Keď je pohreb najsvetlejšou scénou filmu

RECENZE: Tyrannosaur (režie: Paddy Considine, 2011) – PAVOL ONDRUŠKA –

Režijný debut Paddyho Considina je krutý, surový a temný. Je plný (často nezmyselného) násilia na zvieratách, na deťoch a na ženách. Jeho jednoduchý príbeh sa posúva vpred vďaka dvom protichodným silám: na jednej strane nenávisť, zloba a výbušnosť, na druhej odpustenie a milosrdenstvo. Vitajte vo svete Tyrannosaura, v realite chudobných štvrtí každého väčšieho mesta.

Paddy Considine je britský herec, u nás známy najmä z vedľajších úloh vo filmoch ako Jednotka příliš rychlého nasazení (2007), Bourneovo ultimátum (2007) alebo Jmenuji se Oliver Tate (2010). V roku 2007 natočil krátky film Dog Altogether, s ktorým vyhral aj na MFF v Benátkach. Už vtedy spolupracoval s hlavnými hercami jeho celovečerného režijného debutu. Odteraz sa s Paddym Considinom musí počítať aj ako s režisérom – jeho film zbiera ocenenia na festivaloch po celom svete.

Tyrannosaur nestojí na príbehu – ten je príliš jednoduchý a nevýrazný na to, aby sám o sebe vyplnil hodinu a pol filmového materiálu. Hlavnou devízou snímku sú herecké výkony, najmä Petera Mullena a Olivie Colman, ktorí stvárnili hlavné postavy Josepha a Hannah. Ich presvedčivé podanie a celková atmosféra prestupujú filmom aj na miestach, kde dejová línia zaostáva.

Atmosféra filmu presakuje zdrvujúcou surovosťou. Niekto by mohol namietať, že je až samoúčelná, no v kútiku duše sa skrýva vedomie, že zobrazený svet je svetom skutočným, svetom, ktorý sa snažíme ignorovať a dúfame, že sa v ňom raz neocitneme.

Väčšina deja filmu sa odohráva v chudobnej okrajovej štvrti Leedsu. Obyvatelia tejto časti mesta sú odsúdení na život v starých domoch, špinavých uliciach, medzi chuligánmi a násilníkmi. Mnohí z nich hľadajú riešenie pri poháriku, mnohí sa vďaka alkoholu samotným problémom stávajú.

Jedným z nich je aj Joseph. Postarší nezamestnaný vdovec, ktorého zdanlivo ženie vpred len zloba, hnev a násilie. Je ako časovaná bomba, ktorej sa, nanešťastie, pokazil spínač a vybuchuje náhodne, pri najmenších podnetoch. Stretávame sa s ním vo chvíli, keď po nevydarenej noci v krčme opitý nadáva a na zakňučanie svojho psa reaguje, ako inak, výbušne. Dokope ho na smrť. Potom psa berie do náručia a nesie ho domov, kde ešte hladí jeho tlapku predtým, než ho zakope. Táto úvodná scéna dokazuje, že Joseph je viac než len pretekajúci hrniec variacej sa žlče, že v jeho vnútri sa skrýva viac, než čo vidíme na jeho odpudivom povrchu.

Herecký výkon Petera Mullena je obdivuhodný. Joseph v jeho podaní je hrôzostrašný zjav, prudký, násilný a nevyspytateľný. Vždy, keď sa objaví na plátne, cítiť z neho zatrpknutosť, negatívnu energiu a smútok. Jeho hlas, posadený len o trochu vyššie od nezrozumiteľného mŕtvolného chrapotu, podtrháva jeho charakter.

S Hannah sa zoznámime vo chvíli, keď Joseph uteká z miesta ďalšieho z mnohých konfliktov a ukryje sa u nej v kresťanskom charitatívnom obchode medzi stojanmi s oblečením. Tam, medzi dokonale funkčnými vecami, ktoré spoločnosť vyhodila ako nepotrebné, možno Hannah v Josephovi videla paralelu s inventárom obchodu. Jej čistota, viera v dobro a sila napredovať vychádzajú z jej náboženského presvedčenia. Hlboko veriaca pani, zdanlivo, prichádza z úplne iného sveta. Na rozdiel od Josepha do tejto časti mesta prichádza len pracovať, pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Žije, aspoň na povrchu, v idylickom svete so zdanlivo dokonalým manželom Jamesom (Eddie Marsan) v peknom dome v dobrej štvrti.

So zatrpknutým Josephom má však spoločné viac, než sa na prvý pohľad zdá. James je v skutočnosti tyran, hoci na povrchu vyzerá ako dokonalý manžel. Dobrosrdečná Hannah tak postupne spoznáva Josephove dobré srdce, ktoré sa skrýva pod odpudivým zovňajškom. Celý pochmúrny film eskaluje pri scéne pohrebu, ktorá je paradoxne tou najsvetlejšou, najpozitívnejšou chvíľkou Tyrannosaura.

Hoci je Considine len nováčikom v režírovaní, vo svojom filme prezentuje prekvapivo sviežu vizuálnu poetiku. V Tyrannosaurovi nenájdete žiadne špeciálne efekty, film sa odvíja striktne lineárne, žiadne flashbacky. Jeho sila stojí na hereckých výkonoch a na Considinovom talente pri rozhodovaní, kam umiestniť kameru a na čo ju zamerať. Napríklad v scéne, keď sa James Hanne ospravedlňuje, držiac ju za ruky kľačí na zemi a sľubuje, že sa polepší a nebude ju už mlátiť, kamera sleduje Hanninu tvár. Jej absolútne chladný výraz jasne hovorí o tom, že ani trochu neverí rečiam svojho manžela. A hoci prijíma jeho ospravedlnenie, neverí ani vlastným slovám.

Tyrannosaur je pochmúrnym filmom, prekvapivo silným režijným debutom o dobrých ľuďoch v škaredom svete, o každodenných problémoch. Je o smrti, o utrpení, o veciach, na ktoré radšej nechceme myslieť, je o ľuďoch, od ktorých mnohí na ulici len odvraciame zrak. Ale je hlavne o nádeji, o nádeji na zmenu, o viere a o vnútornej sile. Drsný, krutý, ale pritom povznášajúci.

Tyrannosaur

Scénář a režie: Paddy Considine

Kamera: Erik Wilson

Hudba: Dan Baker, Chris Baldwin

Střih: Pia Di Ciaula

Hrají: Peter Mullan, Olivia Colman, Eddie Marsan, Paul Popplewell, Ned Dennehy, Samuel Bottomley

Velká Británie, 2011, 91 min.