Nenechajme autorov slniť sa

Režisérske a manželské duo Heléne Cattett a Bruno Forzani patrí k popredným predstaviteľom hravej vetvy súčasného horroru. Ich celovečerné filmy Amer (2009) a L´étrager couleur des larmes de ton corps (2013) boli nielen polnočnými hviezdami filmových festivalov, ale aj šikovnými horrormi/thrillermi-esejami, na doraz skúmajúcimi možnosti štylistických postupov, ktoré po sebe v európskej kinematografii zanechali režiséri Mario Bava, Dario Argento alebo Lucio Fulci. Kým títo prepojili brak s autorským cítením, Cattet a Forzani ich filmovú emulziu posnuli ďalej, bližšie k poľu experimentálneho filmu, pohrávajúc sa taktiež s postupmi experimentálnej prózy. Ich filmy sa však najviac prikláňajú práve k bohato navrstvenej vizuálnej poézii.

V rovnakom móde pokračuje ich nový, tretí celovečerný film Laissez bronzer les cadavres! premietnutý na medzinárodnom filmovom festivale Cinematik v Piešťanoch pod názvom Nechajte mŕtvoly slniť sa. V pokročilej večernej hodine diváci opäť dostali frenetickú dávku strihov, ostrých uhlov, zvukových aj vizuálnych fetišov a presah k ďalšiemu typicky talianskemu (sub)žánru. Naberajú však postupy autorského dua smer, ktorý môže naďalej prekvapovať aj skúseného diváka?

Drastické Taliansko

Amer bol temným a mysterióznym štartom oprašujúcim poetiku giallo filmu, L´étrager couleur des larmes de ton corps štrukturalisticky zložitým a zábavným zamotávaním bežnej detektívnej fabule, opäť zasadený v giallo estetike.

Laissez bronzer les cadavres! je adaptáciou rovnomennej knihy Jeana Patricka Manchetta a Jeana Pierra Bastida, ktorá vyšla v roku 1971 ako súčasť kultovej francúzskej Série Noire. Dej je vo filme ohlodaný na potrebný základ. Bankoví lupiči ukradnú zlaté tehly a unikajú s nimi do prímorského prostredia, kde žije umelecký pár. V subtropickom prostredí atmosféra a napätie prirodzene hustne a kohútiky na pištoliach sa stávajú hlavnými postavami filmu.

V mnohých zahraničných kritikách sa ako referenčný bod nového filmu spomína spaghetti western. Snímka má však najbližšie k okrajovému subžánru talianskeho filmu neskorých 60-tych a celých 70-tych rokov, subžánru poliziotteschi. Ten predstavujú najmä filmy Cani Arrabbiati (1974), L´ultimo treno della notte (1975) alebo Autostop rosso sangue (1977). Všetky snímky exploatačným štýlom využívajú dvíhajúcu sa kriminalitu dobového Talianska, do ktorého sú spravidla aj zasadené. Jednoduché príbehy, či skôr historky, sledujú partu zlodejov unikajúcich pred zákonom. Akcent je kladený na špinavú, stiesňujúcu atmosféru, šokujúce scény, upotenú telesnosť a sexualitu. Poliziotteschi je mix ufúľaných spaghetti westernov a živočíšnej telesnosti giallo filmu. Postavy sú moderní, cynickí gringovia s patologickejšími sklonmi.

Snímka Cani Arrabbiati Lamberta a Maria Bavu začína vylúpením banky a následnou naháňačkou s nadpriemernou strihovou skladbou. Úvodné titulky sú expresívne kolorované v štýle sieťotlačí Andyho Warhola, následné zábery sa striedajú s hysterickou dynamikou. Primárnu úlohu hrajú detaily spotených, špinavých tvárí. Staré autá, zbrane, polícia, krásne ženy… už tu máme obsiahnutú výbavu Laissez bronzer les cadavres! ktorú ďalej Heléne Cattett a Bruno Forzani podporujú charakteristickou vizuálno-rytmickou intenzitou.

Subžánrové Lego

Autori sa zameriavajú primárne na možnosti filmovej reči. Zo subžánru vyťahujú jeho kostnú dreň základných znakov a symbolov, nad ktorými dominuje všemohúca montáž. Film sa vyjadruje extrémne zahusteným jazykom. Rýchle zábery a takmer videoklipová estetika k nám prehovárajú štýlom “čo záber, to (minimálne jeden) symbol”, ktorý je potrebné dešifrovať a správne zaradiť do skladačky, pokiaľ nechceme sledovať len bežnú strielačku. Riedky dej tu neznamená nudu. Divák musí byť neustále v strehu. Je zavalený žánrovými prvkami podporenými extravagantným snímaním. Prvky musí neustále skladať do jednotného celku, na princípe lego kociek, spájaných vo fetišistickom vytržení.

Snímky poliziotteschi, tak ako každý žáner, vytvárajú napriek svojej nadväznosti na dobové Taliansko autonómny svet, riadiaci sa podľa vlastných pravidiel a mechanizmov. Tento aspekt doťahuje film Cattett a Forzaniho do úplnej dokonalosti. Univerzum filmu je čisto kinematografické, každý gombík na košeli, každý kamienok štrku, každý vystrelený náboj, každá postava a každý jej pohyb (či už fyzický, alebo mentálny) je pevnou, nevyhnutnou súčasťou žánrovej lexiky.

Bohatým príspevkom do tejto hustnúcej koláže štrku, krvi, nábojníc, zvraštených obočí, nahých tiel a výbuchov je hudobná zložka, ktorá vždy tvorila minimálne 40% charizmy talianskeho horroru a exploatačného filmu. Laissez bronzer les cadavres! V tomto smere nezaostáva za žiadnym zo svojich dobových vzorov. Soundtrack je vyskladaný z dramaturgicky veľmi precízneho výberu archívnych skladieb, vrcholiacich ikonickým Sergiom Leonem a stáva sa najsilnejšou zložkou filmu.

Na diváka, ktorý nevidel predchádzajúce filmy autorov musia všetky štylistické bakchanálie pôsobiť maximálne opojne, originálne, divoko, šialene a nevídane. Precízny retro fetiš sa na nás valí v hektolitroch, avšak… tento istý pretlak sme už videli. A vidíme znova. Po tretí krát. Takmer bez zmien. Laissez bronzer les cadavres! spĺňa vysoké štandardy autorskej dvojice, no nikam ich neposúva – čo je pri tvorcoch označkovaných prívlastkom “experimentálny” vážny nedostatok. Preskúmanie nového žánru neprinieslo do tvorby filmárov žiadne nové postupy.

Nechajte autorov slniť sa?

Všetky vychytávky, ktorými môže film uchvátiť, už poznáme. Svoj doterajší vrchol zažili v rozštiepenej giallo-detektívke L´étrager couleur des larmes de ton corps spred štyroch rokov. Dekonštruovaný detektívny príbeh odohrávajúci sa v spletitých chodbách secesnej vily nabádal k zložitejšiemu čítaniu. Znaky a symboly so sebou navzájom komunikovali na početnejších leveloch a do hry bola vnesená dávka surrealizmu. Problémom nie je oproti L´étragé oveľa jednoduchšie rozprávanie, komunikujúce s o niečo iným žánrom, ale fakt, že na nový žáner boli aplikované tie isté postupy, ktorú tu neposkytujú priestor pre až tak zložitú hru.

Autori sa, napriek všetkej referenčnej a znakovej obsažnosti, prikláňajú k jednoduchšej výstavbe. Ikonografia je akoby strieľaná z ťažkého guľometu a náboje sa nepohybujú smerom k divákovi po tak sofistikovaných trajektóriách, akými boli secesné vzory zapustené do predchádzajúceho filmu.

Relevantné môže byť porovnanie s ďalšou tohtoročnou poctou starým exploatačným filmom, snímkou Free Fire od Bena Wheatleyho. Snímka si so zdravou iróniou ctí americkú exploatačnú školu a je svojím spôsobom tiež experimentálna. Je postavená na jednom z najväčších diváckych rozkoší. Prestrelke. Stavia na nej do detailu premyslený dramatický oblúk. Je ľúbostným listom americkej drsnej škole, odpovedajúcim na otázky: kam až sa dá zaviesť väčšinou pár minút trvajúca sekvencia, ako veľmi sa v nej dá dramaturgicky vyhrať a dokáže odrozprávať príbeh mužskej ješitnosti, korunovaný ženou, ktorá všetkých mužov “preští” (zámerne brakový žargón). Osviežuje tohtoročnú kinematografickú sieť, aj Wheatleyho autorské pieskovisko. A práve druhý aspekt je to, čo chýba slniacim sa mŕtvolám.

Laissez bronzer les cadavres! sa dostáva do problematického rozkolu. Ako bujará pocta estetike a geniu loci európskeho exploatačného filmu funguje dokonalo. Nostalgickosť jej filmového univerza je podporená využitím 16mm filmu. Rekonštrukcia sveta dôb minulých prepájajúca autorstvo so žánrovosťou však stráca časť príťažlivosti pri komparácii s ostatnými filmami Cattett a Forzaniho. Ide o stále vyčnievajúci festivalový príspevok, no zároveň je tvorcovským status quo v negatívnom zmysle slova. Snímka tak ťaží viac z priemernosti okolitej produkcie, než z vlastnej vynaliezavosti. Prináša nádych rutiny a predvídateľnosti do inak ojedinelého rukopisu. Experimenty a úlety sa v Laissez bronzer les cadavres! stávajú autorskou konvenciou. Spolu s mŕtvolami sa slnia aj autori. Na vavrínoch.

Laissez bronzer les cadavres!

Réžia: Hélène Cattet, Bruno Forzani
Predloha: Jean-Patrick Manchette (kniha), Jean-Pierre Bastid (kniha)
Scenár: Hélène Cattet, Bruno Forzani
Kamera: Manuel Dacosse
Hrajú: Elina Lowensohn, Marilyn Jess, Stéphane Ferrara, Bernie Bonvoisin, Hervé Sogne
Francúzsko/Belgicko, 2017, 92 minút