McCarthyho vznešený divoch v zemi pre starých

Za jedného z najväčších žijúcich amerických románopiscov je považovaný Cormac McCarthy, ktorého posledné dielo, Cesta, bolo ocenené Pulitzerovou cenou. McCarthyho diela vychádzajú z faulknerovskej tradície, najznámejší je najmä cyklus zo žánru južanskej gotiky. Aj napriek tomu, že v roku 1976 napísal filmový scenár Záhradníkov syn, o filmové médium záujem neprejavil. O signifikantnú propagáciu McCarthyho diela za hranicami Spojených štátov sa postarala filmová adaptácia bratov Coenovcov, Tahle země není pro starý (No Country for Old Men). Adaptácia bestselleru Cesta na seba nenechala dlho čakať a do režisérskeho kresla bol usadený austrálsky scenárista a režisér John Hillcoat, ktorý má na svojom konte niekoľko videoklipov, tri dokumentárne a tri hrané celovečerné filmy (najvýznamnejší Proposition). Otázku relevantnosti môžeme ponechať stranou, keďže už prvé informácie naznačovali, že sa bude jednať o mainstreamový film so snahou pretaviť príbeh do filmovej podoby a nie o transponovanie McCarthyho autorskej poetiky na plátno, ako sa to vo veľkej miere podarilo Coenovcom.

Bohužiaľ, adaptácia knihy do scenára prebehla tým najbanálnejším spôsobom. Dej tvorí putovanie (road story) po postapokalyptickej americkej krajine prerušované intermezzami tváriacimi sa ako zvraty a snažiacimi sa rozširovať samotný príbeh ako i vývoj postáv. Menej dramatické intermezzá sa skladajú z flashbackov, zatiaľ čo tie dramatické sa tvária ako zvrat. Zo scenára čpí snaha o fieldovskú paradigmu absolútne dekonštruujúca makrokompozíciu McCarthyho románu. Autorov rukopis sa v knihe prejavuje rytmizáciou operatívnosti a ikonickosti, teda deja a opisu. Takmer holé vety s dominujúcimi slovesami evokujú monotónnosť, stereotyp putovania a prežívanie v Bohom zabudnutej pustine. V knihe docieľuje efekt rutiny podobne ako sa to podarilo Michaelovi Hanekemu v celovečernom debute, Siedmy kontinent. Avšak autor vsúva medzi dejové pasáže takmer básnické (meditatívne) časti, v ktorých lyricky opisuje svet na kraji kolapsu. Túto unikátnu vlastnosť sa do filmovej adaptácie nepodarilo ani zďaleka transponovať.

Z nejakého iracionálneho dôvodu bola kniha žánrovo zaraďovaná medzi science-fiction, no Hillcoat sa tejto evidentnej mylnej domnienke vyhol a pridŕžal sa predlohy, tzv. survival thrilleru. Ako už spomínam vyššie, spisovateľ prekladá dej lyrickými vsuvkami meditatívneho charakteru, rozjímaním na hynúcim svetom a temnej vízie nadchádzajúcej budúcnosti. Vzhľadom na to, že adaptácia bola ohlodaná na dejovú kosť, McCarthyho filozofovanie sa do filmu nevošlo, aj keď prežíva v mikroskopických indíciách. Predloha predstavuje alegóriu vzťahu otca a syna a reflektuje súčasnosť, zatiaľ čo Hillcoat sa uchyľuje k doslovnému prepisu a jednotlivé zvraty naberajú kontúry exploatácie. McCarthyho rukopis vychádzajúci z faulknerovskej tradície je povestný transgresívnymi zložkami, odtabuizovávaním mnohých beštialít. Aj keď sa do filmu nedostala jedna z najkontroverznejších častí (grilovanie novorodenca), Hillcoatov prepis pôsobí prvoplánovo. Režisér rovnako ako spisovateľ síce šokuje chladnokrvným kanibalizmom, ale McCarthy vychádza z prototypu človeka postulovaného ako ,,vznešený divoch,“ patriaceho do mccarthyovského kánonu (napr. Lester Ballard – Boží dítě, Suttree – Suttree apod.). Vďaka tomuto subjektu sa v dielach McCarthyho nachádzajú aj nuansy filozofie primitivizmu aplikovanej na súčasnosť. V snímke je implikovaná agresívna a deštrukčná nátura v súvislosti s reflexom sebazáchrany.

Filmová adaptácia je v mnohých prvkoch analogická s filmovou adaptáciou najpopulárnejšej survival hororovej hry, Silent Hill. Temné prostredie so snežiacim popolčekom a hustou hmlou, blúdenie krajinou/mestom, hľadanie dcéry/hľadanie syna v zmysle odstránenia bariéry, ktorá medzi nimi vzniká apod. Oba filmy sú si podobné hlavne žánrovo (survival thriller/horor), zatiaľ čo v Silent Hill je dôraz na hororovú stránku zosobnenú formou iracionálneho fenoménu (The Pyramid Head, monštruózne sestričky…), pričom Cesta pracuje s ľudskou nemilosrdnosťou a expanziou hraníc sebakontroly. Snímke dominuje dramatickosť, ktorá paralyzuje meditatívnosť/lyrickosť knižnej predlohy a podkopáva knižnú predlohu a prispieva tak k autonómiu filmovej adaptácie a predlohy narozdiel od filmu Tahle země není pro starý sa nehlási k svojmu autorovi, resp. nereflektuje poetiku Cormaca McCarthyho.

Osobitnou kapitolou spisovateľovej poetiky sú ženy v jeho dielach. Podobne ako Lars von Trier býva aj Cormac McCarthy mylne titulovaný ako mizogynista. Analýza postavenie žien v dielach McCarthyho by vydala na vlastnú monografiu. Pre neznalých čitateľov, v McCarthyho príbehoch tvorí absolútnu väčšinu mužský ansámbel. Ženské postavy sa často objavujú v podobe najnižšej kasty (prostitútky, krčmárky – Suttree), mŕtve a nekrofilne zneužité (Boží dítě), obete incestu (Outer Dark) alebo ako transsexuál (Suttree). Cesta je príbehom o hynúcom svete a autor manifestuje skazu nielen rozpadom ekosféry a postupného vymierania všetkého živého, ale i absolútnou absenciou ženského pohlavia – matiek – darkýň života. Zo semiotického hľadiska môžeme povedať, že Zem ako guľa predstavuje ženský aspekt a autorov popis zemetrasení a otrasov majúcich epicentrum pod zemským povrchom, teda ,,vnitru hynoucí“ utvára parabolu s ženskou populáciou, ktorej osud charakterizuje manželka a matka oboch protagonistov. Jej pochybnosti s privedením syna na svet, postupné odmietanie po narodení a nakoniec útek do tmy a výstrel. Darkyňa života sa taktiež stali ,,vnitru hynoucí,“ teda skaza začína pod povrchom, v ľudskej psyché. Hillcoat rozšíril flashbacky s matkou a manželkou, stvárnenou Charlize Theron, avšak úplne zbytočne a evidentne prvoplánovo. Snaha o vykreslenie rodinnej idyly aj napriek tomu, že apokalypsa klope na dvere narúša tok príbehu.

McCarthy sofistikovane naznačuje, že nie muž, ale žena je silnejším pohlavím, keďže sa dokázala odpútať od dekomponujúceho sveta a muž zostal trčať v ruinách starého sveta. Muž, zbabelec, či verný otec? Dôsledne pestovaná dichotómia sa objavuje v snímke, kedy sa otec snaží byť rigoróznym, aby zachránil život svojho syna, ale i kamarátom s neprerušiteľným putom. Ako som už spomínal, Cesta predstavuje alegóriu vzťahu otca a syna (vychádzajúci z McCarthyho vzťahu so svojím synom Francisom, ktorého splodil v značne pokročilom veku), filozofujúcou o  pute medzi nimi, otcovou snahou ho zachrániť, aj napriek tomu, že neverí vo svetlejší zajtrajšok. Otec zisťuje, že by syna nedokázal zachrániť pred nástrahami skazeného sveta ani guľkou z milosti. Opäť sa dostáva do pozornosti otcovská dichotómia, je milujúcim rodičom alebo obyčajným zbabelcom, keď ochraňuje syna aj keď na konci dňa očakáva smrť. Ako môžeme vidieť, spisovateľ nie je úbohý maskulinista a absencia žien nie je prvoplánová. Režisérovi sa podarilo previesť ,,ducha knihy“ ohľadom vzťahu oboch protagonistov, ale nadmerné venovanie sa matke zbytočne zjednodušuje dialóg otec – milujúci rodič vs. otec – pokrytecký zbabelec. Spisovateľ nám podáva všetko v náznakoch, zatiaľ čo režisér všetko tlmočí so zarážajúcim simplicizmom.

Filmová adaptácia nasleduje spisovateľov úmysel, no práve vďaka snahe o otrocký prepis. V snímke sa ani neobjaví skupina tulákov a mužov eskortujúcich tehotnú ženu, ktorej plod života skončí na grile. Kruté podobenstvo materstva. Kanibalistický obraz otcovstva. Kniha obsahuje mnoho podobných digresií, v ktorých sa naplno prejavuje spisovateľova virtuozita. Týmto krátkym výjavom dokáže autor uchopiť situáciu freudovským prístupom, prostredníctvom ktorého prezentuje domnienku, že za skazou ľudstva stojí iracionálny strach Oidipovho komplexu a napríklad i sublimácia. Vládnuce osoby (otcovia) sa nechcú vzdať svojich výsad a moci. Paranoja sa postupne začne zakrádať do ich obmedzených myslí a výsledkom je katastrofa biblických proporcií – faraónovo usmrtenie prvorodených.

Spisovateľ postupne prechádza zo psychoanalýzy ku kresťanskej mytológii, ktorá je zastupovaná symbolizmom strateného Boha a mesiášom zosobneným synom. Bohužiaľ, najpôsobivejší dialóg otca a Elya sa režisérovi nepodarilo transponovať do filmu ani spolovice tak odzbrojujúca, ako to dokázal spisovateľ. Stretnutie starého Boha s novým, so synom; apokalypsa, v ktorej sa rodí nový svet. Hillcoat ignoruje nuansy tak hojne zastúpené v knižnej predlohe a adaptácia distribuovaná práve v období vrcholiaceho trendu katastrofických/postapokaliptických filmov (samozrejme sa jedná o film točený v intenciách štúdiového systému) akcentuje komerčný a inhibuje umelecký potenciál. Podobného povrchného zachádzania sa dostalo aj prométeovskému mýtu. Aj tu sa prejavuje analogická intertextualita gréckej a kresťanskej mytológie ako pri snímke The Box. Metafora ohňa v duši sa obmedzuje iba na náznak nádeje, no scenárista ani režisér nerozširujú tento výjav o kresťanské hľadisko (otec dáva svet svojho syna, aby ho spasil), či mytologické (otec = Prométeus, matka = Zeus, syn = oheň) a tým pádom ani neposkytujú žiadny priestor interpretáciám, ktoré umožňuje práve knižná predloha.

Cieľom článku bolo porovnať film a knižnú predlohu a demonštrovať nie otázku sfilmovateľnosti, ale mieru tohto úkonu aj z dôvodu odlišných charakterov oboch médií. Ako som už spomínal vyššie, filmová adaptácia žije vlastnou autonómiou, nepožaduje po divákovi, aby poznal predlohu, či spisovateľov rukopis. Po stránke príbehu sa knihu podarilo funkčne adaptovať, no vytratili sa všetky nuansy a spisovateľská virtuozita prispievajúce k unikátnosti románu. Najvernejšie je finále, charakteristické svojou chladnosťou, beznádejou, ale i zábleskom sentimentality, keďže McCarthy rovnako ako Houellebecq nedokáže v sebe úplne ukryť romantika ani pod nánosmi krutého cynizmu a beznádeje. Aj napriek prednostiam filmovej adaptácie (Viggo Mortensen, kamera), snímka nedokáže sprostredkovať taký zážitok, aký dokázala kniha. Hviezdny systém, trend apokalyptických filmov a Pulitzerovou cenou ocenená predloha sú najsilnejšie zbrane producentov.

Cesta (The Road)

Režie: John Hillcoat

Scénář: Joe Penhall podľa predlohy Cormaca McCarthyho

Kamera: Javier Aguirresarobe

Střih: Jon Gregory

Hudba: Nick Cave, Warren Ellis

Hrají: Viggo Mortensen (otec), Kody Smit-McPhee (syn), Charlize Theron (matka), Robert Duvall (Ely), Guy Pearce (veterán), Michael K. Williams (zlodej) a ďalší.

USA, 2009, 111 minut