AFF2011: Nielen najväčší slovenský filmový festival, ale aj najdiváckejší

Prinášame vám rozhovor s programovým riaditeľom najväčšieho slovenského filmového festivalu Art Film Festu o jeho 19. ročníku, o potrebe filmových festivalov, distribučnej situácii na Slovensku, o slovenských filmoch, ale i osobných filmových preferenciách a sklamaniach. Nabudúci rok bude Art Film Fest oslavovať jubilejné dvadsiate výročie a my už si do kalendára zaznačujeme tretí júnový týždeň.

Peter Nágel je absolventom žurnalistiky Univerzity Komenského v Bratislave. Založil prvé ponovembrové filmové periodikum na Slovensku Film Fan, kde v rokoch 1991 až 1995 pôsobil ako šéfredaktor. Vo vedúcich pozíciach pracoval neskôr aj v týždenníkoch Eurotelevízia a TV Komplet. Po krátkom pôsobení v Slovenskom filmovom ústave (1989-1990) inicioval v roku 1992 vznik prvého medzinárodného filmového festivalu v Slovenskej republike pod názvom MFF FORUM, ktorého bol dva roky riaditeľom a následne programovým riaditeľom až do roku 1997. V roku 1999 sa stal spoluzakladateľom Medzinárodného filmového festivalu Bratislava, kde až do decembra 2008 zastával funkciu programového riaditeľa. Ako filmový profesionál sa zúčastňuje na prestížnych filmových prehliadkach a spolupracuje s viacerými slovenskými médiami. Bol členom medzinárodných porôt niekoľkých festivalov. (Zdroj: www.artfilmfest.sk)

Stres ako aj eufória už opadli. Ako hodnotíte z Vášho pohľadu tohtoročný Art Film Fest?

Ako jeden z najúspešnejších. Napriek tomu, že 19. Art Film Fest mal k dispozícii iba päť stálych kín a jedno provizórne (Kur salon) oproti šiestim stálym a dvom pojazdným kinematografom v roku 2010, a tiež pri menšom počte predstavení (229) oproti 270 rok predtým, prišlo viac divákov a celková návštevnosť so všetkými sprievodnými podujatiami presiahla 43 tisíc ľudí. Rovnako ma teší skutočnosť, že prvý raz v histórii tohto festivalu sme mali v medzinárodnej súťaži hraných filmov aj slovenský film (Dom), dokonca tento film celý festival aj otvoril.

Čo sa týka 19. ročníku AFF, na čo ste najviac hrdý a naopak na čo najmenej, resp. kde vidíte rezervy?

Tento ročník definitívne potvrdil, že AFF je nielen najväčší slovenský filmový festival, ale aj najdiváckejší. V tomto roku sa do akreditačného systému zaregistrovalo viac ako šesť tisíc študentov a cine passy priamo na mieste si prevzalo štyri a pol tisíc účastníkov. Skrátka, tretí júnový týždeň má kvôli AFF pevne poznačený vo svojom kalendári už veľa ľudí. Najväčšie rezervy má tento festival stále v počte kín a ich technologickej vybavenosti, predovšetkým v Trenčianskych Tepliciach. To je najväčšia výzva pre blízku budúcnosť. No a samozrejme v tomto roku nulová spolupráca zo strany mesta Trenčín, čo je tiež historické prvenstvo, ale, žiaľ, v opačnom garde.

Máte už nejaké vízie na jubilejný 20.ročník AFF? Chystáte aj špeciálnu oslavu, resp. nejaké prekvapenia?

Vízie sú jedna vec, realita nepochybne záležitosťou inou. Opäť dostať spoluprácu s mestom Trenčín na normálnu úroveň, viac a výraznejšie zaangažovať do príprav festivalu aj Trenčiansku župu, získať podporu aj od miestnych podnikateľov a sponzorov. To, že štandardné festivaly fungujú v tretinovom modeli podpory (región + mesto, štát a súkromní sponzori) je v našom prípade zatiaľ iba science fiction. A dlhodobo to určite nie je udržateľné. Bol by som tiež rád, keby na 20. AFF pribudol ďalší kinostan a Most slávy získal inú, dôstojnejšiu podobu a bolo na ňom vystavených všetkých 46 tabuliek Hercovej misie (väčší počet tabuliek dosiaľ nezákonne zadržiava majiteľ hotela Most slávy). Ak by sa toto všetko podarilo, nemusí byť ani ohňostroj alebo nejaká iná špeciálna oslava.

Pracoval ste aj ako programový riaditeľ MFF Bratislava. Viete svoju skúsenosť teraz s odstupom času zhodnotiť, porovnať? Minulý rok aj MFF BA zlomil rekord v návštevnosti rovnako ako sa to tento rok podarilo AFF. Existuje nejaká konkurencia medzi oboma festivalmi, resp. je možné aby existovala konkurencia medzi festivalmi? Možno napríklad v podobe celkovej koncepcie? Aj napriek tomu, že minuloročný MFF BA bol úspešný, organizačný štáb sa rozhodol nepokračovať v spolupráci s programovým riaditeľom Matthieu Darrasom.

Bratislavský festival od môjho odchodu hľadá svoju novú tvár. Bolo fajn a ja som osobne privítal, že mojím nástupcom sa stal práve Matthieu Darras (s ktorým sa veľmi dobre poznám a fandil som mu). On prišiel so sympatickou, odvážnou koncepciou – vystavať takmer celý program nezávislými filmami a menej známymi menami v podobe tvorcov a hereckých protagonistov. Napriek tomu, že to robil iba dva ročníky, zdalo sa, že ľudia to začali akceptovať, o čom svedčia aj spomínané čísla diváckej návštevnosti. A úplne proti logike, keď sa mohol tento koncept rozvíjať alebo sčasti modifikovať, bol odvolaný. Odvolaný napriek úspešnému ročníku, a napriek tomu, že v tom čase nemali zaňho žiadnu náhradu. Údajne aj teraz hľadajú nejaké meno zo zahraničia, ktoré, neviem, čo má urobiť, akú líniu festivalu si jeho nové vedenie predstavuje. Počkajme si do začiatku novembra, uvidíme… Ale aj to, že aj tento ročník bude trvať len šesť dní, snáď o niečom svedčí.

Je nutné/potrebné obmieňať koncept festivalu, keď práve festivaly bývajú garantom tradície?

Nový koncept, línia alebo dramaturgia sa vyžadujú tam, kde to predchádzajúce nastavenie zjavne nefunguje, ak chcete, nie je o to záujem. Aj tento festival, ešte pod názvom Art Film, dlho hľadal svoju jasnú personifikáciu, stabilnú programovú štruktúru, identifikovateľnú podobu festivalovej značky. Mám za sebou tretí rok vo svojej pozícii, a zdá, že to konečne začína fungovať, aspoň v základnej programovej línii. Máme veľmi detailne zachytenú návštevnosť každej sekcie, každého filmu. A som veľmi rád, že môžem konštatovať vysokú akceptáciu zvolenej dramaturgie. Netvrdím, že každý titul má stopercentnú odozvu, ale zaradené filmy majú svojich, dovolím si povedať, stabilných divákov. Prečo sú Karlove Vary tak navštevované? Iste nie kvôli tomu, že každý rok mení nová programová koncepcia. Naopak, ľudia veľmi dobre vedia, na čo sa môžu už dlhodobo tešiť.

Podarilo sa vám uviesť na Slovensku filmy, ktoré možno už ani na tunajších plátnach neuvidíme. Vo viacerých prípadoch by sa dalo povedať, že selekcia filmov predstavovala šľahačku z prominentných festivalov (napr. Strom života, Turínsky kôň – oba snímky už zakúpené do slovenskej distribúcie – pozn. autora). Sú nejaké snímky, ktoré sa chceli uviesť na festivale, ale z nejakých dôvodov sa to nepodarilo? Aj napriek pestrofarebnej palete filmov, mne osobne chýbali diela ako napríklad Attenberg (A. R. Tsangari), Habemus Papam (N. Moretti), Mistérios de Lisboa (R. Ruiz) alebo Play (R. Ostlund), Le gamin au vélo (J. P. a L. Dardenne), Blue Bird (G. van den Berge).

K tejto otázke ani niet veľmi čo dodať. V tomto ročníku sme mali obmedzený počet kín, čomu sme museli prispôsobiť aj konečný výber filmov. Napriek vašej výhrade som veľmi rád s filmami, aké sa nám podarilo uviesť (napríklad až deväť filmov z Cannes 2011). Isteže, mohli byť aj niektoré iné, napríklad aj tie, čo spomínate, ale aj mnohé ďalšie. Ale o tom je ten konkrétny festival, ktorý napriek všetkému, paradoxne, vždy predstavuje vlastný subjektívny výber.

Nie je tajomstvom, že Achillovou pätou je v našich zemepisných šírkach distribúcia. Vidíte v tomto ohľade nejaké riešenie? Myslíte, že ASFK s distribúciou artových filmov pokrýva dopyt po nich na Slovensku, resp. či výber a množstvo nasadené do filmových klubov je každý rok dostačujúce? Alebo nám zostáva len objednávať, niekedy aj predražené, importované artové DVD/Blu-ray disky?

Je to dlhodobo neuspokojivá situácia. ASFK pri najlepšej vôli nemôže, a ani nedokáže suplovať koncepčnú a stabilnú sieť artových kín. Je výborné, že vďaka jej distribúcii sa každý rok objavujú na Slovensku výnimočné umelecké diela, ale nie je možné plnohodnotne nahradiť či vytvoriť stabilnú distribučnú sieť. Pokiaľ predstavitelia multiplexov a miniplexov nevyhradia aspoň jednu-dve kinosály na uvádzanie artových filmov, situácia sa nezmení. Zoberme si len Bratislavu. V strede mesta sú pre kvalitný film už viac rokov nedostupné hneď dva vhodné priestory – bývalé Charlies centrum a budova rozľahlého Istropolisu. Práve preto je veľmi dôležité, aby sa na Slovensku konali nielen veľké filmové festivaly, ale aj menšie prehliadky a semináre. S činnosťou ASFK sa tak spoluvytvára ďalšia možnosť voči nedostatočne rozvinutému alternatívnemu distribučnému okruhu.

Distribúcia zaznamenáva evolúciu v podobe digitalizácie. Pocíti tieto zmeny ,,bežný“ divák?

Pokiaľ medzičasom úplne nezanevrie na kino, mal by. Ale dôležitejšou otázkou je, ako rýchle sa uskutoční digitalizácia v slovenských kinách. Podľa môjho názoru sa ešte viac zdecimuje stav jednosálových, kamenných kín, keďže mestské zastupiteľstvá a samosprávy len ťažko budú hľadať nemalé financie na zakúpenie požadovanej kinotechnológie. Kto si bude môcť dovoliť investovať, budú zasa len multiplexy…

V ostatnej dobe sa v Európe urodilo veľa kvalitných filmových diel. Myslíte si, že európska kinematografia prechádza momentálne renesanciou? Alebo sa máme ešte na čo tešiť?

Je to vždy uhol pohľadu. Každý veľký festival chce uviesť najnovšie diela uznávaných majstrov. Už zopár rokov majú prevahu európski velikáni kinematografie – von Trier, bratia Dardennovci, Almodovar, Sokurov, Tarr, Kusturica, Loach, Wenders, Zvjagincev, Bouchareb, Haneke, Seidl a mnohí ďalší. Je tu silná skupina rumunských filmárov, dánski, ruskí a poľskí tvorcovia… Momentálne sú výpovede režisérov zo starého kontinentu zaujímavejšie, prínosnejšie, príťažlivejšie.

Podobne je na tom aj Slovensku. Dom Zuzany Liovej vzbudil dosť veľký ohlas rovnako ako aj Cigán Martina Šulíka. Svitá na lepšie časy aj na u nás?

Úprimne by som si to želal. Stále čakáme na obdobnú skupinu tvorcov hraných filmov, akými sú dnes slovenskí dokumentaristi. Obávam sa však, že tak skoro to nebude. Prešlo takmer osem rokov, kým scenár Zuzany Liovej dostal filmovú podobu. A Šulíkov najnovší film vznikol tak mimo „plán“. Neviem, aký by bol jeho osud, keby sa ho rázne neujal Rudo Biermann, ktorý už viac rokov pôsobí v českom kinematografickom prostredí. A potom, počkajme si ako tieto a ďalšie filmy, ktoré ešte budú mať premiéru v druhej polovici roka prijme slovenský divák. To, že slovenský film zaujme v zahraničí, dokonca získa ceny, nemusí automaticky znamenať jeho lepšie prijatie v domácej distribúcii. Je to ale daň za to, že tu po roku 1989 vzniklo naozaj veľmi málo kvalitných hraných filmov. A niekto sa stále čuduje, že divák slovenským filmom a priori nedôveruje.

Aký je váš vzťah k európskej kinematografii? Aký k slovenskej? A čo hovoríte na súčasný Hollywood?

K obom prvým spomínaným veľmi ústretový. Aj preto dostávajú produkcie z Európy a Slovenska na Art Film Feste, pokiaľ možno, najväčší priestor. Doslova senzačným objavom sa stal pre mladých divákov mladý Jan Komasa z Poľska, ktorý si za svoj debut Miestnosť samovrahov vyslúžil Modrého anjela pre najlepšieho režiséra. Možno by dnes už stálo za to, pravidelne organizovať prehliadku venovanú výhradne len európskym snímkam. A uvádzať slovenské filmy je doslova povinnosťou, a rovnako im pomáhať pri presadzovaní sa v zahraničnom prostredí. Súčasný Hollywood profesionálne sledujem, ale nijako zvlášť, priznávam, nevyhľadávam. Mám možnosť vidieť všetky hollywoodske novinky, ako sa počas roka dostávajú do kín, ale až na výnimky ich vôbec nepozerám. Aby bolo jasné, myslím, hollywoodsky komerčný mainstream.

Ktorý film/y vás najviac poznačil/i?

Určite je ich viac. Seidlove Psie dni, Jarmuschov Mŕtvy muž, Leoneho Vtedy na Západe, Trierov Prelomiť vlny, Bessonova Magická hlbočina, Noého Zvrátený, Reygadasovo Japonsko… a najnovšie Schleinzerov Michael.

Sú nejaké filmy, ktoré vás napríklad prekvapili (v dobrom i v zlom slova zmysle), šokovali, urazili, pobúrili, prinútili zmeniť názor…?

Napríklad Kusturicov Underground, Tarantinovi Gauneri a Pulp Fiction, Kim Ki-dukov Jar, leto, jeseň, zima… a zasa jar, Fargo bratov Coenovcov, Rosetta bratov Dardennovcov, Zvjagincevov Ostrov, Tarrov Turínsky kôň, Sokurovova Matka a syn, Coppolova Apokalypsa, Bertolucciho Posledné tango v Paríži – tieto ma dostali v dobrom slova zmysle, ale určite by ich bolo viac.

A tých, čo ma sklamali, je nepochybne oveľa, oveľa viac. Napríklad naposledy Almodovarova Koža, v ktorej žijem.

Čo oceňujete na filme najviac a čo je pre Vás zárukou kvalitného filmového zážitku?

Spôsob filmového rozprávania. Jeho pôsobivosť, autenticita, presvedčivosť… a je jedno, či je to film ukecaný, alebo naopak takmer bez slov. A samozrejme rovnako je dôležitý spôsob umeleckej interpretácie prostredníctvom kamery a zvolenej optiky. Záruka kvality? Neviem, či platí nejaká axióma, pretože aj ten najslávnejší tvorca má nárok na slabší deň, ak chcete, umelecký omyl. Ale určite rešpektovaný umelec s odvážnou témou, prípadne s novátorskym prístupom vždy sústredí na seba väčšiu pozornosť.

Ďakujeme za rozhovor a veľa šťastia pri prípravách jubilejného ročníka.