MFF Bratislava 2010: Festival zahájený
Dvanásty ročník Medzinárodného filmového festivalu Bratislava sa oficiálne začal v piatok 5.11., no úvodný ceremoniál sa odohral už deň vopred. Aj tento rok organizátori pripravili širokú škálu zaujímavých filmov z festivalových okruhov. Obdivovatelia filmového umenia sa prídu na svoje v jednotlivých blokoch, či už v súťažnej sekcii (hrané filmy, dokumentárne filmy, krátke filmy), v sekcii Panoráma (Zlatá panoráma, Proti prúdu, Tu a tam, Panoráma špeciál) alebo sekcii Focus.
Už o 12:00 sa premietala existenciálna snímka držiteľa Zlatej kamery, Michaela Rowe, Priestupný rok (Ano Bisiesto). Anotácia filmu: ,,Dvadsaťpäťročná novinárka Laura nemá priateľa a žije sama v malom bytíku v Mexico City. Po niekoľkých krátkych známostiach stretne Artura. Po prvom milovaní je vo vytržení. Začína sa intenzívny a vášnivý vzťah, plný rozkoše, bolesti a lásky. S každým dňom, ktorý si Laura starostlivo vyškrtáva v kalendári, však postupne vychádza na povrch jej tajná minulosť. Arturo je na pokraji zúfalstva…“
O pozornosť návštevníkov bojovala i snímka od Erica Rohmera v tematickej sekcii Všetci na pláž!, Paulína na pláži (anotácia: ,,Na pláži stretnú Pierra, Marioninho bývalého milenca, ktorý im ponúkne hodiny windsurfingu. Zoznámi ich s Henrim, ktorý ich pozve do svojho domu. V miestom kasíne Pierre vyzná lásku Marion, avšak tá už myslí na Henriho. Pauline sa medzitým zoznámi so Sylvainom…“), indonézsky Rojko (anotácia: ,,The Dreamer je pokračovaním divácky najúspešnejšieho filmu v dejinách indonézskej kinematografie. Sleduje roky dospievania Ikala, jeho bratranca Araia a ich kamaráta Jimbrona. Chlapci sa rozhodnú opustiť dedinu a odísť do prístavného mesta Manggar. Ich cieľom je lepšie vzdelanie, ktoré doma nenájdu. Traja chlapci si sľúbia, že budú držať spolu a dosiahnu vysnívaný cieľ: štúdium na parížskej Sorbonne.“).
Vo večerných hodinách sa do pozornosti dostali tri zaujímavé snímky: Carancho od Pabla Trapera, kandidát na Oscara 2011 (anotácia: ,,Na argentínskych cestách každoročne zomiera viac než osemtisíc ľudí. Za každou tragédiou sa skrýva obrovský poisťovací biznis, ktorý prosperuje vďaka dieram v zákone. Právnik Sosa hľadá nových klientov na nemocničných oddeleniach a policajných staniciach. Luján je mladá lekárka z vidieka. Románik začína, keď si Luján a Sosa skrížia cestu na ulici. Ona sa snaží zachrániť človeka; on ho chce nalákať na obchod. Carancho, príbeh plný postáv bez štipky studu, diváka len postupne vťahuje do svojej hrubej mizanscény a sveta surového násilia, v ktorom ošarpané kandelábre sliepňajú nad hlavami milencov, čo prežívajú svoje trpké nočné dobrodružstvo.“).
Druhým filmom bola talianska komorná dráma El Sicario režiséra Gianfrance Rosi tematicky pripomínajúca drámu Matteo Garroneho, Gomorra (anotácia: ,,Minimalistická, no extrémne drsná štúdia Gianfranca Rosiho El Sicario, Room 164, ponúka divákovi jedinečnú príležitosť vypočuť si príbeh mexického nájomného vraha, ktorý ako jeden z mála ostal nažive. Tento zredukovaný portrét zločinca s dvadsaťročnou kariérou vo vraždách, únosoch a mučení, založený na článku Charlesa Bowdena z magazínu Harper’s, má formu dlhého monológu, ktorého smer určujú len slová samotného kajúcnika. Hoci jeho tvár sa na plátne neobjaví, „El Sicario“ je zjavne riadne drsný chlap: ako bývalý nájomný vrah v obávanom hniezde zločinu Ciudad Juárez, podáva verný obraz miestnej narkomafie, ktorá od obchodovania s drogami rýchlo prešla až k vraždám stoviek ľudí. Ešte otriasajúcejšie než príšerné podrobnosti, ilustrované vrahovými vlastnými kresbami pripomínajúcimi detské čmáranice, sú zistenia, do akej miery krajinu ovláda korupcia a krviprelievanie s tichým súhlasom mocných. Napísal Jordan Mintzer, Variety.“).
Srbská dráma Beli beli svet mohla zaujať publikum svojou formou, antickou tragédiou transponovanou do prostredia chudobného baníckeho mesta (anotácia: ,,Hlavnou postavou srbskej drámy, ktorá sa odohráva v baníckom meste Bor je Kráľ, bývalý boxer, ktorý teraz vlastní miestny bar v susedstve. Pred rokmi mal pomer so zvodnou Ružicou, ktorá potom zavraždila svojho muža a skončila za mrežami. Do príbehu vstupujeme krátko predtým ako Ružicu pustia z väzenia…“). Pseudo muzikálovému opusu Olega Novkoviča sa budeme ešte venovať v samostatnej recenzii.
Nočná hodina neubrala na atraktivite ani najnovšiemu filmu majstra britského sociálneho realizmu (tzv. kitchen sink realizmus), Mike Leigha, Ešte rok (anotácia: ,,Jar, leto, jeseň, zima. Rodina a priatelia. Láska a neha. Radosť a smútok. Nádej a zúfalstvo. Spolunažívanie. Samota. Pôrod. Smrť. Čas plynie… Londýnsky pár v strednom veku sa teší šťastnému manželstvu, no ich zronení a opustení priatelia ich pravidelne navštevujú, aby sa im zdôverili so všetkými trápeniami. Keď sa slobodná kamarátka zamiluje do ich mladého syna, čakajú, čo sa bude diať. „Another Year je neobyčajne pútavý pohľad na manželov, ktorí zjavne našli šťastie, ale i na zopár iných ľudí, ktorým sa to zatiaľ nepodarilo, a na mladíka, ktorý sa môže vydať jednou i druhou cestou. Leigh sa témy chopil s bezchybnou dôveryhodnosťou a herecké výkony, skvele zvládnuté do najmenších detailov, sú všetky do jedného plné prenikavej sily. Napísal Piers Handling, Toronto International Film Festival.“).
Spot:
Mikrofotoreport:
Autor
