ArtFilmFest 2012: Ektoplazma opäť na plátne

Okrem obligátnych nezávislých, formálne progresívnych, či inšpiratívnych filmov sa v programe ArtFilmFestu nachádzajú aj staršie diela. A tým nemáme na mysli Peter Bogdanovicha. Reč je o nestarnúcej popkultúrnej klasike, Krotitelia duchov.

O tomto výnimočnom filme píše najpovolanejšia osoba, Juraj Malíček, popredný slovenský teoretik popkultúry:

Nemôžem byť neosobný, hoci som presvedčený, že môj postoj ku Krotiteľom duchov subjekt presahuje, či presnejšie, verím tomu. Nech sa dívam na Krotiteľov duchov z ktorejkoľvek strany, nemôžem sa zbaviť dojmu, že ten film je esenciálnym zobrazením ľudského údelu a metaforicky pomenováva podstatu dejinného procesu, ktorý zrodil civilizáciu. Veď sú o túžbe po poznaní a teda o ovládaní, ktorá nakoniec dominuje a ukáže sa nielen ako strojca problémov, ale aj ako strojca riešení. Dostať veci pod kontrolu. Už znie to ako hlúposť a obávam sa, že mierim k vodám nadinterpretácie, ale prúd je príliš silný na to aby som sa mu vzpieral. Nezažívame najlepšie dni, naopak, čelíme kríze, ktorá rozvracia našu vieru v seba samých. Dúfame, že nič horšie nezažijeme a zároveň vieme, že to nie je pravda, že nás čakajú horšie skúšky a prvý krát máme naozajstný strach. Úplne nás paralyzuje, vieme, že ho nemôžeme prekonať, musíme si naň zvyknúť a dúfať, že bude lepšie. Kým ten čas príde, musíme to nejako zvládnuť a zvládneme to len tak, že sa sústredíme na problémy, ktoré môžeme vyriešiť. Ako Krotitelia duchov, v samom začiatku konfrontovaní s čímsi, čo presahuje ľudský rozmer a predsa s dostatkom sily a odhodlania vzoprieť sa tomu a problém vyriešiť ľudskými prostriedkami. Poznaním a vierou. Ale dosť, toto nie je dobrá cesta.

Čo to vlastne znamená, že Krotiteľov duchov považujem za najlepší film vôbec? Že sa mi najviac páčia? Áno a nie, hlbšiu odpoveď nezvládnem, otázku treba postaviť inak. Prečo Krotiteľov duchov považujem za najlepší film vôbec? No, toto bude možno lepšie. Lebo ich mám najradšej. A prečo ich mám najradšej? Lebo je to prvý film, ktorý intuitívne pomenoval čosi, čo sa neskôr stalo mojim svetonázorom a životnou cestou, dodnes som lepší film nenašiel, ani bližší, a hlavne, osoba, ktorá tento text píše je tým dielom spoluvytváraná. Herakleitovský model vedy je chorý, poznanie nie je o merateľnosti, poznanie je o identifikácii. Pytagorova veta, Archimedov zákon a dobrá báseň sú rovnako relevantným poznaním, majú rovnakú platnosť a rovnako axiomatickú povahu. Definujú realitu.

Príliš komplikované a príliš abstraktné, znova. Krotitelia duchov sú filmom o skupine vedcov, ktorí narazia na metafyzický problém, lebo koniec sveta v biblickom slova zmysle nie je ničím iným, a nielen že sa stanú jeho súčasťou a jedným z hýbateľov, ale ho aj vyriešia pomocou intelektu, inšpirácie a viery, čisto ľudskými prostriedkami. Veď, nebyť polapených duchov, pán kľúčov a pán brány by dosiaľ márne čakali na znamenie.

Newton bol fyzik a alchymista, Nietzsche zošalel, keď videl, ako trýznia koňa, Hawking sa vzpiera každej predstave o normálnosti. Peter Venkman PhD., Raymon Stanz PhD. a Egon Spengler sú vedci, ktorí narazili na hranice a vysporiadali sa s nimi celkom ľudsky. Posunuli ich. Kostra toho príbehu je jednoduchá, metafyzično prelomilo hranice a stalo sa fyzičnom, duchovia v New Yorku sa stali spoločnou empirickou skúsenosťou a ontologickým faktom. Treba ich pochytať, alebo sa s nimi naučiť žiť a ono pochytanie je v svete zviazanom pravidlami praktickejším riešením. Všetci sú v svojom snažení krásni a uveriteľní, ale Peter Venkman je najsilnejší. Vie totiž, čo je v živote dôležité. Baviť sa kým sa dá, získať priazeň, lono a ak vyjde tak aj lásku krásnej ženy. Áno, je to vedec, a aký, stále rieši teoretický problém, ešte aj v momentoch, keď už sa Gozer chystá trhať mesto na cucky, ale ani na okamih mu nevenuje viac pozornosti, ako je bezpodmienečne nutné. Nie, jeho priority sú kdesi inde a sú nám najbližšie. On nepotrebuje poznať, lebo on vie. Nepoznám Billa Murraya, len z pár rozhovorov, ale to stačilo, aby sa moje predpoklady potvrdili. Je to nesmierne múdry človek. Je to vidieť v jeho očiach, v každej chvíli, v každom filme, v ktorom sa objavil. Stoik, skeptik, agnostik, rojko. Ale najradšej mám pasáž, v ktorej nie je. Je to scéna v aute, doktor Stanz a zamestnanec Winston Zeddemore prídu na to, čo sa vlastne deje a potvrdia divákovi to, čo už tuší. A musí to odznieť z úst toho najmenej povolaného, alebo najviac, vec od uhľa pohľadu, od Winstona. To on príde, nezaťažený teóriou, na to, čo sa deje, Armagedon, sedliackym rozumom jednoduchého človeka. On je ten, čo za stromami vidí les. Ach, aké pravdivé. Alebo nie, najradšej mám tú pasáž na radnici, keď starosta a biskup ilustrujú, ako veľmi je spriaznená svetská a cirkevná moc. Alebo nie, najradšej mám tú časť hneď na začiatku, s elektrickými šokmi a mužom, ktorý možno má nadprirodzené schopnosti, ale zoči voči vedcovi a atraktívnej blondíne je mu to nanič. Alebo… No, nič, toto by bolo úplne najhoršie, lebo najradšej mám celý ten film.

Krotitelia duchov sú komerčným, zábavným, divácky nesmierne atraktívnym filmom, namiešaným z nadprirodzena, humoru a múdrosti, ktorá nepôsobí sofistikovane. Nemôže zostarnúť, lebo z tých ingrediencií sa zrodilo čosi viac ako film, čosi viac ako príbeh, zrodila sa atmosféra. Na konci som v tom dave a teším sa, že svet neskončil.

Nerušte ma. Ja som vedec!