Zde se nacházíte: 25fps » Světový film » Veľmi netypická dráma

Veľmi netypická dráma

Veľmi netypická dráma

RECENZE: The Father (r. Florian Zeller, 2020) – EVA ŠTEFANKOVÁ

Tento text vznikl v rámci workshopu filmové kritiky, který podporuje časopis 25fps. Workshop byl součástí projektu Audiovizuální sauna, jenž účastníkům a účastnicím umožnil nahlédnout do tajů profesionální kulturní publicistiky a vytvořit vlastní kritiku či recenzi. Audiovizuální sauna proběhla jako součást festivalu Luhovaný Vincent.

Občas z prehnanej obozretnosti ľuďom neveríme. Niekedy vybehneme z bytu lebo musíme rýchlo niečo urobiť ale v momente, kedy preletíme zárubňou dverí, už nevieme, čo to bolo. Denne míňame také množstvo tvárí, že je bez šance si všetky zapamätať. Čas plynie rýchlo a tak sa nám niektoré udalosti, mesiace, roky zlievajú do jedného ako vodové farby na výkrese. Nič neobvyklé. Na svete sú však milióny ľudí, ktorí veria čoraz menej, pochybujú čoraz viac a ich spomienky pripomínajú črepy roztriešteného zrkadla. Nešťastie z toho celého sa niekedy mení na hnev, ktorým reagujú na všetkých a na všetko. Kto je tomu na vine? Alzheimerova choroba.

Práve úskaliam tejto neurodegeneratívnej choroby, ktorá sa vplíži do životov najčastejšie dôchodcom, sa vo svojom filmovom debute venuje francúzsky dramatik, divadelný režisér a scenárista Florian Zeller. The Father je filmové prevedenie Zellerovej divadelnej hry s rovnakým názvom. Hádže svetlo na problematiku obtiažnosti života s duševnou poruchou a zároveň na život v starobe, čím otvára hneď dve spoločensky významné témy.

Oko filmovej kamery detailne zachytáva život dôchodcu trpiaceho demenciou. V necelých sto minútach dáva divákovi jedinečnú možnosť nahliadnuť na svet očami psychicky chorého, starého človeka. Bez zbytočného sentimentu, či drámy poodhaľuje tajomstvá zmätenej mysle ľudí s Alzheimerovou chorobu, ktorá doteraz nie je vedecky dostatočne prebádaná a nejestvuje na ňu liek.

Hlavná postava, temperamentný osemdesiatnik žije so svojou dcérou Anne. Ako človeka ho divák spoznáva už v čase, kedy trpí nevyliečiteľnou Alzheimerovou chorobou. Keďže scenár nie je zbytočne zaťažený príbehmi z minulosti, ostáva vo filme dostatok priestoru na komplexnejšie zobrazenie samotnej choroby. Tá je charakteristická nie len stratou pamäte ale aj paranojou, frustráciou, či zmätenosťou. Pre celkové vyznenie filmu je dôležité, že predostiera všetky tieto aspekty a vyhýba sa tak povrchnému zobrazeniu starého zábudlivého človeka, s ktorým sa táto choroba najčastejšie spája.

Anthony sa od začiatku filmu snaží okolie presvedčiť, že je sebestačný a opatrovateľky, ktoré mu dcéra vybavuje zakaždým svojou nevrlosťou odoženie. Presvedčiť sa však snaží nie len dcéru Annu ale aj seba samého. Práve to, že si podvedome uvedomuje ako sa mu svet stráca v hmle v ňom vyvoláva hnev a podnecuje agresívne správanie, ktoré je najvýraznejším prejavom prežívaného smútku a bolesti.

Dej sa odohráva prevažne v byte jeho dcéry Anny. Nábytok a to ako je rozložení sa počas scén nečakane mení. Občas sa v byte zjaví cudzí muž, vraj dcérin manžel. Tvorcovia sledujúcim explicitne nepredostrú, ktoré z obrazov sú realita, čím posilňujú ich puto s hlavným hrdinom. Práve nejasnou dejovou linkou diváka dostávajú do role psychicky chorého človeka. Tak komu skutočne patrí ten byt?

Anthony je pevne presvedčený, že je jeho. Žije v ňom roky a teraz ho oň chce obrať vlastná dcéra. Paranoidné myšlienky sú pre Alzheimerovu chorobu typické. Anthony Annu neustále z niečoho upodozrieva, častuje ju urážkami a kritikou. Hnev zriedka pretne nečakaný lúč lichôtok ako keď počas búrky na chvíľu vyjde slnko. Presne tak búrlivo to vyzerá v Anthonyho hlave.

Každé dieťa túži po rodičovskom uznaní

Trpí nie len on. Vo filme je načrtnutá aj téma rodinných vzťahov a puta rodiča s dieťaťom. Anna obetuje svojmu starnúcemu otcovi všetok voľný čas. Snaží sa mu vyhovieť, zavďačiť sa a o to väčšiu bolesť pociťuje, keď ju otec obviňuje z čoraz väčších absurdít. Zmena scény. Otec Annu zrazu chváli ako dobre vyzerá. Šťastie v jej očiach zračí, ako veľmi túži po láske a uznaní svojho otca. Divák z nej cíti aké ťažké je žiť s vedomím, že ste tá menej obľúbená dcéra. A to jej Anthony servíruje veľmi explicitne a pravidelne. Lucy, svoje druhé dieťa, ktoré tragicky zomrelo opisuje len v superlatívoch. Ba priam bez autocenzúry Anne pod chvíľou šplechne do tváre, že Lucy má radšej. Je škoda, že má tak veľa práce, že sa za ním nemôže zastaviť. Anna ostáva nedocenená. Svedčí o tom každá jedna vráska, ktorá sa jej pri rozhovore s nechápavým a zatvrdnutým otcom ešte väčšmi zarýva do čela.

Čím dlhšie film trvá, tým je divák zamotanejší. Tak koho je byt? Ktorá je Anna? Prečo sa v byte občas na niekoľko minút mihnú nové tváre? Stupňujúca sa frustrácia Anthonyho presakuje cez filmové plátna a vpíja sa do každého sledujúceho. Presne taká je demencia, progresívne ochorenie mozgu, z ktorého sa nedá vymotať. To, ako sa s každou minútou všetko viac a viac zamotáva, tvorí veľmi realistický a pochopiteľný obraz vývoja, respektíve úpadku chorého. Vo filme je tento chodníček veľmi nenútene a podarene načrtnutý.

Metafory ako nenahraditeľná ingrediencia filmu

The Father nabáda diváka k premýšľaniu, prebúdza v ňom fantáziu. Metafory skryté v jednotlivých scénach si každý interpretuje po svojom, podľa toho, čo on sám prežil či prežíva. Anthony neustále kontroluje, či má hodinky. Skrýva ich na tajné miesta v byte, následne zabúda kam. Sú pre neho oporným bodom. Cíti, že sa v realite stráca, nerozumie jej a ani neverí. Jediné, na čo sa spolieha, je čas. Ten ho ukotvuje, dodáva mu aspoň aký taký pocit istoty. Alebo kontroluje koľko času mu ešte zostáva?

Metaforou je aj listnatý strom, ktorý na jeseň opadá. Staroba je jeseň života a Anthony, ako sám povedal, je konár listnatého stromu v jeseni. Bez lístia. Scéna v závere filmu, kedy to povie ošetrovateľke v domove, je veľmi hladko prepojená s úplne posledným obrazom parku. Šuštiace stromy plné sýto zeleného lístia.

Zellerovi sa veľmi dobre podarilo vtiahnuť nás divákov do zmätočného sveta starnúceho, chorého človeka. Hnev na neúprosný osud, na seba samého aj na svet projektuje Anthony väčšinu času na svoju dcéru. Veď práve ona s ním trávi najviac času. Niekedy je ale dôchodca láskavý, vďačný a práve preto ho nezatracujeme, nehneváme sa na neho. Vďaka týmto scénam vieme pochopiť, že jediné, čo chce je bezpečie a pokoj. Skryto po ňom volá počas celého filmu a vygraduje to v záverečných scénach kedy sa s plačom domáha svojej matky. Veď práve matka je symbolom bezpečia.

Čas na zamyslenie, čo ak skončíme rovnako?

Film The Father je bez pochýb dráma avšak veľmi netypická. Takmer celý čas sme v jednom byte s dvojicou postáv, ktoré dopĺňa zopár, povedala by som, prízrakov minulosti. Nie je v ňom dôležitá akcia, no napriek tomu musíte držať pozornosť celý čas. Je pomalý ale ak len na chvíľu prestanete vnímať čo sa deje, stratíte sa. Teda skôr sa zamotáte ešte hlbšie.

Duševnému zdraviu sa vo svete filmu vymedzuje čoraz väčší priestor. Stále však dominujú choroby u mladších ľudí. S tými sa predsa len vie stotožniť väčšia časť publika než s osemdesiatnikom, ktorému rapídne ubúdajú sily. Florian Zeller nás svojim filmom prinútil zamyslieť sa nad budúcnosťou, pripustiť si, že osud Anthonyho môže byť veľmi ľahko aj ten náš. Podľa výskumov Alzheimrovej spoločnosti bolo v roku 2019 len vo Veľkej Británii viac než 850 tisíc ľudí s demenciou. To predstavuje každého štrnásteho človeka vo veku aspoň 65 rokov. Liek zatiaľ nie je a predikcie hovoria, že čísla budú narastať.

Audiovizuální sauna je vzdělávací program určený vysokoškolským studentům i všem ostatním, kteří chtějí rozvíjet své kritické myšlení. Projekt je podpořen Fondy EHP a Norska.

Print Friendly, PDF & Email

Autor

Počet článků : 1

Zanechte komentář

© 2011 Powered By Wordpress, Goodnews Theme By Momizat Team

http://25fps.cz/2020/corded-handheld-vacuum-cleaner-eraclean-stick-handheld-vacuum/
Zpět nahoru