Noir Film Festival 2017 – pohľad späť

O niečo vyše mesiac otvorí svoje hradné brány 6. ročník Noir Film Festivalu (NFF), jedinečnej prehliadky svojho druhu v stredoeurópskom regióne. Ohliadnite sa 11 mesiacov dozadu a zaspomínajte si s nami, aký bol ročník v znamení kaktusovej zelenej.

S Hitchom a Noir Expresom na Křivoklát
Alfred Hitchcock bol na NFF už v 2016 zastúpený úžasným Vertigom (ako reklamou na San Francisco) a freudovskou Rozdvojenou dušou. O rok na to si už vyslúžil samostatnú sekciu s trefným podtitulom „Na pomedzí noiru“, vzhľadom na špecifickosť jeho tvorby. Okrem Povestnej ženy (premietanej v historickom Kráľovskom sále) a Nepravého muža ponúkol mini-profil jeden z majstrových najlepších raných filmov nakrútených v Hollywoode – Ani tieň podozrenia s Josephom Cottenom ako strýkom Charliem, sériovým vrahom vdov, ktorý (vo vlaku!) prichádza za svojou rodinou do idylického kalifornského mestečka Santa Rosa… Škoda, že sa programovej dvojke Jana Bébarová – Milan Hain nepodarilo získať aj skvelých Cudzincov vo vlaku, ktorí by prirodzene korešpondovali aj s hlavnou vlakovou sekciou (a postava psychopatického Bruna by veľmi dobre zapadla aj do jednej z tohtoročných sekcií).

Vlaky sú pre noir príznačné vo viacerých aspektoch: disponujú stiesnenými, klaustrofobickými priestormi predstavujúcimi pre postavy dočasné (u)väz(n)enie; svojim dopravným charakterom symbolizujú nezvratnosť osudu a často sú dejiskom osudových stretnutí. Nosným titulom tejto sekcie bola Langova Ľudská beštia (podľa románu Emila Zolu), ktorá priniesla herecké repete z Veľkého záťahu: atraktívna Gloria Grahame zvádzala železničiara Glenna Forda s úmyslom zbaviť sa svojho násilného manžela a zároveň jeho kolegu. Kompletne celý sa vo vlaku odohrával svižný Nebezpečný útek s drsňáckym Charlesom McGrawom ako detektívom v baloniaku, dohliadajúcim na transport korunnej svedkyne vraždy. Akýmsi programovým bonusom bola vianočná komédia Dáma vo vlaku, ktorá si už v 1945 dokázala uťahovať z noirových a kriminálnych konvencií. Veselú vecičku navyše uviedli v netradičnom prostredí – v reštaurácii Tomáša Hanáka, známeho maskota NFF, v neďalekej dedinke Nižbor.

Viva Mexico!
Exotickou exkluzivitou boli dobové filmy noir z Mexika! Aj keď sa od tých amerických líšili pátosom, teatrálnymi výkonmi (za ktoré by sa nemuseli hanbiť ani v najlepších telenovelách) a extravagantnými kostýmami, pracovali s klasickými noirovými formami. Či už šlo o schematický vzťahový trojuholník (Kľačiaca bohyňa), tému dvojčiat/dvojníctva (Tá druhá), barové a kabaretné kulisy (Dobrodružka) či v neposlednom rade kamerové záležitosti kanadského rodáka Alexa Phillipsa: subjektívny pohľad, low-key svietenie či zadné svetlo rozptýlené v hmle. Ten stál za expresívnou kamerou všetkých troch titulov!

Od zlatej éry mexickej kinematografie sme po krásnom dramaturgickom moste prešli pomyselne späť do Ameriky, keď sme v sekcii pomenovanej ako Noir na juh od El Pasa videli hollywoodske noiry odohrávajúce sa v Mexiku. Nemusíme ani zdôrazňovať, že americkí (nielen noiroví) hrdinovia neraz utekali práve smerom na juh do Mexika, ktoré odjakživa symbolizovalo vidinu záchrany a exotiky. To bol aj prípad Roberta Mitchuma, ktorý v Ceste bez návratu utekal zo San Francisca s otrasom mozgu a psychopatickou ženou po svojom boku.

Do Mexika však Mitchum zavítal už aj v klasike Preč od minulosti, keď šiel do Acapulca hľadať svoju femme fatale Kathie. Projekcia učebnicového noiru s rozmanitými lokáciami (od vidieku, cez Mexiko, až po San Francisco) na hornom nádvorí pod holým nebom bola jedným z highlightov festivalu. Mali sme tu všetko: drsného cynika, krásnu osudovú ženu, slizkého záporáka v podaní začínajúceho Kirka Douglasa, tému dobehnutia minulosti, retrospektívu s voice-overom a expresívnu kameru Nicholasa Musuracu. A mali sme k tomu zároveň všetko, čo ku křivoklátskym večerným projekciám patrí: whiskový welcome drink, deky, predstavenie partnerov, patrónov a lektorský úvod. A kde tu sovu či netopiera nad hlavou. A ako inak režiséra Jana Hřebejka, ktorý začal na NFF chodiť ako divák, tak už aj ako jeden z hostí!

Mexická sekcia č.2 alebo „Amerika v Mexiku“ ponúkla v prvý deň aj debut Osedlaj ružového koňa s režírujúcim hercom Robertom Montgomerym, ktorý podľa pozitívnych reakcií publika možno označiť za jeden z najsympatickejších uvádzaných titulov a úsmevne nás naladil (vďaka postave Pancha!) na celý nasledujúci noirový víkend. Zároveň si dramaturgovia odškrtli „rest“ a venovali väčší priestor noirovému matadorovi Anthonymu Mannovi (ak nerátame western Winchester ’73 z NFF 2016), keď uviedli jeho dva počiny: „americko-mexický“ Incident v pohraničí a historický „vlakový tour“ Vysoký cieľ. Vieme, že zostavovatelia už dlhšie pracujú aj na režisérovom mini-profile, takže držíme palce!

Mexickú tému podčiarkoval na nádvorí špeciálny gastro stánok s tortillami. K dokonalému navodeniu nálady chýbala snáď už len rozlievaná tequila a sombrero, na druhej strane musíme pochváliť zlepšujúcu sa ponuku festivalového obchodu. Tzv. Čierny trh ponúkal minulý rok okrem svojho štandardu (tričiek, mikín, DVD) aj napr. štýlové zapisovadlo v podobe rúžu, pri ktorom sme si nemohli nespomenúť na noirové krásky Gene Tierney (Smrteľný hriech) a Marilyn Monroe (Niagara) a ich krikľavé rúže z úvodného, kokořínskeho ročníku.

Páni, ktorí sa pre film noir narodili
Reč nie je o nikom inom než o ikonickom Humphreym Bogartovi a Robertovi Mitchumovi, ktorý by sa ostatný rok dožil 100 rokov! Obaja sú neodmysliteľne spätí s noirovou ikonografiou – s rolami drsných cynikov s cigaretou v ústach, oháknutých do typického noirového outfitu – klobúku a baloniaku. Kým jeden je nízky, s ostro rezanými črtami tváre a jeho prejavu je prisudzovaná istá elegantnosť; druhý naopak disponuje atletickou postavou, jemnou tvárou a pôsobí značne „neotesane“, no šarmantne zároveň. Oboch však spája nesmierna charizma, akýsi drsný romantizmus. „Bogie“ si od zostavovateľov na 5. ročníku vyslúžil retrospektívu, jubilantovi Mitchumovi sa zasa dostalo hereckej pocty.

Bogarta sme na NFF videli trikrát, a to v jeho „marloweovských“ rolách v hard-boiled sekcii ešte v prvom ročníku, a tento raz nám dramaturgovia pripravili jeho iné herecké polohy: takú, kde hrá nečakane druhé husle (hviezdne a dusné Key Largo), záporácku (Vysoko v horách, Konflikt) či ambivalentnú (Na osamelom mieste). Posledný spomínaný titul (s kultovou replikou prchkého scenáristu Dixona Steela Narodil som sa, keď ma pobozkala, zomrel som, keď ma opustila, žil som iba pár týždňov, kým ma milovala.) si publikum obzvlášť užilo, keď sa na Bogieho cynických poznámkach počas open-air projekcie viackrát nahlas smialo. Dokonca viac než u Mitchumovho úteku Preč od minulosti (Baby, I don´t care). Z pomyselného súboja notorických cynikov tak z môjho pohľadu vyšiel víťaznejšie Bogart.

Priesaky čiernej naprieč časom a formátom
Je známe, že NFF sa už od svojich začiatkov nezaoberá zďaleka len noirovým jadrom (americkou kinematografiou 40tych a 50tych rokov), ale aj jeho presahmi. Z post-noirového súdka sme ostatný august mohli vidieť minimálne dve veľké pecky: jeden z prvých zásadných amerických neo-noirov Point Blank s Lee Marvinom ako mĺkvym pomstiteľom a chandlerovský hippie-noir Skrytá vada s bezchybne zhúleným Joaquinom Phoenixom. Na poli seriálov, ktorých globálny vplyv rastie každým rokom, uviedol NFF v spolupráci s HBO prvotriedne veci: českú seriálovú udalosť – hutnú Pustinu a jeden z TOP svetových seriálov roka 2016 – temnú „procedurálku“ Jednej noci. Obe mini-série spájal prípad brutálne zavraždenej mladej ženy. Nechýbala samozrejme povinná jazda v podobe Československého noiru, ktorého ťahákom bola tento raz detektívka Hra bez pravidiel.

Úvodný štvrtkový podvečer nám nádvorné občerstvovanie medzi projekciami spríjemňoval Starej pán so svojimi džezovými a swingovými, často filmovými melódiami. Sprievodný program, v ktorom tentokrát absentovala prednáška (z minulosti napr. Orson Welles, San Francisco), doplnilo už tradičné divadelné predstavenie v Kráľovskom sále v podobe hry Drahá Mathilda. Dvojprogram koncert-divadlo bol v rámci kultúrneho koloritu dozaista spestrením, škoda však, že skalní noiristi boli ukrátení o fundovanú prednášku, prípadne výstavu (v minulosti napr. Hugo Haas).

Psycho pozvánka za chladné mreže
Z klaustrofobických vlakov sa o chvíľu presunieme do ešte stiesňujúcejších priestorov väzníc, exotické Mexiko vystrieda chladná Škandinávia a ikonických cynikov nahradí luxusná zbierka noirových psychopatov a novodobé, vražedné femmes fatales. Po Eddiem Mullerovi z 2016 poctí festival svojou prítomnosťou ďalší vzácny hosť zo zahraničia – dcéra Samuela Fullera – Samantha, ktorá osobne uvedie všetky otcove filmy, ktoré sú zaradené do režisérovho noirového profilu. Nie je toho málo a viaceré dramaturgické počiny nie sú vôbec rutinnou samozrejmosťou. Preto nám nezostáva nič iné, iba zvolať: noiristi, na hrad!