Zde se nacházíte: 25fps » Světový film » (anti)Dogma religiozity a sekularizmu

(anti)Dogma religiozity a sekularizmu

(anti)Dogma religiozity a sekularizmu
RECENZE: Red State (režie: Kevin Smith, 2011) – MARTIN KUDLÁČ – 

Kevin Smith predstavuje obraz úspešného filmára vynárajúceho sa z periférie nezávislej, na kolene vytvorenej filmárčiny, ktorý to dotiahol na Hollywoodsky štýl. Kedysi populárny vďaka filmovému konglomerátu označeného ako Viewaskew Universe, v súčasnosti ešte populárnejší vďaka prirodzeným rozprávačským zručnostiam, bezprostrednému spôsobu komunikácie so svojimi obdivovateľmi ako aj recipientmi (divákmi i poslucháčmi). Možno zo všetkého najviac si získal uznanie konformnej masy ako jej bývalý člen s výnimočnou kariérou v šoubiznise (čo Smith tvrdí, že je dôkazom existencie Boha a zároveň i typickým prejavom jeho osobitého humoru). Svoje skúsenosti a anekdoty zo zábavného biznisu momentálne pretavuje do série neustávajúcich projektov počnúc vlastnou rannou (rádio) šou (podcast), vlastným kanálom na Youtube (tzv. smodcast), pseudoautobiografickými knihami, či šnúrou Q&A vystúpení, ktoré sú vlastne iba latentnou stand-up comedy show. Kevin Smith, učebnicový popkultúrny geek s nadváhou ako paragón úspešného komedianta a motivačného spíkra v jednej osobe.

Smith sa v ostatnej dobe vyprofiloval ako pozoruhodne potentný tvorca, často citujúci otca Wayne Gretzkyho a jeho ,,anticipačnú“ teóriu inšpirovanú koučovaním pri hokeji. Najčerstvejším výsledkom anticipačnej filozofie života sa stala reality show podpísaná Smithom s veľavravným názvom Comic Book Men (zakúpená progresívnou TV stanicou AMC ako ,,doplnok“ k sérii Walking Dead). Tento newjerseyský rodák to dotiahol až do štádia, kedy mohol svoje obľúbené slovné spojenie Fuck You vmiesť aj do tváre exekutívcov osedlávajúcich malých molochov štúdiového systému. Jedným z následkov bola aj schizma s dlhoročným spolupracovníkom a hlavou štúdia Miramax, Harvey Weinsteinom. Sám Smith spomína na akvíziciu Miramaxu štúdiovým gigantom Disney s ironickou poznámkou „…čo vlastne znamená, že ma začala vlastniť myš v spodkoch.“

Režisér známy homosociálnymi komédiami predtým ako začali byť v (apatowskej) móde a ktorý si vydobyl zástup nasledovníkov vďaka dvom ikonickým povaľačským figúram, Jay a Mlčanlivý Bob, prirodzene v linklaterovskej tradícii „slackers“ poetiky, sa rozhodol natočiť film, čo nie je až tak šokujúce. Podľa všetkého by malo ísť o predposledný, ak nie o posledný audiovizuálny počin celovečernej metráže pred jeho režisérskou penziou. Prečo sa Smith rozhodol opustiť režisérske remeslo by som ponechal na neho samotného a na jeho typickú (teatrologicko-anekdotickú) monodrámu objasňujúcu túto skutočnosť. Jednou z jeho posledných snímok sa stala netradičná záležitosť s názvom Red State (samozrejme, okamžite po Sundance premiére začali kolovať chýry, že Smith natočil Red State, len aby zabránil tomu, že jeho zamávaním filmárskemu remeslu bude Cop Out).

Nenápadná indie záležitosť natočená na periférii za úbohé štyri milióny dolárov ako súčasť VOD systému zaváňa akousi nepatričnosťou, keďže ako sa zdá, Smith začal na konci kariéry experimentovať. Väčšia časť prvého dejstva pripomína režisérove rané diela s homosociálnym podtónom a typickými smithovskými „dick jokes“. Jednou z výrazných autorových charakteristík sú scenáristické zručnosti (komplimentované niekoľkými cenami za scenár) a jeho osobitý spôsob zabaliť životné pravdy (alebo ,,message) do zdanlivo banálnych konverzácií prekypujúcich profánnosťou. Ale to už tradičné „dick jokes“ prepúšťajú miesto relevantnejšej a závažnejšej téme akou je fanatizmus. Kto pozná niektoré Smithove výstupy vie, že v jeho anekdotách často vystupuje persóna Freda Phelpsa a jeho rodinných príslušníkov, z Americkej strany hranice známeho vďaka evergreenom typu „God Hates Fags“. Z tohto dôvodu si nie je ťažké predstaviť, že početné stretnutia s touto sektou (Westboro Baptist Church), hlavne z éry Dogmy, poslúžili ako stimulujúca inšpirácia.

Red State nevznikol za účelom pranierovania fanatizmu, respektíve jeho ontologickou prvopríčinou nie je kritika fanatizmu, aj keď sa to tak na prvý pohľad môže zdať. Toto podozrenie podporuje aj relatívne dlhá scéna v chráme pri akomsi rituáli, ktorému predchádza dlhý monológ o človeku, hriechoch a najčastejšie sa opakujúcom motíve všetkých pastierov duší, hrôzostrašnosti Boha. To prirodzene obnáša časté citácie Starého zákona a tvrdenia, že 99% svetovej populácie má zabezpečenú prvú triedu na jednosmernej ceste do pekla. Smith sa snaží relatívne sofistikovaným spôsobom kompromitovať v podstate akúkoľvek sektu založenú na esenciálnom princípe argumentačne silného a omamne charizmatického rečníka (prípad Manson a jemu podobní lídri, či New Age guruovia). Všetko sa odohráva za ne-smithovských okolností, ba čo viac v tomto bode stráca snímka kontakt s expozíciou, teda trojicou nadržaných tínedžerov vyhľadávajúcich sexuálne uspokojenie.

Režisér nám servíruje dve naskrz odlišné situácie, každú s vlastným inventárom postáv ako aj tém. Navyše tento neortodoxný trend postupne expanduje, čo môže byť iba čisto Smithova maniera, ako i narcistická scenáristicko-režijná exhibícia sprostredkovaná plynulým a hladkým lavírovaním medzi žánrami. Lineárny prechod od tínedžerskej hormónmi prekypujúcej komédie, cez psychodrámu fanatickej sekty, sa postupne obtrie i o žáner slasheru, či policajného thrilleru. S pohybom medzi týmito samostatnými filmovými/príbehovými jednotkami sa nezvratne spája aj autonómne penzum postáv, ktoré sa objavia v ďalšej jednotke len preto, aby sa stali predmetom konfrontácie.

Smith týmto spôsobom explicitne rozkladá príbeh na jednoducho identifikovateľné podmnožiny (korešpondujúce s dejstvami) a buduje tak heterogénny konštrukt charakteristický obzvlášť absenciou empatie. Nedochádza k stotožneniu s postavami, čo by bol skôr neželateľný vedľajší efekt, nakoľko ich čas je jasne vymedzený. Identifikácia s protagonistami, či menšími postavami, je vedome suspendovaná a to aj napriek zručne rozvinutým mikropríbehom výraznejších postáv. Smith tým presúva cieľ komunikácie z objektov na predmet komunikácie, čím dáva do pozornosti svoje autorské prehlásenie (či ako nás naučili scenáristické knihy, statement) ako aj posolstvo snímky Red State, ktoré sa kryštalizuje práve na prechodoch medzi vyššie uvádzanými jednotkami.

Leitmotívom sa tak stáva konfrontácia a vzťah založený na vonkajšej nekompatiblite ako nástroj, či príčina a nie ako dôsledok. Taktiež aj prapodivná náboženská aura vyprchá s presunom od interiérovej (komornej) psychodrámy smerom k policajnému thrilleru odohrávajúceho sa v exteriéri, tvoriac tak žánrové opozitá. Táto norma sa opakuje v pravidelnom systolicko-dyastolickom rytme, čím nielen zastáva funkciu vnútorného generátora, ale vďaka nej dospejeme ku klimaktickej scéne, kde sa z pozície divákov ocitáme akoby náhodne, neočakávane, uprostred násilnej vravy prehlušovanej kanonádou automatických zbraní. Epicentrom príbehu sa stáva stret (konfrontácia) sakrálneho a profánneho, oba prúdy dostatočne preexponované, aby sme sa v tejto komunikačnej prestrelke dokázali vychýliť z osi konvenčnosti a uzrieť zhodu protikladov (mimochodom filozofický princíp tradovaný už od Hérakleita, v stredoveku zadefinovaný ako ,,coincidencia oppositorum,“ ale objavivší sa i v Nietzscheho estetike).

Celá snímka sa nesie v ambivalentnom duchu, preto neprekvapí ani vyvrcholenie filmu a zostáva už na divákoch, či si z neho odnesú osvietenie alebo gordický uzol. Každopádne Smith v podobe osobitej maniery ako aj svojského humoru ponúkol svoju kariéru v skratke (rámovanie začína komédiou podobného razenia ako Clerks a končí policajnou akciou odkazujúcou k Smithovmu predchádzajúcemu filmu Cop Out), ale i smithovskú snímku nesmithovského razenia a v neposlednom rade i zábavnú formalistickú hračičku. Režisér týmto počinom zároveň aj popiera domnienku, že je len expertom na „dick jokes“ a kryptonitový kondóm. Ona pointa nestojí len na konštatácii zhody protikladov, Smith nepoukazuje na tento vonkajší evidentný princíp, navyše posvätený na formálnu režijnú techniku v žánrovej exhibícii s názvom Red State. Tentoraz sa snaží načrieť o čosi hlbšie.

Smith si prostredníctvom Red State skonštruoval emblém postmodernej polyvalencie. Avšak kinematografický leviatan polyvalencie sa na nás ešte len rúti.


Red State

Scénář a režie: Kevin Smith
Kamera: David Klein
Střih: Kevin Smith
Hudba: Georgiana Ramsland
Hrají: Michale Angarano (Travis), Deborah Aquila (Mrs.Vasquez), Nicholas Braun (Billy-Ray), Ronnie Connell (Randy), Kaylee DeFer (Dana), Kyle Gallner (Jarod) a další
USA, 2011, 88 min.

Print Friendly, PDF & Email

Autor

Profilový obrázek
Počet článků : 43

Zanechte komentář

© 2011 Powered By Wordpress, Goodnews Theme By Momizat Team

sex toy in india
Zpět nahoru