„Televízia a web skonvergujú“

ROZHOVOR s Inge de Leeuw, zodpovědnou za sekci Changing Channels na IFF Rotterdam – MARTIN KUDLÁČ –

Anglická verze rozhovoru je zde. English versin of the interview is here.

Na 42. ročníku Rotterdamského filmového festivalu sa rovnako intenzívne ako progresívne celovečerné a krátkometrážne snímky premietali aj televízne, či webové seriály. Festivalová dramaturgia zacielila jednu zo svojich sekcií vyhradenú pre nové trendy i retrospektívy, Signals, na epizodické rozprávanie. Návštevníci sa mohli pokochať seriálmi režírovanými filmovými tvorcami, avšak do tohto spektra sa dostal aj hybridný útvar tzv. webisodes, teda webové seriály. Aj keď teritórium filmového festivalu už nie je cudzie ani seriálom, celú sekciu im doteraz nevyhradil žiadny z nich.

Okrem seriálov Jane Campion, Pabla Larraina, Agnieszki Holland či debutujúceho filmového režiséra Sebastiána Hofmanna (jeho celovečerná prvotina Halley súťažila v sekcii Hivos Tiger Awards), sa na plátne objavil aj seriál v našich končinách prehliadaného režiséra Sebastiána Silvu, The Boring Life of Jacqueline, pojednávajúci o prekvapivo nudnom živote ašpirujúcej herečky. Okrem blondýnkovského stereotypu a naivného rasizmu, Silva revitalizuje mierne zašlú flákačskú (slacker) poetiku v dámskom vydaní. Jednotlivé nezdary (anti)hrdinky Jascqueline korunuje komédia trápnosti vyúsťujúca vo väčšine prípadov do výstižného komentára modusu vivendi 21. storočia, akým je aj napríklad obsesívne zahlcovanie twitteru výkvetom banálností. Sebastián Hofmann sa ako producent a herec predstavil v mexickej, takmer bezrozpočtovej, hranej verzii South Parku, Los micro burgueses. V seriálovej groteske pranieruje najčastejšie obavy a potreby strednej a vyššej triedy od iracionálneho majetníctva až po duševnú vyprázdnenosť.

Generačnou výpoveďou, podobne ako Silva, sa zaoberá aj režisérka/scenáristka Lena Dunham v kriticky ocenenom seriáli Girls s výrazným presahom aj k ostatným témam. Zaujímavým zjavom sa stala The Eric Andre Show, neustále balansujúca na hrane pastišu a persifláže miešajúca najpopulárnejšie televízne žánre do surreálneho hybridu nočnej talk show, Jackass, stand-up comedy, sketchu, skrytej kamery a kvízu. A z nejakého paranormálneho dôvodu je to nesmierne vtipné a zároveň aj otvára novú dimenziu pre ašpirujúcich komikov. Jednou z pôvabných inovácii bola Web Lounge, samoobslužný kútik s viacerými americkými webseriálmi, kde si prípadní záujemcovia mohli počas celého dňa vyberať z bohatej ponuky webisodes podľa vlastnej chuti.

Zostavovateľke sekcie Changing Channels, Inge de Leeuw, sa nám podarilo položiť zopár otázok.

Nie je zvykom zaradiť taký počet televíznych alebo webových seriálov do festivalového programu ako sa to tento rok podarilo Rotterdamskému festivalu. Čo vás k tomu viedlo a prečo práve teraz?
Vzhľadom na vysokú kvalitu súčasných televíznych a webových produkcií režírovaných renomovanými a začínajúcimi tvorcami nebolo ťažké rozhodnutie zamerať sa práve na tento trend. Keďže tento rozvoj začal už pred niekoľkými rokmi a v súčasnosti je už mnoho diel hotových, rozhodli sme sa pre tento rok, než ako by to malo byť neskôr. Ak by sme sa na to zamerali skôr, nemali by sme k dispozícii toľko zaujímavých diel, nakoľko sme sa vo veľkej miere zamerali na produkciu mimo USA. Všetky seriály, ktoré sme uviedli boli dokončené len nedávno a v niektorých prípadoch ide dokonca o prvé pôvodné seriály natočené filmovými režisérmi.

Seriálová ponuka je dosť široká. Ako prebiehal proces zostavovania festivalovej sekcie Changing Channels?
Hlavný úmysel bol ukázať televízne a webové seriály natočené filmovými tvorcami. Väčšina seriálov bola taktiež aj napísaná filmovými režisérmi. A to bolo pre nás obzvlášť zaujímavé, keďže takýto spôsob práce nie je v tradičnej televízii bežný, keďže zabehaný je systém celovečerných filmov.

Taktiež je zaujímavé pozorovať, aké zjavné boli opakujúce sa témy filmových tvorcov v týchto televíznych seriáloch, aj napriek tomu, že televízna produkcia je oveľa viac priemyselná. Je to aj skvelý príklad autorskej teórie. V seriáli Profugos Pabla Larraina vidíme zaostrenie na marginálne postavy v Chile a v Going Home od Kore-eda Hirokazu zase zameranie na rodinné vzťahy, ktoré skúma vo svojich filmoch. V Going Home mal viac priestoru na rozvoj rôznych charakterových línií a príbehov, čo bolo skvelé sledovať.

42. ročník filmového festivalu Rotterdam mal vlastnú sekciu s televíznou alebo webovou produkciou, čo sa inému filmovému festivalu nepodarilo, s výnimkou projekcie pár seriálov. Bude to odteraz stála sekcia alebo to bol len „one night stand“ s cieľom upozorniť na túto naratívnu formu?
V našich špeciálnych sekciách Signals upozorňujeme na trendy a vývin vo filmovom umení a podobných umeleckých oblastiach. Tento rok sme sa rozhodli zamerať na epizodické rozprávanie filmových tvorcov, avšak budúci rok už nebude tento špeciálny program. Vzhľadom na kvalitné produkcie v súčasnej televízii by som nebola prekvapená, keby sme zaradili nejaké seriály budúci rok, ak bude načasovanie správne. Myslím, že seriály budeme zaraďovať do programu aj v nastávajúcich rokoch. Aj v minulosti sme premietali televízne seriály, ako napríklad seriály Raula Ruiza. A v sekcii Dominika Grafa, ktorú sme mali tento rok, sa objavil aj Grafov slávny seriál.

Zrejme nie je náhoda, že široký záujem o seriály sa prejavuje predovšetkým v časoch „smrti filmu“. Alebo nie?
Myslím, že to záleží od viacero rôznych dôvodov. Technologické: televízie sú oveľa väčšie, dotvárajúc tak dojem domáceho kina. Platené TV kanály ako HBO vydláždili cestu pre zaujímavejšie televízne produkcie a neboja sa byť progresívne čo sa týka rozprávania ako aj rozpočtov. Taktiež Hollywood v posledných rokoch neprichádza s veľmi zaujímavými rozprávaniami, preto sa USA zameriava na televíziu, kde sa hľadá nejaký zaujímavý rozvoj v tejto oblasti.
Úspechy predchádzajúcich seriálov zaujali filmových tvorcov, aby sa podujali pracovať na televíznych projektoch. S osobnosťami ako Martin Scorsese pracujúcom na Boardwalk Empire, to televízia nechápe ako krok späť. Je to ako začarovaný kruh, televízne siete sa chcú vyprofilovať s prominentnými režisérmi a režiséri majú v súčasnosti viac umeleckej tvorivej voľnosti v televízii. V minulosti mohli filmoví tvorcovia pracujúci v televízii iba režírovať niekoľko epizód, ktoré už boli pripravené scenáristami.

Webové seriály boli dostatočne zastúpené na Rotterdamskom festivale. Okrem faktu, že existencia tohto druhu reflektuje zmeny mediálnych paradigiem a že sprostredkuje tiež možnosti pre nezávislé produkcie a distribúcie, čo iné ešte dokáže?
Vďaka webovým seriálom môžu tvorcovia experimentovať z dôvodu nízkeho rozpočtu a krátkemu a jednoduchému produkčnému procesu. Myslím si, že je to hybridné médium v neustálom pohybe a rozvoji. Websérie môžu byť vnímané aj ako pilotné projekty pre televízne programy, ako to môžeme vidieť aj na príklade Misadventures of Awkward Black Girl, ktorej tvorkyňa dostala od stanice ABC ponuku na rozvoj nového seriálu. Alebo môžu byť websérie aj začiatkom celovečerného filmu ako napríklad Slope.

Myslím si, že je zaujímavé sledovať objavujúce sa nové talenty práve z webseriálov. V súčasnosti, s čoraz viac spoločnosťami rozvíjajúcimi pôvodné námety pre web, myslím, že sa tento sektor sprofesionalizuje, keďže v ňom nie je veľa peňazí ani teraz.

Zaujímavým príkladom je H+, ktorý bol vytvorený výhradne pre web a produkovaný Warnermi a Youtube. To poukazuje aj na spôsob, akým sa môžu websérie realizovať.

Formát epizodického rozprávania býva často využívaný filmovými režisérmi (Pablo Larrain, Agnieszka Holland, David Lynch, Takashi Miike, Raul Ruíz, Todd Haynes…), čo poukazuje na jeho široké možnosti. Prečo sa teda na filmových festivaloch neobjavuje častejšie?
Kvôli ich dĺžke je veľmi zložité niečo pripraviť, keďže mávajú aj 8 hodín. Myslím, ale že diváci naozaj radi sledujú seriálové maratóny. Väčšina maratónov v Rotterdame sa uskutočnila v takmer plnej sále.

Myslím, že v tohtoročnom prípade Top of the Lake Jane Campion premietanom na Sundance a v Berlíne, minuloročných Girls na SXSW, Mildred Pierce v Benátkach a Penance Kurosawy Kiyoshiho, ktoré sa objavilo v Benátkach, Toronte a Busane predznamenávajú nastávajúci trend a myslím, že už čoskoro uvidíme veľa televíznych seriálov na medzinárodných festivaloch, pretože čím ďalej, tým viac nezávislých filmových tvorcov taktiež experimentuje s epizodickým rozprávaním.

Americké seriály sú zrejme najznámejšie, avšak sekcia Changing Channels uviedla aj dostatok titulov z ostatných kútov sveta. Ktorá krajina má najzaujímavejšie alebo najprogresívnejšie produkcie?
Japonsko je zaujímavé, aj ako filmová krajina, pretože tvoria veľa pre svoj vlastný trh a divákov. Renomovaní filmoví tvorcovia ako Kore-eda a Kurosawa majú všetku potrebnú umeleckú voľnosť na vytvorenie originálneho televízneho seriálu.

Latinská Amerika je tiež zaujímavá. HBO Latinskej Ameriky produkuje výnimočné seriály a veľa seriálov a pilotov sa vytvára aj nezávisle, napríklad v Brazílii.

Z vašej skúsenosti na príprave sekcie Changing Channels, ako môžeme odlíšiť jednotlivé národné produkcie?
Vo svojom výskume som sa nezameriavala na produkciu celej krajiny. Ako východiskový bod som si zvolila televízne seriály režírované filmovými tvorcami, radšej by som ich však porovnávala s ich prácou na celovečerných projektoch, ktoré majú samozrejme svoje všeobecné národné črty. Ako som už spomínala Kore-eda, Larraina, Kurosawu. Napríklad Kurosawa je veľmi japonský, ale taktiež aj veľmi Kurosawa a nie je tak úplne porovnateľný s normálnymi japonskými rodinnými drámami. Pre mňa bolo viac zaujímavé vidieť, že im bola poskytnutá všetka umelecká voľnosť, ktorú potrebovali na rozvoj svojich televíznych projektov.

V akademickom prostredí sa momentálne ťažko hľadá niečo výhradne zamerané na epizodické rozprávanie. Myslíte, že aj tu by mal nastať nejaký rozvoj?
Súhlasím, zaujímavé môže byť aj nové magisterské štúdium začínajúce tento rok, ktoré je úplne zamerané na epizodické rozprávanie. Je to niekde v Nemecku. Bohužiaľ som zabudla názov univerzity.

Už sme videli kvalitné tv drámy, veľkorozpočtové seriály, kultové seriály, webseriály, interaktívne seriály, epizodický formát už bol adaptovaný aj herným priemyslom… čo nás čaká ďalej, aké bude ďalšie štádium?
Myslím, že film/tv a web skonvergujú. Ľudia môžu čokoľvek sledovať všade a kdekoľvek, takže sa zmení obsah ako aj spôsoby distribúcie.

Taktiež si myslím, že v nastávajúcich rokoch sa tento trend, kedy filmoví tvorcovia pracujú na televíznych projektoch, stane populárnejším. Samozrejme, že dosť filmárov už teraz pracuje aj na nezávislých televíznych projektoch. Web sa stane zaujímavejším, čo sa týka seriálov.

Online vysielatelia ako Netflix predstavujú vážnu konkurenciu pre tradičných televíznych vysielateľov a na svoj posledný seriál, House of Cards, použili zaujímavý distribučný plán (všetky epizódy boli vydané naraz), čo je veľmi pôsobivý prístup ako uviesť seriál, podobne ako veľmi dlhý celovečerný film.

Takže áno, myslím, že médiá budú vyzerať veľmi podobne.

42. ročník Filmového festivalu v Rotterdame, 23. januára – 3. februára 2013