Diabolský Deca-Danse (Lucifer: Flirtování se zatracenými)

Publikováno: Martin Kudláč Publikováno dne: 13. listopadu 2011 Rubrika: Komiks | Komentář : 0

RECENZE: KOMIKS – Lucifer 3 – Flirtování se zatracenými – MARTIN KUDLÁČ –

Nakladateľstvo Netopejr pripravilo tretie pokračovanie expandujúceho príbehu revoltujúceho anjela. Libretista Mike Carey (písal scenáre k Hellblazerovi, X-Men, Fantastic Four) adaptoval postavu Satana podľa kritérií modernej doby. Novozákonné zosobnenie zla a ľudové poňatie diabla sadisticky mučiaceho hriešne duše, spopularizované Dantem Alighierim, nezostáva nepovšimnuté, no Carey vykresľuje omnoho ambicióznejšiu entitu. Mučenie zostalo v rukách nižších kást démonov, skutočný diabol sa usiluje o to, čo mu bolo na počiatku odopreté, o omnipotenciu. A to štýlom správneho biznismena a teatrálneho šoumena.

Jednotlivé príbehy metatextovo nadväzujú na sandmanovské univerzum vybudované spisovateľom Neilom Gaimanom. Neustále zostávajú intertextuálne prepojené pupočnou šnúrou ríše snenia, intermezza medzi životom a smrťou. Lucifer, kontextovo zasadený do tradičnej konštelácie súboja neba a pekla, sa vymanil z tohto binárneho vzťahu. Momentálne stojaci mimo odvekého súboja si založil vlastnú agendu. Aj napriek tomu zostáva jedným z naratívnych motorov antagonistický vzťah konzervatívnej (mainstreamovej) kresťanskej teológie a okultných periférií rozšírených predovšetkým tabuizovanými praktikami. Stret starého a nového predstavuje ideálny priestor pre košatý príbeh o metafyzickom politikárčení. Carey sa stavia do pozície moderného Alighieriho a konštruuje víziu pekla adekvátnu súčasnému človekovi, kedy ,,biznis“ nebies a pekiel sa redukuje na nekonečné doťahovanie politickej opozície a koalície, aj s prípadnými kompromismi, či pochybnými zákulisnými dohodami.

Politiku nevnáša len medzi antagonistické strany, ale i dovnútra každej frakcie. Čitateľom sa tak často naskytá pohľad do pekla, nie ako do sadistického ihriska zvrátených démonických síl, ale ako do zvrhlého parlamentu. Krátkozraké doťahovanie sa o moc dolných kást démonov sa odohráva aj na stránkach Lucifera: Flirtováni se zatracenými. Jedna z vedúcich postáv komentuje práve prebiehajúci akčný pokus o puč slovami: ,,Politika je cynická a nudná záležitosť.“ Touto sebairóniou scenárista odkazuje čitateľom, že štylizácia pekla a jeho obyvateľov v súlade s konvenciami starovekého Ríma, románov markíza de Sade a superhrdinských komiksov predstavuje autorský zámer. Vízia pekla ako transtextuálna fúzia generujúca dekadentnú grafickú soap-operu.

Už spomínaný stret nového a starého sa realizuje hybridnou asimiláciou religiozity s tradíciou superhrdinského žánru. Scenáristove skúsenosti z X-Men a Fantastic Four zohrali nezanedbateľnú úlohu pri revidovaní malého kúska sandmanovskej ríše. Aj napriek neprehliadnuteľnej irónii, Carey nespracováva náboženskú látku s takým cynizmom a zveličovaním ako jeho kolega Garth Ennis v Kazateľovi. Avšak obaja majú spoločné pulpové korene, čo je badateľné i na Luciferovi. Aj v tretej knihe sa autor drží viacvrstvovej lineárnej naratívnej štruktúry, respektíve simultánnych dejových oblúkov s menšími digresiami. Zatiaľ čo prvé dve roviny majú svojho vlastného protagonistu, v tretej dominuje kolektívny (anti)hrdina. Centrálna linka patrí prirodzene Luciferovi, momentálne zaneprázdnenému budovateľským nadšením. Od predchádzajúcej knihy pokročil. Po stvorení ničoty sa ju teraz snaží zaplniť. A to podľa manuálu Genesis. Druhá linka stavia do kontrastu nevinnosť a smrť v podobe stálej postavy malej Ellaine Bellocovej. Dievčina, ktorá sa stala obeťou okultného experimentovania pátra po duši svojej mŕtvej kamarátky. Stále zostáva v podobe dormantnej postavy s akumulujúcim sa potenciálom pre budúce patričné rozvinutie, či zvrat. Viaceré digresie sa týkajú Luciferovej spoločníčky Mazikeen, démonickej vojvodkyni, v ktorej sa snúbi príbeh o ženskej emancipácii konštituujúci charakterovú paralelu s Ellaininým príbehom.

Libretista skonštruoval tretiu dejovú linku výhradne na už vyššie spomínanom politickom podklade, kedy sa v pekelnom mikrokozme snaží prevziať vládu jedna diabolská aristokracia nad druhou. V dvojrozmerných kulisách de Sadeových románov sa zrodila kontra-analógia k Božskej komédii. Medzi odsúdencami k večným mukám nájde bizarné vykúpenie hriešna duša a začne robiť kariéru medzi démonmi. Autor uplatňuje overený postup, ktorý je hýbateľom a základom celého Luciferovho komiksového univerza: prevracanie a nivelizovanie zaužívaných archetypov. Druhostupňová kontroverzia pracujúca s charakterovými oxymorónmi ako sú sympatický diabol, slabošskí anjeli, kvazimŕtva detská hrdinka, maskulínna žena, poľudštení démoni predstavuje tlčúce srdce komiksovej série Lucifer. Subverzívna typológia napomáha rozvíjaniu príbehu predovšetkým vďaka charakterovej ambivalencii. Nemalú úlohu zohrávajú aj epizodické postavy.

Triumvirát ženských postáv tretej knihy završuje Lys, dekadentná démonka ilustrujúca hedonistický prototyp zbavený humanizmu. Jej prvoplánová prítomnosť v príbehu slúži iba k demonštrácii skutočného pekla, ktorým je život so svedomím a doplnkovou výbavou v podobe pocitu viny a ľútosti. Carey demonštruje zvláštny prístup k ženským postavám. Väčšinou ich využíva v malej miere ako prostriedok zadosťučinenia, na strane druhej drží v talóne dve potenciálne príbehovo silné ženské charaktery, ktoré veľmi pomaly rozvíja. Problém predstavuje predovšetkým genderová fixácia na asexuálne démonické a nebeské entity. Abstraktné pojmy dobra a zla zhmotňuje podľa zaužívaných predsudkov, stereotypov a ľudového ponímania oboch pojmov, okrem hlavného predstaviteľa. Ten jediný bol obdarovaný charakterovou sofistikovanosťou. V intenciách populárnej kultúry je samozrejme práca so stereotypmi a (pra)vzormi esenciálna a uľahčuje tým rozoznávanie elementárnych pojmov bez špeciálnej pozornosti, či už na strane tvorcu alebo recipienta.

Lucifer zostáva aj naďalej zaujímavou (pop) komoditou hlavného prúdu, zaujímavý predovšetkým snahou o subverzívnosť vo vzťahu ku komiksovým a superhrdinským konvenciám. Padlé knieža sa pomaly, ale iste dostáva z tieňa Vládcu snov, čo scenárista ironicky demonštruje aj na dejovej linke, v ktorej si Lucifer stvorí autonómny svet.