Jedna smrt dramu nedela

Dobré srdce sa snaží nalákať na svoju pózu severského filmu, ktorý pohladí srdcia divákov nežnými rezmi a ťatím do živého. Pohladenie filmového srdiečka čerstvo nabrúsenou britvou. Po rozkošne depresívnom dánskom filme Tid til forandring (2004) by sa zdal koprodukčný islandský film Dobré srdce ako dôstojný nástupca. Avšak naturel vetrom ošľahaného severského ducha absentuje na viacerých frontoch.

Režisér a scenárista snímku Dagur Kári má na svedomí už dva celovečerné filmy (Albín jménem Nói a Outsider) a Dobré srdce rozširuje jeho auterské portfólio o v podstate komorný moralizátorský príbeh. V centre pozornosti sú dve paradoxné entity žijúce v neadekvátnom biotope. Tvorcovi sa hneď v úvodných minútach darí zachytiť ironického ducha súčasnej doby. Do ironického vzťahu sa dostávajú aj hlavní predstavitelia, Jacques, majiteľ baru a chronický mizantrop, a Lucas, beznádejný filantrop a bezdomovec. Expozícia začína sympatickou sugesciou, kedy je majiteľ baru, de facto zariadenia na socializácia a vzájomnú interakciu jednotlivcov, vykreslený ako osoba bytostne neznášajúca akýkoľvek užší kontakt s bytosťami rovnakej rasy. Vo svojej blízkosti bez kliatia, vyhrážania a fyzického ohrozovania vystojí iba nemeckého ovčiaka. V protiľahlej strane ringu zvaného život stojí Lucas s výrazom porcelánovej bábiky, neskutočne krehký a naivný uzlík života, žijúci pod zopár škatuľami. Filantropický Lucas zosobňuje presne ten typ človeka, ktorý by na ulici neprežil ani jednu noc, dobrosrdečný, vždy nápomocný, bez štipky vypočítavosti alebo nekalých úmyslov.

V dialektickom súboji dobra a zla sú nám podstrčené dve archetypálne figúrky. Aspoň takto sa navonok môže zdať interakcia oboch predstaviteľ po ich vzájomnom stretnutí na nemocničnom lôžku po piatom infarkte a neúspešnom pokuse o samovraždu. Počas niekoľkých krátkych sentimentálnych scén sa vybuduje obojstranne výhodný vzťah, akási forma symbiózy. Potom, čo sa Lucas vracia späť na ulicu a všetky darované peniaze rozdá medzi chudákov, nakoľko jeho patologická dobromyseľná povaha by mi nedovolila sa nepodeliť, objavuje sa Jacques ako kľajúci rytier v špinavej zbroji, aby mladého Lucasa vyslobodil z osídel ľudského smetiska. Ako vidíme, scenár je vystavaný na dialektickom princípe kontrastu, kedy sa periodicky striedajú scény sentimentálne so scénami cynickými. Príbeh je ľahko odčítateľný už po niekoľkých minútach, preto je zaujímavejšie sledovať jeho vývoj.

Zatrpknutý majiteľ baru zostal sám bez priateľov a tak sa rozhodol ,,adoptovať“ si chlapca z ulice, nie preto, aby mal spoločnosť, ale z čisto sebeckých a vypočítavých dôvodov. Na druhej strane začne k nemu prejavovať čerstvo nadobudnutú otcovskú náklonnosť, ktorú starý mizantrop dáva najavo dosť nešikovne. Snímka je síce prezentovaná ako klubový film, ale režisér sa až príliš snažil ušiť univerzálny príbeh prijateľný ako pre klubového, tak aj väčšinového diváka. Mesiášsky komplex v neustálej ofenzíve voči chronickej mizantropii. Defenzívna pozícia mizantropie jasne naznačuje divákov, do akej miery bude ustupovať. Dobré srdce v mnohom pripomína snímku Wilbur sa chce zabiť, ktorej cynické prvé dejstvo prešlo do ambivalentného druhého dejstva, len aby mohlo vyvrcholiť do sentimentálneho tretieho dejstva. Bohužiaľ, príbeh Dobrého srdca sa v treťom dejstve začne rozpadať ako domček z karát, končiac tak až podorzivo sentimentálnym záverom.

Celé Káriho dielo stojí a padá na scénari. Fabula vystavnaná na konfrontácii dvoch charakterov a ich podivné súžitie a vzájomná indoktrinácia osobnou životnou filozofiou každého z nich. V tomto prípade môžeme hovoriť o klubovom „bromcome“, aj napriek tomu, že medzi oboma postavami je veľký vekový rozdiel a nezažívajú spolu patálie podobné Sethovi Rogenovi z apatowskej produkcie. Cynicko-sentimentálny bromcom znie ako zaujímavá nálepka, dokonca polyvalentná, vhodná ako pre klubové prostredie tak aj mainstreamové. Ibaže Kári sa po prvom dejstve dostal do slepej uličky a vykorčuľoval z nej tak povediac použitím „deus ex machina“, pomocou zatúlanej zmoknutej letušky bez domova, ktorá ma navyše strach z lietania. Vďaka tomuto elementu sa vyostruje konfikt oboch charakterov a povaha fabuly sa začína prepólovávať na tak trochu špinavý romcom.

Na romantickej sentimálnej a miestami aj sentimentálno-cynickej dejovej linke venovanej ruskej letuške by nebolo nič zlé, ak by ju scénarista a režisér v jednej osobe nevyužíval ako prostriedok pre vzájomnú interakciu ústredných postáv a ako prostriedok pre posúvanie deja smerom dopredu. V podobnej situácii sa nachádza aj kačiča, nový domáci miláčik, avšak istá symbolika, ktorú nesie (povedzme, že aj metaforu) je vkusnejšie zakomponovaná do deja (aj keď jej účasť v záverečnom zvrate je distutabilná) ako element ženskej postavy. Postava letušky navyše nesie klišéovité prvky sprofanované z milostných trojuholníkov. Princíp milsotného trojuholníka je uplatnený aj v Dobrom srdci, s tým ozvláštnením, že jedna z postáv ženu nemiluje (láska v tomto prípade nehrá rolu, keďže postava sa javí ako asexuálna), ale aj napriek tomu je polapená do začarovaného vzťahového trojuholníka.

Aj napriek cynickému začiatku sa diváci dočkajú špinavej sentimentálne komédii s decentými prvkami drámy v scénaristicky kvalitatívne nevyváženom príbehu s nadštandardnými hereckými výkonmi ústredných postáv.

Dobré srdce

Scénář a režie: Dagur Kári

Kamera: Rasmus Videbæk

Střih: Andri Steinn

Hudba: Orri Jonsson, Dagur Kári

Hrají: Paul Dano (Lucas), Brian Cox (Jacques), Bill Buell (Roger Verne), Clark Middletom (Dimitri), Stephen Henderson (Psychiater) ad.

Dánsko, Island, USA, FR, Nem, 2009, 99 min.