V bludisku morálných konštruktov

Teen horniness is not a crime

Keep an open heart and an open mind
Cause these statistics do not lie
Just ask those nerds who shot up Columbine

They weren’t gettin’ laid
No
They weren’t getting’ laid
So

Teen horniness is a state of mind
Not a sin but a natural urge
You gotta purge
Gotta splurge
While you still can

Birth control
Condoms
The morning after pill

It’s your stupid legislation
In an overcrowded nation
Now you acting crazy
Cause a zygote ain’t no baby

Pamätná pesnička z popkultúrnej vízie nukleárnej kataklizmy Southland Tales (distribučný názov Apokalypsa) Richarda Kellyho. Mladému režisérovi sa podarilo utvoriť pastiš súčasného trendu postapokalyptických filmov, populárnej kultúry, moderných vedeckých poznatkov, halucinogénnych Dickových vízií (ale i Vonnegutovho humanizmu) vo filmovom elaboráte čerpajúcom z Biblie (Zjavenie sv. Jána), T.S. Eliota a Roberta Frosta. Prirodzene, nechýba Kellyho osobitá autorská umelecká vízia, jeho patentovaná poetika doppelgängerov (čo v tomto prípade manifestuje i metanaratív scenára fiktívneho filmu ,,Sila“ zrkadliaci udalosti Southland Tales) a slučkovej naratívnej štruktúry. Epická spleť charakterov a sled množstva na seba nadväzujúcich udalostí ako aj sub-dejových liniek formujúcich elégiu 21. storočia príliš nepochodili ako u kritikov, tak ani na poli nezávislého filmu. Avšak krátko po svojom uvedení, rovnako ako Donnie Darko, si Southland Tales vydobylo kultový status. Spolu s Gilliamovou Krajinou prílivu (The Tideland) sa tak zaradil i tento počin k najpodceňovanejším dielam posledných piatich rokov.

Snímka Southland Tales nie je iba deklaráciou modernej ságy, ale i manifestom osobného génia Richarda Kellyho, ktorý dokázal za žalostne málo peňazí (15 000 000 USD) natočiť epický príbeh s hviezdnymi menami na báze nezávislého filmu (snímka mala dokonca aj prequel v podobe komiksu). Viacero problémov viažucich sa hlavne na predmet distribúcie malo za následok fakt, že Richard Kelly začal byť zvádzaný prácou v rámci štúdiového systému, teda točiť pod ochrannými krídlami niektorého z filmových gigantov. Najčerstvejší prírastok do režisérovho portfólia vznikol na motíve poviedky Button, Button sci-fi hororového spisovateľa Richarda Mathesona (Ja, Legenda), sfilmovanej už v roku 1986 ako súčasť série Súmračná zóna.

Richard Kelly na svoj režisérsky status relatívne mladý autor a duchovný otec dvoch celovečerných snímiek, sa pustil do adaptácie krátkeho príbehu, ktorý musel spĺňať požiadavky štúdiových pohlavárov, no zároveň i zachovávať osobitú autorskú víziu. Kellyho filmy sú povestné hlavne svojím ,,elitárstvom“, teda prístupnosťou iba určitému vyhranenému segmentu divákov ochotnému investovať nemálo času na dešifrovanie režisérovho posolstva. Výzva, s ktorou sa autor musel popasovať, bola veľká: tancovať ako producenti pískajú, no zároveň si popri tomto štúdiovom hopsaní zachovať svoju tvár, autorskú víziu i poetiku.

Režisérovo prispôsobenie sa novým pravidlám sa prejavuje už od počiatku filmu. V prvom dejstve, okrem mysteriózneho elementu v podobe Franka Langella a obskúrnej škatuľky, má snímka vizáž drámy zo sedemdesiatych rokov. Spočiatku sa dej vydáva po stopách prevarenej zápletky o existenčnom zápase rodinky z amerického predmestia A.K.A súbojom s finančným deficitom. Požadované zľavenie z nárokov na divákov nepocítia len fanúšikovia Kellyho apokalyptických vízií. The Box sprvoti pripomína predĺženú epizódu Krajných medzí. Autorova inklinácia ku kresťanskej mytológii a jej symbolizmu je explicitne servírovaná aj pre zástupy ateistov. Pravdaže, Kellyho filmové ihrisko s pribúdajúcimi zábermi expanduje a všetci sú pozvaní preskúmať a rozlúštiť menej evidentné paralelizmy.

Sofistikovanosť symbolizmu ustupuje do úzadia na úkor komplexnosti a multivrstevnatosti. Okrem adaptácie poviedky a de facto aj epizódy Súmračnej zóny, režisér prekladá pôvodný príbeh autobiografickými aspektmi, prevažne zo života svojich rodičov. Matkinmu telesnému handicapu, či otcovej fascinujúcej práci na NASA projekte Viking, sekundujú predovšetkým emócie. Malé balenia zakonzervovaného sentimentu sa z času na čas vyvalia z kredencu rodinky Kellyových. Avšak nedochádza k tomu z nostalgických dôvodov vzorného syna, ale ide o jeden z mnohých ústupkov v ústrety mainstreamovému publiku. Vzhľadom na ´70 háv, do ktorého je film navlečený, robí režisér ústupky aj dobovej filmovej kultúre. Referencie na sci-fi filmy zlatej éry ako napríklad Invázie zlodejov tiel, či 2001: Vesmírna odysea (okrem iného implicitná alúzia na Nietzscheho übermensch lekciu), kamarátske poštuchnutia v rámci subkultúrnej skupiny nerdov a geekov, či tradičné humanistické a idealistické posolstvá.

Najvýznamnejšou (v nadväznosti na mainstreamové publikum) súčasťou snímky je ambivalencia, ktorá rozširuje béčkovú sci-fi základňu a utvára novú vrstvu percepcie viacerých motívov. Vyššie spomínaná kresťanská mytológia funguje na úrovni, kedy je zameniteľná za grécku mytológiu. Epicentrum príbehu okolo ktorého víria všetky udalosti je záhadný pán Artlington Steward. V priebehu filmu sa recepcia jeho postavenia, resp. jeho charakterový archetyp, mení v kontexte Starého zákona zo Satana na Boha a naopak. Avšak v perspektíve gréckej mytológie zastáva Steward heroickú postavu Prométea. Vzkriesený vo svetle blesku prináša svetlo do životov ostatných a ,,iných“ prostredníctvom jednoduchého ,,testu.“ Čiernobiely náhľad na realitu sa razom mení. Otázka, či Steward je alebo nie je ,,dobrý“, je irelevantná. Ďalším dôvodom prispievajúcim k bezpredmetnosti otázok morálky je fakt, že Arlington Steward, znovuzrodená entita, je iba pobočník, mostík medzi novou úrovňou bytia/vedomia/života/ľudstva (opäť Nietzsche). Richard Kelly nestratil ani štipku zo svojho puncu záhadológa a mystika, bohužiaľ eklektický prístup k filozofii, teológii, psychológii prenecháva vo veľkej miere miesto paranoidnému thrilleru, ktorý až tak nezaťažuje priemerného diváka a poskytuje mu životnú dávku filmovej ,,zábavy.“

Filmár sa rovnako nehodlal vzdať svojej slučkovej narácie, kellyovského trademarku a neodmysliteľnej súčasti režisérovej poetiky. Zdanlivo lineárny príbeh začne pomaličky vchádzať do nenápadných zákrut. Divák sa ani nenazdá a útek/súboj manželov Lewisovcov s tajomnými entitami/etikou, komunikujúcimi prostredníctvom starostlivo pripravených udalostí (determinizmus je ďalším rozhodujúcim faktorom filmu), naberá kontúry kruhového (slučkového) vzorca/šablóny prekrývajúcej sa s inými šablónami. Nadväzujúc na motív dvojníkov spomínaný už v úvode, doppelgänger na sebe nenechá dlho čakať ani v snímke The Box. Autor sa neobmedzuje iba na dvojníkov postáv, či samotného príbehu, tentokrát sa týka príbehového štrukturalizmu, respektíve minimalizmu, nakoľko paradigma Kellyho slučkovej narácie je delegovaná na sériu uzavretých udalostí tvoriacich súčasť rozsiahlej neohraničenej mozaiky.

V článku uvádzam iba zopár argumentov (The Box rozhodne stojí za podrobnejšiu pitvu), aby som vyvrátil väčšinový názor mainstreamového publika, ktorému Kelly ustúpil, čo do intelektuálnej náročnosti, a ono ho za tento samaritánsky čin paradoxne zlynčovalo. The Box nie je tak jednotvárny, primitívny béčkový elaborát ako nespokojní diváci konštatujú. Film sa síce servíruje ako zmes thrilleru, sci-fi, hororu a drámy so sprofanovanými a ľahko dešifrovateľnými odkazmi podľa vzoru jednoduchého dialógu režiséra s divákom učebnicovo predvedeným Alexom Proyasom v snímke Proroctví (Knowing). No Richard Kelly si aj napriek svojmu ,,zapredaniu“ uchováva povesť enfant énigmatique.

Richard´s obscurity is not a crime

Keep on plot intertanglement keep on story complexity

Cause mythology intertextuality does not lie

The Box

Režie: Richard Kelly

Scénář: Richard Kelly podle povídky Richarda Mathesona

Kamera: Steven Poster

Střih: Sam Bauer

Hudba: Win Butler, Régine Chassagne, Owen Pallet

Hrají: Cameron Diaz (Norma Lewis), James Marsden (Arthur Lewis), Frank Langella (Arlington Steward), James Rebhorn (Norm Cahill), Holmes Osborne (Dick Burns), Sam Oz Stone (Walter Lewis), Gillian Jacobs (Dana), Celia Weston (Lana Burns) a další