Na 4 živly si budeme pamätať

13. ročník Filmového semináru 4 živly s tematickým zameraním na pamäť, teda témou úzko spätou s filmovým médiom, sa konal v dňoch 11.‒14. 8. Seminár pozostával z výberu filmov súvisiacich s pamäťou a sprievodného programu (koncerty, divadlo…).

Môj program začal1 výberom krátkych animákov Homo Félix (HF ‒ jediný slovenský časopis o animovanom filme), z ktorých si paradoxne najpresnejšie pamätám na ten najneuchopiteľnejší Frank Film (1973) od Franka Mourisa, fragmentárnu koláž rozličných predmetov doplnenú o dve zvukové stopy. Popartová štylizácia obrazov síce bola atraktívna no dĺžka a najmä dve zvukové zložky boli až príliš percepčne náročné.

Večer ma v letnom kine čakal ďalší animák Iluzionista (L’illusionniste, 2010). Melancholický príbeh o kariérnom a životnom úpadku kúzelníka nostalgicky hľadí späť za starými časmi, keď sa kúzla či iné atrakcie tešili veľkej popularite. Režisér Sylvain Chomet adaptoval scenár komika Jacquesa Tatiho. Ako bývalo u Tatiho zvykom, obsadil ho aj do hlavnej úlohy (pochopiteľne jeho animáciu).

Alain Resnais svoju tvorbu venoval spomienkam a zabúdaniu. Z jeho rozsiahlej tvorby boli uvedené dva filmy. Prvý Noc a hmla (Nuit et brouillard, 1955) je svojskou poetikou rozprávaný dokument o holocauste skúmajúci dve časové obdobia, obe odlišným spôsobom. Pomalé najazdy kamery po dnes už vyľudnených koncentračných táboroch, zachytené na farebný materiál, a čiernobiele archívne zábery, zobrazujúce trpiacich židov. Celým filmom sprevádza komentár rozprávača napísaný perom Jeana Cayrola. Preto je škoda absencie slovenských titulkov, ktoré by sprístupnili text aj ľuďom, ktorý nerozumejú anglicky alebo francúzsky.

Resnaisov druhý film Muriel alebo čas návratu (Muriel ou Le temps d’un retour, 1963) o ťažkom vyrovnaní sa z minulosťou a jej následkami v prítomnosti, bol z celovečenných filmov, ktoré som na seminári videl, najexperimentálnejší a aj najrozpačitejšie prijatý. Pri odchode si veľa divákov sťažovalo na nepochopenie látky či naopak pochvaľovalo výdatný spánok. V niečom s nimi určite súhlasím…

Tešil som sa na opätovné zhliadnutie Kadrnkovho autobiografického filmu Osemdesiat listov (Osmdesát dopisů, 2010), ktorý ma zaujal už na trenčiansko-teplickom Art Film Feste. V ňom autor zobrazuje subjektívnu pamäť na minulý režim, neslobodu, odlúčenie obrazmi často zaberajúcimi detaily v jednotlivých situáciách (ruky, chodiace nohy, zaujímavá je aj zvuková zložka sústrediaca sa na zvuk krokov, dverí…), tak ako si na ne Václav Kadrnka pamätá. Túto subjektívnu poetiku trochu narúša scéna matky u lekára, pri ktorej „malý Kadrnka“ nebol ale čakal vonka v čakárni. Každopádne sa jedná o výnimočné dielo zasluhujúce si pozornosť a zároveň memento grantovým komisiám.

To, že najlepšie české filmy by v budúcnosti mohli vznikať „za vlastné“ teda bez akýchkoľvek producentských tlakov, naznačuje aj nový film Petra Marka Nič proti ničomu (Nic proti ničemu, 2011) inšpirovaný home videom.2

Ostaňme pri českom filme. Projekcia muzikálu-afektu Tomáša Vorela st. Kouř (1990) v letnom kine bola divácky najinteraktívnejšia čo znamená, že sa často kričalo, tlieskalo i spievalo. Všetky tieto činnosti nepatriace do kina boli spontánne a prekvapivo nevadili. Otázne je či nespôsobili prehliadnutie hlavného posolstva diela, ktorá nie je tak veselé ako nálada publika po skončení projekcie.

Absolútne kontrastná nálada panovala po skončení filmu Valčík s Bašírom (Vals Im Bashir, 2008) Ariho Folmana. Diváci bez slova prikovaný k sedadlám až do samého konca titulkov sú dnes už veľmi zriedkavý jav, ktorý ale potvrdzuje silu filmového média a samozrejme i kvalitu tohto animovaného filmu s prvkami animovaného(!) dokumentu. Ide o sugestívnu rekonštrukciu pamätí (alebo o snahu umelecky zobraziť fungovanie ľudskej pamäte) na izraelsko-libanonský konflikt, o tiaži svedomia samotného režiséra, ktorý sčasti pomáhol pri masakri. Celý film doprevádza soundtrack Maxa Richtera; bez jeho kongeniálnej zvukovej zložky by film nebol tým čím je: Silne emotívna esejistická spoveď.

Vďaka sprievodnému programu si mohli na starom štiavnickom hrade diváci vychutnať kaskadérsku klasiku Sherlock Jr. (1924) s hudobným doprovodom Piaček-Pavelka-Michalec. Sherlock Jr. je jednou z prvých filmových inšpirácií slávnou postavou z detektívnych románov Sherlockom Holmesom. Zároveň Keatonovi poslúžila ako protipól v schopnostiach charakterov, pri prechode do filmovo-snovej roviny diela. Frigo je v „realite“ dobrák ale babrák čo sa mu vypomstí obvinením z krádeže. Vo svojich snoch je dokonalým detektívom a prípad vyrieši. Skvelá akčná groteska s nezabudnuteľnými kaskadérskymi kúskami samotného Bustera Keatona bola a je nadčasovou úvahou o iluzívnosti a potrebe filmového média pre ľudské životy. Spolu s Bašírom najsilnejší divácky zážitok.

V podstate rovnakou myšlienkou (potreba ilúzií) sa zaoberal Woody Allen vo filme Tiene a hmla (Shadows and Fog, 1992). Autor pravidelne striedajúci žáner si tu „vyskúšal“ nemecký expesionizmus a obdobie kammerspielu. Podarilo sa mu doň zakomponoval svoje charakteristické znaky ako typickú postavu neurotika, intelektuálny humor či filozofické úvahy. Výrazná je temno-komická atmosféra, tvorená šeďou a hmlou bezčasého, bezmenného mestečka plného panoptických hrdinov. Nie je to najlepší Allen, ale venovať mu trocha svojho času určite nie je na škodu.

Posledným filmom semináru bol Scorseseho Prekliaty ostrov (Shutter Island, 2010), adaptácia rovnomenného románu Dennisa Lehaneho postavená na strachu Američanov v päťdesiatych rokoch; obdobie mccarthizmu. Hlavný hrdina má za úlohu vyriešiť prípad úteku chovankyne psychiatrickej liečebne. Sám si však zo sebou prináša bremená z minulosti (spomienky na vojnu a smrť manželky) súvisiace aj s liečebňou. Martin Scorsese, známy Cinefil pokročilého štádia sa vyžíva v hre s divákom a jeho pozornosťou, či parafrázovaní štylistiky dobového hollywoodskeho filmu. Pre záverečnú pointu by sa mohlo zdať, že je to film s jednorázovým katarzným účinkom. Avšak pri druhom zhliadnutí katarziu z príbehovej skladačky prežívate celú stopáž. Tú neprekazí ani urečnené tenkohlasé dievča sediace vedľa vás, ani bozkávajúce sa páriky pred vami.

A také sú 4 živly výnimočné svojou komornosťou, diváckou spolupatričnosťou, pohodou, neponáhľaním sa, lebo každý film stihnete. Jednoducho unikátnym zjavom v dobe keď väčšina filmových akcií chce mať expanzívny charakter a láka divákov na filmové celebrity. Oni sú iné, oni sú seminár.