McQueenová Hanba sa za seba nemusí hanbiť, ukojí divácky hlad

Spomínam si, keď som pred dvoma rokmi šiel na projekciu filmu Hlad (Hunger, 2009), nezistil som si o ňom vôbec nič. Moja príprava bola tak chabá, že som si po prečítaní mena režiséra (Steve McQueen) pred vstupom do kina myslel, že idem na „neznámy“ režijný pokus kedysi veľmi populárneho herca. Samozrejme hneď prvý záber ma vyviedol z chybných domnienok. Návštevu tejto projekcie som nikdy neoľutoval, patrila k vrcholným zážitkom danej sezóny. Výraznú výtvarnosť, experimentálnosť naratívu a celkovo konceptualitu tohto debutu vysvetľoval fakt, že režisér sa roky venuje videoartu. Hlad možno opísať ako kontemplatívny väzenský film o vzbure plný bezslovných záberov, s pomalým strihom, v ktorom dve z postáv prehovoria len raz v pätnásťminútovom dialógu v jedinom zábere. Film potrvrdzujúci nezvratný dôkaz, že minimalizmus sa nevylučuje so silnými zážitkami, že forma, môže byť napriek úspornosti, obsažná a výstižná. McQueenova inovatívnosť sa stretla s kritickým konsenzom a právom sa on aj jeho herecký objav Michael Fassbender stali úspešné filmové osobnosti. Jeden novou nádejou u recenzentov, druhý postupným kráľom Hollywoodu. Tri roky sa čakalo, či režisér McQueen prekoná alebo aspoň potvrdí vysoko nastavené očakávania. I keď tie by mal každý divák radšej nechať doma. Je však pravdepodobné, že časť publika ide na McQueenovú novinku s očakávaniami. Pretože na „autorské“ a „artové“ filmy väčšinou chodia diváci, ktorí sú buď  oboznámení s dobrými referenciami, alebo už majú skúsenosť s režisérom filmu. Film Hanba (Shame, 2011)  najviac šokuje a pozitívne prekvapí práve tých, ktorí sú o jeho kontexte najmenej informovaní. Autor sa tentokrát pokúša o psychologický rozbor človeka závislého na sexe a podobne ako Hlad je opäť plný premyslených kompozícií, dlhých záberov bez slov a po novom aj gradujúcou hudobnou zložkou pripomínajúcou štýl Maxa Richtera. Vo všetkých týchto zložkách jeho film nezlyháva a videoartista potvrdzuje, že vie veľmi dobre rozprávať obrazom.

McQueen v Hanbe trefne opisuje povrchné tendencie súčasnej doby. Dobu, v ktorej väčšina spoločnosti považuje za svoje uspokojenie a vlastne i za cieľ života materialistické vlastníctvo a život v rozprávkovej exkluzivite. Naznačuje, že ich dosiahnutie nie je cesta k spokojnosti. Pre hlavnú postavu Brandona sa napriek materiálnej zabezpečenosti jedinou skutočnou slasťou stáva základný živočíšny pud: orgazmus. Je kariérne úspešný človek, ktorý má všetko čo väčšina populácie pokladá za životný zmysel. T.j. dobre platené zamestnanie, umožňujúce život na vysokej úrovni. Kritický náhľad na materializmus však nehrá v McQueenovej novinke hlavnú rolu. Je len jedným z faktorov modelujúcich svet, ktorý tematizuje Hanba, a ktorý sa tak nápadne podobná tomu nášmu.

Hlavným bodom záujmu je čoraz väčšia odcudzenosť a s ňou spojená neschopnosť vyjadrenia svojich problémov, citov, či iných telesných potrieb. Zábrany medzi ľuďmi sa paradoxne v dobe, keď sme medzi sebou poprepájaní toľkými rozličnými komunikačnými spôsobmi, neustále prehlbujú. Svoje pocity vieme napísať a zverejniť veľkému počtu ľudí, ale hovoriť o nich pre nás predstavuje problém. Alebo naopak, niektorí sa pred strachom z prístupnosti a zneužívania informácií uzavrú pred okolím úplne a radšej svoje problémy (pocity, potreby) potlačujú. Ich kumulácia potom môže (ale nemusí) vyvolať rôzne druhy obsesií, prípadne iných duševných porúch. Toto tvrdenie je aplikovateľné aj na hlavnú postavu Brandona (opäť spolupráca s hviezdou Michaelom Fassbenderom). Jeho introvertné, ale charizmatické vystupovanie v okolí nevyvoláva dojem duševnej poruchy, dokonca sa stretáva s (pravdepodobne pravidelným) úspechom u žien so záujmom o krátkodobé sexuálne známosti. Teda nielen u zaplatených prostitútok, ale aj u žien, ktoré sú Brandonovi v podstate sociálne a kariérne rovnocenné. Áno, môže ísť o kritiku vyšších kruhov spoločnosti: pokrytectvo, umelé priateľstvá, sexuálne známosti bez citu, či všeobecne života vo veľkomeste, ale nemusí, pretože McQueen nie je doslovný. Je priamočiarejší ako v Hlade, kde divák musel poznať historický kontext, aby pochopil dianie, no stále neposkytuje množstvo vodítok pre porozumenie konania postáv, ako to býva v žánrovejšej kinematografii. Nedáva odpoveď na otázku prečo, len popisuje čo sa deje. Hľadanie odpovedí necháva na diváka. Účelom filmu teda nie je vynášať priamočiare súdy, ale podnietiť diváka v uvažovaní nad nimi. Tým sa dostávame k jednej z teórií o podstate umeleckých diel… Preto sú výklady Hanby tak rozmanité.

V Hanbe sexuálna závislosť slúži k vytvoreniu akéhosi predimenzovaného modelu (obrazu) reality. McQueen dovádza ľudskú odcudzenosť až do tak pesimistických rozmerov, že jeho postavy nedokážu svoje problémy vyjadriť ani najbližšej rodine (ostatne mohlo by byť zaujímavé, akým spôsobom by Brandon vyjadril sexuálnu závislosť vlastnej sestre). Neschopnosť otvoriť sa jeden druhému metaforicky znázorňuje na vzťahu Brandona k jeho extrovertnejšej sestre Sissy (Carey Mulligan), ktorá k nemu prichádza na dlhodobejšiu a zjavne nevítanú návštevu.Preto ich prvé stretnutie po rokoch inscenuje tak, že Brandon si po príchode domov myslí, že má v byte zlodeja. S baseballovou pálkou vtrhne do kúpeľne, kde sa však nesprchuje zlodej, ale jeho sestra. Celý príchod je snímaný dlhou kamerovou jazdou, ktorá celý čas sleduje Brandona. Po vtrhnutí do kúpeľne však ostáva pred dverami. Naskytuje sa tak výstižný obraz: Brandon s baseballovou pálkou v ruke, sestra Sissy len v odraze zrkadla. Ostatne divák môže postrehnúť, že rozhovory medzi postavami sú často snímané cez rôzne sklá, prípadne od chrbta, z diaľky, prostredníctvom internetového rozhovoru alebo v prítomnosti iného rušivého prvku. Pamätná ostane scéna, v ktorej Sissy spieva pieseň New York New York a Brandon pri jej počúvaní vyroní jednu slzu. Aj tu kamera sníma postavy oddelene, zhruba prvú polovicu piesne detail tváre Sissy a druhú Brandona. Obaja pri nej prežívajú pocit utrpenia, každý však samostatne (tomu je adekvátny a perfekcionistický aj spôsob, akým McQueen scénu nakrútil v reále na dve kamery – každá snímajúc jednu z postáv). Z tejto dlhej a v podstate jednoduchej scény je asi najintenzívnejšie cítiť impulzy, ktoré sa tiahnu v celom filme a majú poukazovať na našu hanbu prejaviť pocity, byť spolupatričný a zároveň upozornenie, že táto schopnosť sa pomaly vytráca, respektíve sa presúva do súkromia – kde sa nehanbíme nariekať.

V oboch McQueenových filmoch sa improvizácia a rozprávanie obrazom kryštalizujú ako režisérove najsilnejšie stránky. Vie odhadnúť nadaného improvizátora (čo potvrdzuje hviezdny status Fassbendera) a má výrazné vizuálne cítenie. Prepracované oku lahodiace kompozície a jemné filtre Hanbe nie sú len príťažlivou exhibíciou estetického a výtvarne vycibreného štýlu. Obrazy tu neplnia len povrchnú  funkciu (nie, že by estétstvo bolo povrchné, jednoducho kvalita McQueenovho vizuálu nie je samoúčelná). Často je to práve obraz kto sprostredkováva pocity postáv a vytvára požadované emocionálne naladenie, potrebné k k ich pochopeniu. No aby som bol úprimný, jeho sofistikovanosť v neskorších minútach začne skĺzavať k explicitnosti. Emocionálne prehnaný obraz Brandona plačúceho v daždi, alebo snímanie v odraze deformovaného zrkadla po (aby som nespoileroval) aj z pohľadu postavy„nezvyčajnej“ súloži môže pôsobiť ako nastrihnutý z inej žánrovejšej a priamočiarejšej produkcie. Preto potom niekoľko posledných minút filmu (ak nerátam skvelý záver), vytvára dojem, nesúdržnosti  dovtedy inak veľmi komplexného celku. Nie, že by boli tieto pasáže nasnímané zle, ale v kontexte filmu jednoducho nesedia. Akoby sa konceptuálny McQueen trocha stratil a pod tlakom hľadal priamočiarejšiu naratívnu cestu. To sú však len dohady a subjektívne pocity. Každopádne je Hanba v rámci súčasnej kinodistribúcie osviežením, dovolím si tvrdiť, že malým zázrakom, ktorý dokazuje, že budúcnosť a prísun autorskej originality „umeleckému“ filmu môže byť vo videoarte.

Shame
Velká Británie, 2011, 101 min.
Režie: Steve McQueen
Scénář: Abi Morganová, Steve McQueen
Kamera: Sean Bobbitt
Hudba: Harry Escott
Hrají: Michael Fassbender, Carey Mulliganová, James Badge Dale ad.
Premiéra ČR: 16. 2. 2012 (AČFK)