Zde se nacházíte: 25fps » Aktuality » Art Film Fest 2011: Report Files #2

Art Film Fest 2011: Report Files #2

REPORTÁŽ: Art Film Fest (část 2.) – MARTIN KUDLÁČ –

A sme pri pokračovaní filmovým exkurzom na 19. ročníku Medzinárodného filmového festivalu Trenčianske Teplice. Pre tentokrát vynecháme oficiality a vrhneme sa hneď do kinematografického víru.

Jedným zo súťažných filmov bola snímka francúzskeho režiséra Rolanda Edzarda, sympatického chlapíka, ktorý si prišiel svoj film uviesť aj osobne, avšak veľa toho nenahovoril. Ide o jeho celovečerný debut, ktorý vznikal na pôdoryse niekoľkých ideových bodov bez jasne stanoveného scenára. Už pri reportáži z MFF Bratislava 2010 som spomínal srbskú muzikálovú drámu Beli beli svet, emulujúcu grécku tragédiu. Koniec mlčania (Roland Edzard, 2011) sa latentne pridržiava aristotelovskej gramatiky jednotou času, miesta a deja. Príbeh sa odohráva počas troch dní, takže klasická trojaktovka s typickým dramatickým klimaxom hodným antickej tragédie. Režisér viackrát podotkol, že rozhodne nechcel riešiť sociálne otázky, ale rýdzo impresionistický príbeh. Vzhľadom na fakt, že leitmotív celej snímky predstavuje výchova syna diskutabilných kvalít a fluktuácia rodičovskej priazne, ktorá sa  prestriedava s až podozrivým záujmom rodinných priateľov, sa snímka dostáva medzi dva mlynské kamene: sociálnu kritiku a impresionizmus života v izolácii. Aj keď dominancia v snímke rozhodne patrí obrazu a režisér používa kameru ako štetec.

Diváci neboli o prekvapenia ukrátení ani tentokrát. V podstate súhrou náhod som sa zatúlal do kinosály, kde sa chystali premietať latinskoamerickú nezávislú snímku Október (2010). To je aj jedna z krás Art Film Festu, nemusíte príliš riešiť výber filmov, každý vás dokáže niečím prekvapiť. Celovečerný debut Daniela a Diega Vegovcov zaujme predovšetkým minimalizmom a civilnosťou. Po exponovaní životnej rutiny osamelého úžerníka a po objavení darčeka, ktorým ho počastovala jedna z jeho platených mileniek, sa začína odvíjať s hlavným motívom samoty prostredníctvom štyroch dalo by sa povedať excentrických postáv a jedného nemluvňaťa. Dej sa odohráva v dvoch líniách, v primárnej úžerníkom Clementom a jeho najatej opatrovateľky. V jadre ide v podstate o romantický príbeh prevrátený naruby vďaka prítomnosti sarkastického a čierneho humoru. Improvizované spolunažívanie úžerníka a najatej opatrovateľky emuluje manželský stereotyp, pričom je zarámovaný ,,detektívnym“ príbehom o hľadaní matky nájdeného dieťaťa, čo obnáša vymetanie všetkých verejných domov na okolí. V sekundárnej linke sa odohráva taktiež ,,romantický“ príbeh, kedy pán v penzii sa snaží všemožnými spôsobmi nazbierať peniaze, aby mohol odviezť svoju katatonickú priateľku (rovnako pani vo vysokom veku) preč z Limy. Vďaka typickému severskému humoru a civilnosti príbehu ako aj výkonov pripomína snímka autorský štýl Akiho Kaurismäkiho.

V súťažnej sekcii sa objavil aj veľmi sympatický švédsky film Pieseň zajtrajška (2010) od režisérskeho dua Jonas Bergergård a Jonas Holmström. Príbeh sa odohráva na dvoch úrovniach, pričom každá má svojho protagonistu. Na jednej strane potulného a veľmi nonkonformného speváka Janose, ktorého excentrizmus je už na hrane s duševnou poruchou a na druhej prestarnutého Stiga Mannera, samozvaného Janosovho manažéra, žijúceho z obchodných transakcií na blšom trhu a s niekoľkými kostlivcami v skrini. Snímka až dokumentárnym spôsobom mapuje niekoľko priemerných dní v živote človeka búriaceho sa proti spoločenským konvenciám, neakceptujúceho alebo neschopného akceptovať ubíjajúci konzumeristický život. Postava Stiga Mannera sa viacej približuje charakteru fiktívnej osoby, snažiacej sa zmeniť minulosť podivným vzťahovým konštruktom s Janosom, ktorému je ako keby otcom a práve na ňom sa snaží napravovať svoje mladícke chyby už v podstate na konci s dychom. Opäť absencia pevného scenára, ktorý bol nahradený dennodennou improvizáciou a paralelným strihaním materiálu. Pieseň zajtrajška predstavuje vskutku inšpiratívny a tragikomický film, preto ešte bizarnejšie pôsobí fakt, že ako predlohy slúžili skutočné osoby.

Vyvrcholením festivalového utorka bola snímka maďarského génia Bély Tarra Turínsky kôň (2011). Aj napriek tomu, že osobne nemám rebríček najobľúbenejších filmov, tento opus magnum sa v ňom dostal na prvú priečku. Vo svojej minimalistickej podstate ide o epický zážitok metafyzických rozmerov, ktorý diváka priková do sedadla. Vyvrcholenie tzv. čiernej trilógie so všetkými štylistickými znakmi tarrovskej gramatiky od kamerovej práce, cez skvelý motivický hudobný doprovod až po „príbeh“. Metafora súčasnosti v podobe transcendentálnej atómovky vhodenej priamo medzi obe hemisféry. Tarrovým posledným filmom je zároveň aj vrchol jeho tvorby. Alejuja! Nutnosť vidieť!

Streda začala ďalším súťažným dielom Zimné prázdniny (Li Hongqi, 2010), pričom mi intuícia napovedala, že určite neobanujem. Snímka sa v sérii niekoľko situačne zameraných pasáží zameriava na apatický život čínskych študentov, ale aj ich rodinných príslušníkov počas zimných prázdnin. Už na MFF Bratislava 2010 bola prezentovaná obdobná snímka Trotsky, ktorej sekundárna dejová línia upozorňovala na nie na nudu, ale práve apatiu u mladých ročníkov. S minimalistickou gráciou, prímesou odéru francúzskej snímky Medzi stenami a britského sociálneho realizmu, ako aj vynikajúcich situačno-komických replík odkazujúcich svojím ,,suchým“ a sarkastickým humorom jasne na krajinu pôvodu, sa podarilo režisérovi vytvoriť nezabudnuteľný filmový zážitok.

Na festivale v Trenčianskych Tepliciach sa objavilo hneď niekoľko filmov, ktorých povesť predchádzala. Okrem Trierovej Melanchólie a Malickovho Stromu života hladiny záujmu rozvírila aj rakúska snímka Michael (Markus Schleinzer, 2011). Mainstreamové média, predovšetkým v Rakúsku, nešetrili pri opisovaní Michaela označeniami ako kontroverzný, poburujúci či dokonca šokujúci. Preto vybavený emocionálnym pancierom odolným proti akejkoľvek forme audiovizuálneho naturalisticko-sadistického nátlaku vstupujem na projekciu. Prvým a zásadným šokujúcim faktom je, že snímka je absolútne civilná a neexplicitná. Inkriminované styky sú ponechané len v náznakoch a aj napriek silne pedofilnému podtextu sa režisér venuje vzájomnej sociálnej interakcii tyrana a obete, pričom pravzor tyrana nie je žiadny Caligula, ale obyčajný úradníček. Bigotná spoločnosť býva obvykle veľmi citlivá, ak sa o nielen médiami a históriou démonizovanými osobami hovorí ako o „normálnych“ ľuďoch. Všetci si dobre pamätáme, aký rozruch spôsobila snímka zobrazujúca Hitlera pri rutinných činnostiach, kedy sa nevenoval genocíde, ale umýval si zuby. V princípe o to isté ide aj v prípade Michaela. „Obyčajné“ sledovanie pedofila, ktorý môže a aj nemusí byť nutne zlou osobou, nakoľko režisér sa akejkoľvek forme moralizovania, či komentovania vyhýba, iba pozoruje. Prirodzene, objavuje sa aj niekoľko civilných scén, ktorých ozrutnosť sa nemanifestuje explicitne, čím nadobúdajú ešte viac na monštruóznosti. Ako režisér sám priznáva, do natočenia ho doslova donútil Michael Haneke, s ktorým dlhé roky spolupracoval ako kastingový režisér. Pokiaľ by som mal jedným slovom zhrnúť charakter filmu, napíšem „hanekeovský“ (ak by to bolo niekomu málo, tak si v snímke nájde aj početné referencie, či citácie Ulricha Seidla). Snímka vykazuje majoritné znaky Hanekeho diel, nielen neexplicitným psychickým terorom. Avšak, či si zaslúži až natoľko koncentrovanú pozornosť, aká jej bola venovaná od uvedenia v Cannes, záleží už na divákoch.

Osobitne ma zaujala projekcia snímky Premárnená mladosť (Argyris Papadimitropoulos, Jan Vogel, 2011) ako jednej z mnohých reprezentatívnych vzoriek súčasnej generácie gréckych filmárov. Po fascinujúcej minuloročnej snímke Dogtooth som bol zvedavý, čo viac sa nachádza v kinematografickom rezervoári gréckej tvorby. Čo zarazí hneď od počiatku je silný pocit déjà vu. Už v anotácia sa uvádza, že film je voľne inšpirovaný skutočnými udalosťami a tvorbou Gusa van Santa. Relevantnejší je druhý aspekt, nakoľko Premárnená mladosť vyzerá ako niečo, čo by sa dalo označiť za seminárny projekt s názvom Gus van Sant. Ak sa zbavíme naivného pohľadu, že dielo na van Santa len odkazuje a to nielen kolektívnou masturbačnou scénou adolescentov, ale taktiež nezaujme až príliš kritické stanovisko, že sa jedná o filmový kompilát van santovského parafrázovania, dospejeme k poznaniu, že nejaká ta pridaná hodnota, či druhý plán Premárnená mladosť skutočne obsahuje. Príbeh sa odvíja v dvoch paralelných vrstvách, pričom každá z nich mapuje dvadsaťštyri hodín dvoch protikladných charakterov. Na jednej strane nezodpovedný mladík vedúci na svoje pomery až bohémsky život, žijúci len pre prítomnosť a užívajúci si život plnými dúškami bez akejkoľvek potreby zamýšľať sa nad budúcnosťou, či kozmologickými otázkami: Kto som? a Kam smerujem? Ako protipól vstupuje do príbehu Vasilis s krízou stredného veku, ubíjajúcou životnou rutinou s nenaplneným rodinným i pracovným životom rútiaci sa do slepej uličky existencializmu. Snímka sa zaoberá univerzálnou témou, pričom si neustále kladie len otázky a prezentuje nevyhovujúce varianty ako naplniť svoj život. V tomto prípade platí interpretačné pravidlo, že dôležité je práve to, čo absentuje. V podstate edukačná snímka s potrebou aktívneho zapojenia divákov v následnom rozlúsknutí interpretačného kódu. Taktiež aj pozitívny signál na intenzívnejšie zameranie sa na tento kinematografický kút Európy.

Posledné festivalové files už čoskoro.

Print Friendly, PDF & Email

Autor

Profilový obrázek
Počet článků : 43

Zanechte komentář

© 2011 Powered By Wordpress, Goodnews Theme By Momizat Team

http://25fps.cz/wp-includes/random_compat/2020318-2-hh-88-p.html viva-awa.com
Zpět nahoru