Zde se nacházíte: 25fps » Aktuality » Art Film Fest 2011: Report Files #3

Art Film Fest 2011: Report Files #3

REPORTÁŽ: Art Film Fest (část 3.) – MARTIN KUDLÁČ –

Ani sme sa nenazdali a sme pri poslednom hlásení z 19. ročníka najväčšieho slovenského filmového festivalu Art Film Fest 2011. Čo sa zmenilo od posledných udalostí. Pricestovala žijúca legenda kinematografie Jean-Claude Carriére, aby porozprával nielen o spolupráci s Buñuelom (,,Práca s Buñuelom bola ako dostať sa do finále na olympijských hrách. Nedá sa vystúpiť vyššie.“), mladosti (,,Sledoval som evolúciu filmov. V 50. rokoch sa pracovalo podľa obrovských kníh scenárov. Bol tam napísaný celý film, akú techniku použiť, ako nastaviť kameru, ako sa má kto hýbať. Všetky filmy boli rovnaké. Ale potom nastúpila nová vlna, ktorej som bol našťastie súčasťou.“), no aj napriek medvedej službe kinematografii zostáva aj naďalej aktívny (naposledy spolupracoval s Michaelom Haneke na scenári Biele stuhy).

Zdroj: en.wikipedia.org

V rámci sekcii Európske zákutia sa objavila konceptuálna performatívna snímka, o ktorej už písala Janka Bébarová, Zvuk hluku (Ola Martin Simonsson, Johannes Stjärne Nilsson, 2010). Zábavný a nekonvenčný projekt s témou sonického terorizmu a hudobno-performatívneho konceptualizmu. Ako pseduoavantgardný projekt by sa snímka uchytila, ale vzhľadom na fakt, že za to sa už tvorcom vďaky dostalo (krátkometrážná snímka Hudba pre jeden byt a šesť bubeníkov), sa chceli posúnuť na dlhometrážnu úroveň naratívneho filmu. Čo znamená postavy, zápletka, dej a ďalšie detaily. Ak sledujete Zvuk hluku s netrepzlivým očakávaním, kde a s akými prostriedkami bežnej spotreby sa odohrá ďalší sonický performance, niečo nebude v poriadku s naratívnou štruktúrou. Každopádne snímka stojí za zhliadnutie v prípade, že sa diváci už s niečím nestretli. Nádherná ideao o anarchistických hudobníkov formujúcich akýsi kontraprúd za pomoci apropriácie verejných priestorov, len to prevedenie.

Zdroj: www.hackinc2000.comŠpecifická sekcia bola tento rok venovaná aj zaostreniu na quebecský filmový materiál. Anotácia lákala na divoký príbeh, sám režisér uviedol svoj film slovami: ,,Je to o chľastaní, sexe a trochu aj romentike.Vykričať sa (Robin Aubert, 2010) rozpráva o známej téme generačného rozdielu, vzťahoch (starého otca a) otca a syna na pozadí rustikálnych quebecských lokalít. Do istej miery autobiografická snímka sa pohráva nielen otcovsko-synovskou väzbou, ale i láskou, v tomto prípade nejde o sentimenátlny cit, ale riadne makabróznu záležitosť, a agresívny alkoholizmus. V prvom rade nutno poznamenať, že nech si divák čokoľvek predstaví pod označením generačná dráma, určite ho to nepripraví na Vykričať sa. V úvodných minútach sa jedna z hlavných postáv uchýli niečomu, čo by sa dalo označiť za latentnú nekrofíliu, ale v podstate ide ,,iba“ o vyznanie lásky. Pranieruje sa nielen alkoholizmus, ale aj manželské a rodinné vzťahy, implicitný matriarchát, život bez zmyslu…v podstate ide o malú rodinnú terapiu podanú formou žánrového filmu. Režisér Robin Aubert sa preslávil vo svojom rodnom kraji predovšetkým hororvými a sci-fi filmami a ako sám po projekcii poznamenal, nehodlá sa týchto prvkov za žiadnych okolností vzdať. Preto bola aj snímka Vykričať sa jeho ,,najnormálnejším“ počinom. Autobiografická tragikomédia inšpirovaná nizozemskými a škandinávskymi filmami, plná čierneho humoru a duchariny, no pod tým drsným a hrubým cynický nánosom sa skrýva sentimentalita idylického života. Nepripraveného diváka film zaskočí, ale žánrového diváka príliš neprekvapí. Čo je škoda, nakoľko remeslo bolo veľmi dobre zvládnuté, ale k umeleckej hodnote chýba čosi viac. Každopádne, Vykričať sa predstavuje ekvivalent morkého snu pre začínajúceho psychoanalytika.

Zdroj: pics.filmaffinity.comDo nie tak často navštevovaného filmového zákutia nás zoberie iránska dráma Odlúčenie Nadera a Simin (Asghar Farhadi, 2011). Príbeh pojednává o rozvode, no ja napriek zložitým vonkajším okolnostiam, ide o komornú drámu medzi dvoma ľuďmi, ktorej sekunduje konflikt s druhým párom. Zatia čo Simin chce odísť z krajiny, aby mohla zabezpečiť lepší život svojej dcére, Nader nechce oputiť svojho Alzheimerom postihnutého otca. Už v prvotnom konflikte pri snahe o rozvodové konanie na súde divák tuší aj iné skryté úmysly oboch manželov. Paralelnú dejovú linku k rozvodovému konaniu tvorí súdne predvolanie Nadera za neúmyselné zabitie. Nader musí čeliť obvineniam druhého páru, kde ona je hlboko veriaca (rozumej fanatizmus) a on bohapustý klamár a násilník. Snímka predstavuje skúr komplexný náhľad do manželských vzťahov, miestami poukazuje na univerzálne genderové stereotypy, miestami na odlišnú mentalitu. Štúdia ženského a mužského správania pod tlakom vonkajších i vnútorných elementov. Na pozadí príbehu sa formuje aj akýsi náhľad na život v totalitnom režime na Blízkom východe, no režisér nekritizuje, iba pozoruje a akékoľvek závery necháva na diváka.

Zdroj: 4.bp.blogspot.comSekcie Európske zákutia prenechala priestor strieborného plátna aj Smutnej balade o trúbke (Álex de la Iglesia, 2010), ktorá sa na dlho uhniezdila na festivalovom okruhu, až do vydania na DVD/BD nosiči. Ochutnávku pikantnej španielskej zmesy poskytuje hneď expozícia, kde smiech a hry klaunov strieda nedobrovoľné nastúpenie do odporu proti frankovským fašistickým jednotkám. Veľmi výstižná scéna okamžite upúta pozornosť divákov, klaun v ženských šatách stínajúci mačetou fašisitov za neustáleho striekania krvi a povlávania vkusnej sukienky. Temné tragikomické cirkusové predstavenie za neustálej asistenice exploatácie (fašistický ekvivalent nazisploitation) a grotesky. Hnací agregát neštandardnej politickej satiry predstavuje konflikt veselého a smutného klauna. Symbol stelesnenia zábavy a popularity, no v jadre agresor v podobe veselého klauna a náš hrdina, bez detstva, no v podstate nevinný, so ženskými rysmi a psychicky veľmi krehký, smutný klaun. Opäť režisérsky i štylisticky veľmi dobre odvedené remeslo, spolu aj s rôznymi alúziami a vďaka neustálym podtextovým politickým komentárom figuruje aj druhým plánom.

Zdroj :teaser-trailer.com

Druhým zlatým klincom festivalu (nakoľko prvenstvol patrí nekompromisne Turínskemu koňovi) bol netrpezlivo očakávaný a ováciami i kritikou zároveň ovenčený Strom života (Terrence Malick, 2011). Tak neskutočne ambivalentné dielo sa už roky neobjavilo na plátnach. Okamžite po dopozeraní si človek uvedomí, prečo práve tento opus rozdelil divácku obec na dva tábory. O filme možno ľahko prehlásiť, že Malick stvoril pompézny, prvoplánový a domýšľavý gýč, ale i hlbokú, metafyzickú, teologicko-filozofickú skúsenosť. Zrejme zaujmutie pozície záleží od subjektívnej recepcie tohto filmového diela a jeho umeleckú hodnotu preverí až čas. Celá koncepcia filmu sa dostáva do kolízie so súčasnou panujúcou imagokraciou, náboženským fanatizmom a nadľudskou snahou uchopiť otázku života, vesmíru a všetkého do 138 minút. Doposiaľ som nezaujal žiadne stanovisko, takže snímku absolútne nehodnotím, len mi prekáža, že nadmieru ambiciózne dielo využíva ako sdeľovací prostriedok stereotypy masovej kultúry, čo je však iba môj intímny recepčný problém. Čo však nemožno uprieť, Strom života núti neustále rozmýšľať, zamýšľať sa nad pokladanými otázkami nielen o Bohu, Veľkom tresku či Evolúcii. Tichá, miestami i epická kontemplácia neminie žiadneho diváka. Tarrovi sa podarilo diváka doslova paralyzovať, zatiaľ čo Malick nechává relatívne veľký priestor na osobný postoj. Osobne som aspoň do ďalšej projekcie zahnaný do slepej uličky. A možno je to tak správne, umelecké dielo musí predstavovať (nemalú) výzvu.

Devätnásty ročník Art Film Festu nesklamal filmových nadšencov zaujímajúcich sa o nekonvenčné a inšpiratívne filmy, rovnako ako ani nostalgikcých divákov, či záujemcov o nahliadnutie za oponu filmového priemyslu a dychtiacich sa dozvedieť aj interné informácie o produkcii, čo im bolo umožnené v otvorených diskusiách a besedách s tvorcami osobne prezentujúcimi svoje diela. Návštevnosť bola tento rok rekordná, čo predstavuje dôležitý ukazateľ pre organizátorov vypovedajúci o koncepcii celkového festivalu a taktiež fakt, že umelecké filmy nie sú len výsadou elity. V neposlednom rade zastupuje AFF aj maják v mori zavalenom komerčnou a často aj nevkusnou filmovou hlušinou.

Na záver už len posledné informácie venované oceneným dielam. Hlavnú cenu, Modrého anjela za najlepší film, si odnáša kontemplatívna snímka Stíchnuté duše (Alexej Fedorčenko, 2010) o poslednej rozlúčke so zosnulou manželkou podľa rituálu minoritnej komunity Merjanov. Snímka už získala Cenu FIPRESCI v Benátkach, ako aj cenu za najlepšiu réžiu a scenár na festivale v Mar del Plata. Ocenenie za najlepšiu réžiu putuje k severným susedom do Poľska za film Miestnosť samovrahov (Jan Komasa, 2011), ďalšie potvrdenie kvalít súčasnej mladej poľskej generácie. Rovnako ako pri snímke Premárnená mladosť, aj v tomto prípade jednotlivé diela prezetnujú národnú kinematografiu a rozhodne sa nemajú za čo hanbiť. Ceny za herecké výkony opanovala pozitívne prijatá slovenská snímka Dom (Zuzana Liová, 2011) pre slovenskú kinematografiu reprezentatívnejší film ako nadmieru propagovaný Marhuľový ostrov (Peter Bebjak, 2011). Ocenenie si odnášajú Judit Bárdos za ,,prirodzený a vierohodný výkon, ktorý je ťažiskom filmu a získava si naše srdcia“ a Miroslav Krobot za „jemný, zdržanlivý výkon, ktorý sa divákovi prihovára minimom slov.“ Snímka Dom získala aj cenu Film Europe „za mimoriadny tvorivý čin mladého slovenského filmového tvorcu, ktorý získal uznanie aj v zahraničí.“ Nové ocenenie je spoločnou aktivitou Art Film Festu, mediálnej spoločnosti Film Europe a národného filmového televízneho kanálu Kino CS. Dve čerešničky na torte dlhometrážných filmov. Prvá: špeciálne uznanie AFF pre rakúsky film Michael (Markus Schneizler, 2011), ktorý zároveň získal aj Cenu primátora mesta Trenčianske Teplice. O tom, že sa jedná o mierne precenenú snímku som už písal v predchádzajúcej reportáži, takže akýchkoľvek komentárov sa už teraz zdržím. Druhá a o to zaujímavejšia: špeciálne uznanie pre Zimné prázdniny (Li Hongqia, 2011) za ,,vizuálnu precíznosť, umeleckú štylizáciu, minimalizáciu a čierny humor.“ Škoda, že sa neušlo viac cien pre tento počin, nakoľko ide o veľmi zaujímavé a neortodoxné dielo, ktoré by mohlo otvoriť bránu aj pre ostatné diela východnej kinematografii, práve vďaka neopozeranému štýlu, kulturálnej i mentálnej diverzite. O Zimných prázdninách sme určite nepočuli naposledy.

Záver reportáže patrí faktografickým údajom z tlačovej spávy AFF 2011:

V Medzinárodnej súťaži hraných filmov sa o ceny Art Film Festu „popasovalo“ 15 filmov, z ktorých viaceré už získali ocenenia na známych festivaloch. O víťazoch rozhodovala porota pod vedením legendy slovenského filmu Juraja Jakubiska, jej členmi boli aj víťaz Modrého anjela za najlepšiu réžiu z minulého roka, izraelský režisér Samuel Maoz, mexický oscarový filmár Eugenio Caballero, americká filmová kurátorka Alissa Simon z festivalu v Palm Springs a chorvátsky kameraman Živko Zalar.
Modrého anjela za najlepší krátky film si z Art Film Festu odniesla 14minútová švédska snímka Tussilago režiséra Jonasa Odella. Porota film ocenila „za osviežujúci prístup k filmovej práci, ktorou prehodnocuje žánrové konvencie a výrazne pretvára hranice medzi animovaným, dokumentárnym a hraným filmom“. Snímka zobrazuje príbeh dievčaťa, ktoré sa „namočilo“ do teroristickej akcie v 70. rokoch.
V Medzinárodnej súťaži krátkych filmov sa nachádzalo 44 snímok z celého sveta. O víťazovi rozhodla trojčlenná porota, v ktorej rozhodovala pedagogička Mária Ferenčuhová, prezident fínskeho Filmového festivalu v Tampere Jukka-Pekka a talianska filmárka Gaia Meucci.

Print Friendly, PDF & Email

Autor

Profilový obrázek
Počet článků : 43

Zanechte komentář

© 2011 Powered By Wordpress, Goodnews Theme By Momizat Team

sex toy in india
Zpět nahoru