Semestr: Čo je skutočné?

TV REFLEXE: Semestr (2016) – DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ –

Keď študent Damián pripravuje videoklip o návšteve Berlína svojej priateľky Amálie, postupuje podobne ako každý, kto sa chystá určitým spôsobom zastupovať skutočnosť – maliar si vyberá svetlo a perspektívu, filmový dokumentarista vhodné zábery. Damián je tu v istom zmysle v úlohe dokumentaristu, hoci jeho video bude použité na špeciálny účel – sebareprezentáciu na sociálnej sieti. Časť videa, ktorá ukazuje začínajúcu sa hádku, jednoducho vystrihne a nezávadný úsek umiestni medzi ďalšie atraktívne zábery svojho videoklipu, ktorý poslúži ako doklad idylického spolužitia s partnerkou a všetko dobre dopadne. Damiánovi známi v komentároch video pochvália a Damián sa poďakuje so slovami „nechal jsem na tom pot a krev“.

Tento príklad je nápadnou ukážkou toho, ako postavy šesťdielnej série Semestr (Adam Sedlák, 2016) nasledujú potrebu tvorby okázalého imidžu, pričom využívajú mediálne nástroje, aby mohli realitu upravovať a prispôsobovať tejto potrebe. Nie je teda náhoda, že televízna séria o mladých ľuďoch, ktorých životy riadi sebakontrola, sebaštylizácia a sebamedializácia, sa odohráva takmer výlučne na obrazovkách počítačov alebo telefónov. Internetová televízia Stream.cz ju ostatne predáva ako „opravdu internetový seriál“. Toto použitie virtuality ako fikcie vydávanej za pravdu je ale len jedna časť tematického spektra, ktoré Semestr ponúka. Virtualita a komunikačné technológie sú v Semestri zapojené do životov študentov zložitejším spôsobom. Predsavzatie rozprávať len cez obrazovky tu neupozorňuje na limitované štýlové prostriedky ako metaforu virtuálnej plochosti a lží, ale na existenciálny presah tohto ohraničeného viditeľna. Núti klásť si otázku, čo je za hranicou obrazoviek a webkamier – ak vôbec niečo.

„Internet změnil úplně  všechno“

Jedna z prvých vecí, ktorá na Semestri prekvapí, je to, že nálepka dokonalého komerčného produktu pre internetovú generáciu mu celkom nesedí. Nie preto, že by sa mu azda nedarilo predať študentské konto od Komerčnej banky (ktoré sa okrem reklamného spotu pred začatím seriálu objaví i vnútri blogu fiktívnej módnej youtuberky Pavlíny). Príbeh ale trochu šibalsky zrádza hodnoty, na ktorých je táto reklama postavená. Motto „Když na Erazmus, tak jedine se studentským kontem od Komerčky“ a „jdi za svým snem“ sú v súlade so sebareprezentáciou Damiánovho Erazmu, ale jeho realita v Semestri vyzerá inak. Damián si v Berlíne najprv nevie nájsť bývanie, potom zakotví v byte s hipsterskou mačkou a filisterským Grékom Stavrosom. Či už prekvapivo alebo nie, následne vysedáva na byte, hrá hry, sleduje porno a klame o písaní diplomovej práce.

Azda práve v tejto línii sa Sedlákova experimentálna forma osvedčuje najlepšie, pretože dovoľuje ukázať Damiánov pád filmovou rečou rozšírenou o (alebo zúženou na) jeho virtuálny „vnútorný“ svet. Postupné zapĺňanie pracovnej plochy pornografickými obrázkami, ktoré si Damián beztrestne preklikáva, kým jeho priateľka Amálie cez Skype referuje o svojom teste z filmovej vedy a gendrovo správnom filme je pekným príkladom. Metóda, akú Sedlák pri snímaní obrazovky švenkovaním a zoomom na jednotlivé panely obrazovky používa, súčasne konštruuje a analyzuje túto situáciu.

Okrem zobrazenia obyčajne skrytých prehreškov, ku ktorým patrí nesústredenosť pri rozhovore, paralelné činnosti a sklony k prokrastinácii, Sedlák ako vedľajší produkt vytvára pozoruhodnú hru kultúrnych významov. Iba divák série môže vnímať paradoxný stret pornografie na jednej obrazovke a gender teórie na tej druhej – postavy sú o toto privilégium rozprávača ukrátené. Divák môže okrem toho zároveň porozumieť, v akých odlišných prostrediach sa Amálie a Damián nachádzajú, a to lepšie ako postavy samy. Amália obľubuje techno hudbu a kultúru Indie, Damián ako študent VŠE „všetko meria na peniaze“ a rád by sa šiel pozrieť na Oktoberfest. Z hľadiska týchto vyhranených pozícií asi nie je prehnané tvrdiť, že študenti v Semestri sú typizovaní hrdinovia. Tak či onak, ich kultúrny nesúlad je pretlačený rozhodnutím ostať vo vzťahu a žiť spolu v Berlíne. Nové spoločné profilové fotky doložia, že kríza je zažehnaná.

„Bože, ta Pavlína!“

Správanie Damiána, ktoré zďaleka nie je najsympatickejšie, prenecháva väčší priestor Amálii ako postave s perspektívou najviac podobnej tej, ktorú zaujme pozorovateľ. Ani tá ale neoplýva dokonalou úprimnosťou. Kým Damiána spája s jeho gréckym spolubydlou úprimné kamarátstvo, nech už je akokoľvek prízemné a založené na rozpravách o telách pornoherečiek, ženskému ekvivalentu obmedzeného Gréka Stavrosa – módnej blogerke Pavlíne, sa jej „BFF“ Amálie potajomky posmieva a najradšej by jej do komentára na Facebooku napísala, že je „hloupá kráva, která se umí jen fotit zrcadlovkou“. A hoci Amálie neustále kritizuje Damiána pre jeho materialistické hodnoty, sama ohŕňa nosom nad predstavou, že po absolvovaní štúdia bude „brát desítku“ vo filmovom archíve.

Tieto charakterové nuansy Sedlák tvaruje vo vrstvách, ktoré vo virtualite prirodzene vznikajú. Na jednej strane je tu priateľská Amálie, ktorá kamarátke chváli nové youtube video a odporúča, aby ho zdieľala verejne, na druhej strane vďaka zapnutej webkamere vidíme, čo si o videu skutočne myslí.

„Hlavně jsme bílí, takže to je úplně v pohodě“

V epizóde Únor sa Amália a Damián posledný krát v sérii rozprávajú cez Skype, aby v náhodnom dialógu akosi bilancovali celý semester. Výsledkom ich úvah je poznanie, že vzdelanie je preceňované a treba nasledovať inštinkty. Vrcholom je neuveriteľný nápad presťahovať sa do Utrechtu kvôli základnému príjmu zdarma, aby mali čas premýšľať, čo vlastne chcú v živote robiť. Amálie však vyslovuje znepokojenie nad tým, že by sa tak stali imigrantmi. Damián túto možnosť vyvracia faktom, že sú z Európskej únie a „hlavně bílí“. To je už ale posledný moment naivného plánu – Amálie si uvedomí, že v Utrechte „nic není“, a predsa už predtým skonštatovala, že by radšej žila v Spojených Štátoch, aj keby mala mať študentský dlh. „Není nic víc, než žít v Brooklynu.“

Potom, ako sa Amálie rozlúči a vypne svoj Mac, obraz prvý a jediný krát v sérii vystúpi z obrazovky počítača a jeho formát sa zúži. Štýlovou moduláciou Sedlák „vyslobodzuje“ postavu z virtuality, ale ide o falošnú úľavu. Výber situácie, počas ktorej bude Amáliu pozorovať mimo jej Skypu, Facebooku či Snapchatu, sa totiž viaže k dramatickému „vákuu“ večerného cestovania z práce. Amálie nie je online iba v čase nutnom na premiestnenie sa verejnou dopravou, počas ktorého zazerá pred seba alebo spí.

Až doputuje na byt, sadne si oproti Damiánovi, ktorý sa chúli za počítačom, a otvorí svoj vlastný počítač pre ďalší skype rozhovor, tentoraz s matkou. Amálii a Damiánovi priamy kontakt, až na banálnu slovnú výmenu, podobne ako predtým nie je príliš dovolený – obaja sledujú svoje obrazovky rovnako ako počas celej série. Sedlák namiesto toho, aby vo svojej krátkej príležitosti odstupu od online vizuálu poskytol dianie, ktoré by sa v ňom nedalo zachytiť, volí ukázať, že mimo neho sa toho až tak veľa nedeje. Tá časť života Amálie, ktorá je úžasná alebo zaujímavá, sa na obrazovke počítača alebo mobilu skôr či neskôr v nejakej forme objaví. Tá druhá časť akoby tvorila iba prestupovú stanicu medzi blokmi online života.

Tento existenciálny výsledok púte naprieč mesiacmi zimného semestra nie je nutné zovšeobecniť ako typickú skúsenosť mladých ľudí (hoci do istej miery sa taká voľba ponúka). Nie všetci vysokoškoláci zdieľajú fotky svojich nôh vo vani a editujú videá o prechádzke po meste. Na Sedlákovom „svedectve“ je však najviac prínosné to, že cez sledovanie chovania na internete ukazuje každodennú, priemernú, dokonca až neškodnú ľudskú falošnosť. K jej odhaleniu dochádza cez porovnanie prezentovaného obrazu jedinca a neviditeľného chovania za počítačom, plného zatajovaných pôžitkov a zbabelých rozhodnutí.

Sebakontrola, ktorá postavy núti vymazať počítačový súbor dokazujúci neveru alebo prepísať zlomyseľný komentár na gratuláciu, nie je nutne niečím, voči čomu rozprávanie série zaujíma kritický postoj. Sedlák totiž nekomponuje kusé dianie na obrazovkách počítačov a telefónov hrdinov ako prostú pretvárku či antitézu skutočnosti, ale ako jej organickú súčasť, ktorá môže skutočnosť ako takú dokonca ovládnuť a pretvoriť. Záleží v konečnom dôsledku na tom, či sa Damián a Amálie počas výletu pohádali, ak vystrihnutú časť videa nikto neuvidí, a ak oni sami dokážu uveriť obrazu svojho vzťahu, ktorý si vytvorili?

Semestr

Režie: Adam Sedlák
Scénář: Adam Sedlák, Ondřej Kopřiva
Kamera: Tomáš Sovinský
Hrají: Anna Linhartová, Jan Hofman, Eva Josefíková, Jan Cina, Jaromíra Mílo
Česko, Stream.cz (2016), 6×20 minut