Pripravuje sa Eastwood na posmrtný život?

Za posledných desať rokov sme boli mediálnymi svedkami niekoľkých prírodných katastrof či (politicko-náboženských) teroristických útokov. Pri udalostiach takéhoto charakteru býva smutným pravidlom, že v priebehu krátkeho okamihu prichádza o život obrovský počet ľudí. Je logický záujem médií, ktorý sa okolo nich rozpúta. Takáto pozornosť na jednej strane pomáha (organizujú sa rôzne zbierky pre pozostalých atď.), no na strane druhej podvedome infikuje naše mysle myšlienkami na smrť.

Jedným z najviditeľnejších príkladov takejto nákazy je scenárista Peter Morgan, doteraz známi historicko-biografickými scenármi k filmom ako Kráľovna (2006), Posledný škótsky kráľ (2006), Frost/Nixon (2008) – všetko filmy mapujúce určité životné obdobie skutočne existujúcich ľudí. Aj pri písaní scenára k filmu Život po životě vychádzal opäť zo skutočných udalostí respektíve skutočných katastrof1, netypický je však v tom zmysle, že sa nejedná o biografický film – katastrofa je využita len ako pozadie transcedentálnej melodrámy. Ako priznal v rozhovore pre magazín Collider ((Dostupný z: http://collider.com/peter-morgan-interview-hereafter/5440)), inšpiráciou pre nadpozemskú tematiku mu bola knižka Before i say Goodbye. Vznikol tak film prijatí medzi divákmi a kritikmi značne ambivalentne. Nezaradil sa medzi najnavštevovanejšie tituly, ale svoj 50 miliónový rozpočet relatívne splatil (paradoxne cestu na ázijský kontinent filmu značne sťažila ďalšia prírodná katastrofa – marcové tsunami v Japonsku).

O réžiu sa postaral režisér/herec/producent/hudobný skladateľ v jednej osobe Clint Eastwood. Známy hollywoodsky fenomén, ktorý sa začal objavovať na TV obrazovkách v 50. rokoch minulého storočia (!) ešte stále dokáže držať krok a zaujať všetky vekové kategórie (megaúspešné Gran Torino (2008)).

Samotný princíp myšlienky Života po živote (Hereafter doslovne – TU POTOM) je veľmi jednoduchý. Jeho synopsis by mohol znieť takto: Jedinec, ktorý z tomu prislúchajúcich príčin upadne do stavu klinickej smrti sa počas tejto smrti dostáva do sveta mŕtvych. Po prebratí sa však naďalej ostáva súčasťou oboch svetov respektíve získava schopnosť myšlienkami preniknúť a komunikovať s blúdiacimi mŕtvymi v ich tmavom svete.

Naratív filmu sa odvíja prostredníctvom troch odlišných príbehov – muža bývalého spiritualistu (Matt Damon), ženy televíznej redaktorky (Cécile De France) a chlapca zo sociálne rozvrátenej rodiny (Frankie a George McLaren). Spája ich jeden faktor – smrť. Inak sú to tri existencie navzájom sa nepoznajúce, žijúce každá v inej metropole (San Francisco, Paríž, Londýn). Jednotlivé príbehy Eastwood necháva plynúť striedavo po krátkych častiach, odkrývajúcich ich komplikované životy. Práve nejednota miesta spočiatku vytvára dojem, že sa jedná o tri nesúrodé poviedky, ktoré spája len vyššie uvedená smrť. Aj napriek tomu je od určitého momentu zrejmé, že postavy sa musia stretnúť. V tomto dramaturgia zlyháva a necháva diváka čakať až príliš dlho. Konkrétne u mňa bolo dôsledkom, že ma zvyšok filmu zamestnávala úvaha: „Ako sa môžu títo ľudia stretnúť?“ Prekvapujúce bolo ako banálne. Konieckoncov osud /náhoda bývajú často banálne. Bohužiaľ práve pre takéto vyznenie mám pocit, že to nemalo byť to, čo má značnú časť filmu zamestnávať divácku pozornosť.

Autor scenára akoby neveril, že niektoré myšlienky sa dajú vyjadriť aj bez slov (že by Morganova nedôvera vo fikčný svet, ktorý vytvoril?) a tak niektoré repliky vyznievajú často naivne (rozhovor Matta Damona s bratom) a aj značne inverzívne. Je to veľká škoda, pretože film má zaujímavú rôzne interpretovaťeľnú (viacvýznamovú) myšlienku, ktorá práve pre takéto infantilné repliky vytvára dojem jednoduchej zábavy. A tá nakoniec zábavou ani nemala byť a ani nie je. Možno aj z tohto dôvodu je jednou z najlepších, ak nie najlepšou úvodná katastrofická sekvencia, v ktorej sa vyskytuje minimum dialógu a prednosť dostáva obraz. Jej sugestívne a realite zodpovedajúce zobrazenie si právom vyslúžilo nomináciu na Oscara. Ak má niekto chuť nech si pre porovnanie pustí videá účastníkov skutočnej tsunami zachytené mobilnými telefónmi. Na internete je ich dostupných niekoľko.

Prioritou však nie sú podobné divácke atrakcie. Film sa snaží rozvíjať spomínanú teóriu posmrtného života a akéhosi prekliatia s ním spojeného, sužujúce hlavných predstaviteľov (muža a ženu) so zjavným zámerom vyústiť do melodrámy. Do tohto konceptu však nezapadá príbeh chlapcov dvojičiek starajúcich sa o drogovo závislú matku(!). Film by pôsobil určite menej hollywoodsky a vypočítavo nebyť tejto často pateticky vyznievajúcej príbehovej roviny, ktorá atakuje na divácke city využitím zaužívaných a zaručených postupov (treba im uznať vynikajúcu remeselnú kvalitu). Okatým tlakom na naše „empatické vnútra“ sa skôr sprotivia, prestanú zaujímať a pozornosť sa postupne presmeruje len na druhé dve príbehové roviny (aspoň taká je moja skúsenosť).

Navyše ich príbeh je do značnej miery predvídateľný. Idylické, sebestačne vykreslené dvojičky akoby ani nepatrili do tohto sveta a ani do samotného filmu. Na jazyk sa tlačí otázka či z toho dôvodu sú na plagáte filmu len druhé dve hlavné postavy?! Autorov možno pochváliť za to, že jej venovali najmenej času. Na druhej strane takáto dramaturgická vsuvka môže okato upozorňovať na umelé zapĺňanie priestoru. Ten priestor mohol byť využitý k hlbšej psychologickej analýze druhých dvoch jedincov vyskytujúcich sa vo filme, ich neschopnosti zaradiť sa do spoločnosti. Možno by tak ich hľadanie pochopenia pôsobilo dôveryhodnejšie. Ale to sú len dohady, nad ktoré zamestnávali moju pozornosť počas spomenutého príbehu dvojičiek.

Hereafter

Režie: Clint Eastwood

Scénář: Peter Morgan, Mateo Gil

Kamera: Tom Stern, A.F.C., A.S.C.

Střih: Nacho Ruiz Capillas

Hudba: Joel Cox, A.C.E.; Gary D. Roach

Hrají: Matt Damon (George Lonegan), Cécile de France (Marie Lelay), Frankie McLaren (Marcus / Jason), George McLaren (Marcus / Jason)

USA, 2010, 129 min

Premiéra: Na DVD a Blu-ray od 29. června 2011 (MagicBox)