literárnej látky. Napríklad Jana Eyrová je klasický, až archetypálny príbeh, ktorý nemôže dosiahnuť dejovej organickosti typickej pre artový film. Román Denník komornej (Octave Mirbeau, 1900) je naopak pre klasické adaptovanie problematický. Okrem toho, že hlavná postava je chyžná, kniha obsahuje pásma krutosti, depresívnych medzitriednych kolízií a nikdy nepotrestaný perverzný zločin. Jean Renoir (1946) sa s predlohou vysporiadal zásadnou zmenou deja a dosiahnutím šťastného konca. Luis Bunuel (1964) natočil artový film. Zločin znásilnenia a vraždy zachoval nepotrestaný, hoci Celestine vyviazla morálne bezúhonná. Tohtoročná adaptácia už má spoločenskú slobodu na to, aby uchopila látku románu bez dejovej zmeny a súčasne bez toho, aby vzbudila čo i len kontroverziu. Os formálneho usporiadania filmu sa presunula zo snahy napriek tlakom okolia zachovať dobrú povahu Celestine na chladné pozorovanie, realizované koordinovaným pohybom kamery a postavy do dômyselnej choreografie sociálnej úbohosti a chaosu.

Hoci je rozprávanie Denníku komornej  v zásade strohé, kamera predstavuje veľmi fyzický, až živelný element. Jej sledovanie, nie nezávislé od subjektívneho vnímania Celestine, môže mať podobu kontrapunktu (kým ona sa chodbou ponáhľa dopredu, kamera rovnakým tempom ustupuje dozadu), alebo sa môže pohybovať paralelne s ňou, dokonca kopírujúc jej britký pohľad do strany, keď stretne záhradníka Josepha, a následný náhly návrat do pôvodného kurzu. Touto suchou observáciou je ilustrovaná mentálna vyprázdnenosť vidieckeho sídla, v ktorom jediné vytrhnutie zo stereotypu práce a nudy predstavuje náhodné stretnutie Celestine s Josephom, ktorých spája vzájomná erotická fascinácia.

Každodenné banálnosti sú prekladané ostrými, vypätými momentmi, ktorých účinok je vďaka ich nepripravenosti nečakane silný. Napríklad spomienka na krátky románik s umierajúcim synom predchádzajúcej zamestnávateľky Celestine, alebo jej psychické zrútenie na schodoch počas nekonečného sledu drobných úloh, ktorými ju súčasná pani domu poveruje. Pravidelné flashbacky pracovných skúseností Celestine rozširujú obraz jej charakteru a poskytujú možnosť ospravedlnenia jej spiknutia s podlým Josephom. Pre Celestine v tomto štádiu totiž i krádež striebra stojí za únik zo strašného služobníckeho života, v ktorom musí do vyčerpania plniť najbizarnejšie želania zamestnávateľov.

Bolo by nepresné uvažovať o potenciálnej novosti Denníka komornej ako o revízii žánru. Film sa totiž k tradícii kostýmovej drámy ani nikdy nehlásil. Identita artového filmu dominuje a voči nej podriadený prístup k románovej látke vynecháva nostalgiu, eskapizmus i konečnú spravodlivosť fikčného sveta. Kompasom tejto voľby je realizmus – v skutočnom svete nie je každý zločin potrestaný, nie každé vykúpenie je dosiahnuté poctivou cestou a nie každá láska je čistá a hrdinská. Ochota rozprávať život, nie schému, predstavuje zásadnú hodnotu tejto umeleckej voľby. Denník komornej systematicky ruší štandardy sujetovej stavby s klasickým morálnym rozložením postáv a presekáva si cestu k vlastnému, typovo modernému výrazu.

Journal d’une femme de chambre

Režie: Benoit Jacquot
Scénář: Benoit Jacquot, Helene Zimmer
Kamera: Romain Winding

Hudba: Bruno Coulais
Střih: Julia Gregory
Hrají: Léa Seydoux, Vincent Lindon, Clotidle Mollet, Hervé Pierre, Vincent Lacoste a další.
Francie, Belgie, 2015, 96 minut

Print Friendly, PDF & Email

Autor

Počet článků : 35

Zanechte komentář

© 2012 25 fps, z.s.

Zpět nahoru