Fínska nádej v azylovej reštaurácii

Téma imigrantskej krízy rezonovala vo viacerých dôležitých snímkach uvádzaných tento rok na festivale v Karlovych Varoch. Kornél Mundruczó (Biely Boh) ju v Mesiaci Jupitera geniálne pretavil do bizarného, no fungujúceho sci-fi elementu; neľahké postavenie prisťahovalcov malo svoje miesto aj v príbehu Fatiha Akina Aus dem Nichts; a marginálne sa k tejto téme mal potrebu vyjadriť aj profesor Michael Haneke (Happy End). A potom sme tu mali fínskeho obľúbenca Akiho Kaurismäkiho prinášajúceho po Le Havre (2011) druhý diel svojej zamýšľanej trilógie o utečencoch, označovanej aj ako „trilógia prístavov“. A to, že opäť nesklamal, už predznamenával Strieborný medveď za najlepšiu réžiu z tohtoročného Berlinale.

Takmer celá prvá polovica prináša dva samostatne plynúce príbehy. Jeden je sociálnou drámou sýrskeho utečenca z Aleppa – Khaleda, ktorý niekde cestou cez Balkán stratil svoju sestru a potom sa nalodil na nesprávnu loď do Helsínk, kde teraz podstupuje úradnícku tortúru v snahe získať azyl. Ten je však nedosiahnuteľný a čelí bezprostrednému vyhosteniu. Druhá línia predstavuje groteskne ladenú komédiu, sledujúcu starnúceho obchodného cestujúceho s košeľami Wikströma (režisérov dvorný herec Sakari Kuosmanen), ktorý nadobro odchádza od svojej manželky. V pokri následne vyhrá balík peňazí a rozhodne sa kúpiť zapľuvanú reštauráciu na periférii mesta aj s jej „jedinečným“ personálom. Stret vážnej, aktuálnej drámy s odľahčenou, retro komédiou, a teda i moment samotného pretnutia osudov dvoch hlavných outsiderov je pre režiséra tak typický, a pritom stále bizarne prekvapivý a zábavný. Oboch spája nádej na nový, lepší začiatok. Wikström ponúkne Khaledovi dočasný prístav (nádeje) a vo svojej gastronomickej prevádzke ho zamestná na čierno.

Aki Kaurismäki je po 6-ročnej pauze naplno späť so svojim severským elánom. Presne pokračuje v intenciách svojho jedinečného rukopisu: mĺkvi hrdinovia, karikaturistické postavičky, absurdné situácie, úsporné dialógy bez jediného zbytočného slovka navyše, retro atmosféra, soundtrack so starými americkými songami a v neposlednom rade schopnosť nevtieravo zdeliť myšlienku skrz láskavý a zároveň tak absurdný humor. Nájdu sa však aj momenty, ktoré nemusia sadnúť každému: napríklad, scéna s trojicou násilných neonacistov môže niekomu prísť zbytočná a prvoplánová; na druhej strane, ocenia ju režisérovi skalní, ktorí v nej rozpoznajú jasný odkaz k Mužovi bez minulosti (2002).

Kaurismäkiho filmové svety nie sú nepodobné tým z dielne Wesa Andersona. Obom nemožno uprieť ich na hrane vycibrený zmysel pre tragikomické postavičky, rozmanité farby či veselé a zároveň smutné nálady, ktoré vzácne koexistujú bok po boku. Podarený trojčlenný personál reštaurácie, ktorá s neustále sa meniacimi konceptmi hľadá svoje miesto na trhu, môže napríklad pripomenúť hotelový ansámbel z Grandhotela Budapešť. Slovom, režisér je taký hravý, aký už dlho nebol!

Druhá strana nádeje je príkladom zrelého filmu, ako možno autorsky reagovať na aktuálnu spoločenskú problematiku, a to na minimálnom naračnom priestore a s gráciou humornej absurdnosti. Nemusíme snáď nijako extra akcentovať, že Kaurismäki je jeden z mála súčasných európskych tvorcov, ktorý svojou nezameniteľnou, smutno-veselou optikou úprimne reflektuje životy ľudí na okraji spoločnosti. Či už si v jeho novinke vyberiete ktorúkoľvek stranu (predostieranej nádeje), nesklame vás ani jedna. Lebo smútok a radosť idú neraz absurdne ruka v ruke, a aj keď v Akiho snímkach často víťazí optimizmus a divák si odnáša záverečný „feel good“ pocit, táto nádej nie je nikdy falošná. Má za sebou neľahkú, tŕnistú cestu s trpkohorkou príchuťou. Ako sa totiž spieva v jednej slovenskej piesni, „na svetlo vždy vyjdeš s tmou“.

Toivon tuolla puolen

Režie: Aki Kaurismäki
Scénář: Aki Kaurismäki
Kamera: Timo Salminen
Hrají: Sakari Kuosmanen, Kati Outinen, Tommi Korpela, Janne Hyytiäinen, Ilkka Koivula, Kaija Pakarinen
Finsko / Německo, 2017, 98 min
česká distribuce: 27. 7. 2017 (Aerofilms)