Zde se nacházíte: 25fps » Světový film » Rekviem za obsesiu

Rekviem za obsesiu

RECENZE: Post Mortem (režie: Paul Larraín, 2010) – MARTIN KUDLÁČ –

Tretí celovečerný snímok čilského filmára Pabla Larraína rozvíja tému načrtnutú v jeho predchádzajúcom filme Tony Manero. Larrainov neviditeľný status po debute Fuga sa zmenil tragikomickou drámou o maniakálnej imitácii hlavnej postavy Horúčky sobotňajšej noci. Postava posadnutá patologickou mániou, stvárnená Larrainovým dvorným hercom Alfredom Castrom (ktorý je zároveň aj jeho učiteľom), poslúžila na rozvoj ústrednej režisérovej témy – obsesie ako určitej formy autizmu.

Protagonista žijúci virtuálny život ako John Travolta si utvára bezpečnostnú ulitu predovšetkým pred svojím okolím presiaknutým totalitarizmom. Zatiaľ čo mánia predstavuje skôr tragikomickú reakciu na meniaci sa svet a prostredie, hrozba z totalitarizmu zostáva prítomná v podobe politického subtextu. Najnovšia snímka Post Mortem nepredstavuje len duchovného nástupcu, ale explicitný motivický sequel. Obsesia sa stáva hlavnou postavou úradujúcou v oboch dejových linkách. Motív vnútornej reinkarnácie sa transformuje do obsesivného správania, mánie zahlcujúcej racionálne zmýšľanie Mária, zapisovateľa v márnici. Dej zasadený do časovo veľmi úzko vymedzeného segmentu začína exponovaním voyeurizmom ako prelúdiom. Mário (opäť stelesnený Alfredom Castrom) disponuje adekvátnym zovňajškom k svojej profesii a pokiaľ nepracuje v spoločnosti chladných tiel, vo voľnom čase sa opája chorobnou túžbou po starnúcej kabaretnej tanečnici.

Úvodný záber anticipuje nastávajúce udalosti násilného prevratu a príchod vlády železnej päste. Aj napriek početným indíciám o rozbúrených politických a zároveň aj vojenských hladinách, Mário zostáva nevšímavý voči situácii v jeho okolí. Snímke dominuje explicitný komentár o vojenskom zákroku voči vláde Salvadora Allendeho, 11. septembra 1973, čiernej škvrne v kronike čilského národa. Režisér sa podrobne zameriava na udalosti osudného dňa a podáva výpoveď traumatizujúcej a paralyzujúce skutočnosti. Ozrutnosť svojej výpovede graduje prostredníctvom svedka, ale i aktívneho účastníka, ktorý sa či chce, či nechce stáva aktívnym participátorom. Avšak grotesknosť a absurdnosť vojenského prevratu znásobuje práve apolitický protagonista neuvedomujúci si, respektíve ignorujúci závažnosť situácie.

Hlavná postava, Mário, pracovník z márnice, človek milión, v podstate bezvýznamná existencia sa stáva vďaka svojej apatii mediátorom vojnovej hrôzy. Vyznieva to ako klišé, predsa existuje toľko filmov naturalisticky opisujúcich sadizmus a státisicové zbytočné straty na životoch a predsa sa objaví tvorca pretavujúci vnútronárodný konflikt do depresívneho filmového zážitku bez toho, aby explicitne zobrazil čo i len jednu popravu pred kamerou. Opäť ako sa zapísala do pamäte subtílnosť politickej výpovede Tony Manera, v prípade Post Mortem sa zaryje pod kožu a temer aj do kostí subtílnosť vojnového hororu. Nenápadný človek podávajúci chtiac-nechtiac výpoveď o vojenskom zásahu prostredníctvom vlastného života. Máriove činy čoskoro naberajú metaforický rozmer a stávajú sa paralelou voči tomu, čo sa odohráva v rovnakom čase mimo objektív kamery. Čaro ilustrácie teroru spočíva v jeho neexplicitnom zobrazení akoby náhodou, pripletenia obyčajného smrteľníka do lona týchto neprávostí a stále zostávajúceho chladným.

Larrín v jednom momente ako keby začal pochybovať o diváckej recepcii jeho výpovede a preto uvádza do príbehu postavu Máriovej kolegyne, šablónovitej figúrky predvádzajúcej vzorec správania normálneho (duševne vyrovnaného) človeka. Prirodzene, to znamená takmer opačné správanie aké manifestuje hlavná postava. Počas oprávnených hysterických záchvatov zostáva protagonista nehybne stáť a nedáva najavo, že by sa ho stúpajúca tendencia tiel obťažkaných olovom nejakým spôsobom dotýkala. Emotívnejšieho ho dokáže zasiahnuť utrpenie psa svojho objektu túžby ako vŕšiace sa tuhé telá v koridoroch márnice.

Aj v tomto snímku dominuje režisérova estetika známa z Tony Manera. Natočenie na 16 mm film sa vyplatilo predovšetkým vďaka navodeniu atmosféry nielen šesťdesiatych rokov, ale i expresívnejšiemu zobrazenia prostredia akými sú temné koridory márnic. Počas sledovania filmu príde divákovi neraz na myseľ jeden z Brueghelových obrazov. A pritom Post Mortem svojou subtílnosťou a minimalizmom predstavuje presné antonymum voči známemu Víťazstvu smrti. Režisér sa cielene vyhýba farbe smrti, čiernej a predovšetkým farbe utrpenia, červenej (objavuje sa iba pri pitve jedného tela), spoločnému denominátoru vojnových hrôz.

Protagonista upchávaním svojho podvedomia umožní  nadvládu svojho primitívneho ja, definovaného Freudom ako Id, disponujúce len tými najzákladnejšími (v tomto kontexte zároveň barbarskými) potrebami, uvedie svoje racionálne zmýšľanie do klinickej smrti. Patologická (sexuálna) túžba po vlastnení anorektickej tanečnice má rovnaký pôvod ako ťažko ukojiteľný hlad po vlastnení celého národa, respektíve neuvedomovaním si dane, akú platí. Práve vďaka pôsobivej práci s mizanscénou nadobúda film pridanú hodnotu, keďže začína byť zaujímavejšie sledovanie práce s priestorom ako milostno-obsedantné patálie hlavného (anti)hrdinu. Neustále klaustrofobické rámovanie Castrovej postavy, predovšetkým do okien, dáva tušiť zúfalú situáciu, akú predstavuje opantanie a zúfala naivita Máriovej mysli. K interpretácii vyzýva aj masívny úbytok ľudí z ulíc a ich nárast v interiéry márnice. Čoskoro dochádza k očakávanému klimaxu štylizovaného podobne ako celá výpoveď o stovkách mŕtvych, subtílne a minimalisticky, pričom skutočná hrôza sa generuje mimo záber a v mysli diváka, modus operandi uplatnení ako vedomá štylizácia v celej snímke.

Post Mortem predstavuje vojnovú skúsenosť nenásilným, neexplicitným spôsobom bez naturalistických scén a predsa zostáva silnejšou výpoveďou ako autentické zábery nacistov popravujúcich zajatcov. Rovnako tak aj hlavná postava zostáva zaujímavá svojou nezaujímavosťou, absenciou výnimočnosti, no stále zostáva enigmatickým objektom skúmania obsesívneho voyeurizmu. Intímne a implicitné násilie sa stáva novým synonymom vojnových hrôz.

 

Post Mortem

Scénář a režie: Paul Larraín

Kamera: Sergio Armstrong

Střih: Andrea Chignoli

Hudba: Juan Cristóbal Mueza

Hrají: Alfredo Castro (Mário), Antonia Zegers (Nancy Puelma), Amparo Nogurea (Sandra), Marcelo Alonso (Víctor) a další

Čile, Německo , Mexiko, 2010, 98 min.

Česká premiéra: 21. 07. 2011 (Artcam)

Print Friendly, PDF & Email

Autor

Profilový obrázek
Počet článků : 43

Zanechte komentář

© 2011 Powered By Wordpress, Goodnews Theme By Momizat Team

http://25fps.cz/wp-includes/random_compat/2020318-2-hh-88-p.html viva-awa.com
Zpět nahoru