Zde se nacházíte: 25fps » Festivaly a přehlídky » MFF Bratislava 2012: Pro-divácky festival

MFF Bratislava 2012: Pro-divácky festival

MFF Bratislava 2012: Pro-divácky festival

FESTIVALY: MFF Bratislava 2012 – MARTIN KUDLÁČ –

Hlavné mesto hostilo už po štrnásty krát filmový festival, ktorý je po ňom pomenovaný. Šesťdňový maratón pohyblivých obrázkov a kondenzovaný exkurz filmovou tvorbou sa už druhýkrát odohráva na opačnej strane Dunaja ako bývalo zvykom. Pragmatický akt prenesenia miesta činu bližšie k centru mesta má i svoje symbolické čaro. Vymedzuje totiž zmenu vedenia ako aj koncepcie celého festivalu odohrávajúcej sa takpovediac za pochodu. Zatiaľ čo minulý ročník bolo možné markantnejšie badať, že festival je práve „in construction“, tento rok prebiehal o poznanie hladšie. O tom, že práca prináša svoje ovocie ako aj snahy organizátorov o akúsi pridanú hodnotu festivalu svedčí aj použitie Skladu č.7, priľahlej úžitkovej budovy kombinujúcej architektonickú nostalgiu na časy minulé ako aj mierne výstredný interiér, na sprievodné podujatia ako diskusie, workshop, či taký, doposiaľ chýbajúci detail, akým je festivalová videotéka. Je milé vidieť, že aj festival na malom Slovensku sa začína postupne adaptovať na medzinárodné podmienky. Možno sa časom objavia aj industry premietania, ale to je teraz hudbou budúcnosti.

Dramaturgia Medzinárodného filmového festivalu Bratislava pripomína tú minuloročnú. V sekcii Panoráma boli uvedené ovenčené a najviac diskutované tituly, minimálne, čo do pozornosti akú im venujú zahraničné periodiká. Pomerne veľké zastúpenie mali snímky odpremiérované na francúzskej riviére. Držiteľ Zlatej palmy Láska od Michaela Hanekeho, civilný naturalistický horor o starnutí odohrávajúci sa v troch izbách, Za kopcami o strete dvoch typov lásky a exorcizmu. Obidva už mohli diváci zhliadnuť na júnovom festivale v Trenčianskych Tepliciach. Aj keď si film Holy Motors nedal repete na slovenských plátnach, čo je možno pre niekoho škoda, avšak v rámci novej koncepcie festivalu pochopiteľné, zostavovatelia dohnali rest Artfilmfestu uvedením ostatných „canneských“ titulov.

Od tvorcu kontroverznej Gomorry, Mattea Garroneho, bola zaradená sympatická snímka Reality Show s prekvapivou centrálnou témou, reality show. Aj napriek viacerým kritickým ohlasom, že na filmy s touto témou je už neskoro, nakoľko ten najmasívnejší boom už máme za sebou, v Garroneho prípade by som sa priamej klasifikácii ako satira na populárny televízny žáner nevyhýbal. Nápovedu skrýva prvá a posledná scéna. Zatiaľ čo prvá explicitne odkazuje na žáner rozprávky, posledná pripomína screwball komédie. Odhliadnuc od formálnej referencie, nadväznosť jestvuje aj vo vzťahu k obsahu. Rozprávková výhra, rozprávkový život (vo vile, keďže ide konkrétne o súťaž Big Brother), ako aj rozprávková sláva. Záverečná scéna zase naopak odkazuje k negatívnejšiemu spektru konotácií. Okrem okrídlenej vety „Veľký brat ťa sleduje,“ najzreteľnejšie vyvoláva pocit paranoje. A ten je jedným z hlavných hýbateľov úpadku nielen mentálneho rozpoloženia relatívne vyrovnaného otca rodiny, ale aj jeho odcudzenia sa rodine a priateľom. Nakoniec tak o sociálnej satire môže byť reč, aj keď reality show nefunguje ako invariant. Hlavnú postavu mohli prepadnúť náhle pocity úzkosti aj z iného virtuálneho konštruktu servírovaného supermédiami, napríklad aj správami (písať o paranoji a náhlych návaloch úzkosti vyvolanej kauzou 21/12/2012 asi ani nemá momentálne zmysel).

Nemalý divácky záujem (až taký, že sa na projekciu nedostal ani autor článku) vzbudzoval aj návrat dánskeho márnotratného syna, Thomasa Vinterberga, ktorý sa svojou snímkou o falošnom pedofilnom obvinení, Hon, vrátil späť na súčasnú filmovú mapu. Podobne aj whiskey odysea The Angel’s Share v podaní britského režisérskeho esa, Kena Loacha. Kiarostamiho pasca na trpezlivosť však zopár divákov odradila. Like Someone in Love sa so svojimi 109 minútami dohromady odohráva na troch miestach: v kaviarni, v aute a byte jednej z postáv. Scény v aute sú pre Kiarostamiho štýl symptomatické, aj keď ide o autorovu manieru, no príbeh, respektíve konflikt nie tak celkom milostného trojuholníka študentka/eskort pracovníčka-jej priateľ/automechanik-a-dôchodca/rešpektovaný intelektuál očarí scenárom, situačnou kompozíciou ako aj hereckými výkonmi. Režisér za filmom spravil nádhernú bodku v podobe nečakaného vytrhnutia z jeho fikčného univerza.

Netradičnou prácou s naráciou a metafiktívnym diskurzom sa predstavil aj francúzsky provokatér, François Ozon. V dome je príbehom o príbehu odohrávajúcom sa v ďalšom príbehu stredoškolského študenta. Prechod medzi jednotlivými príbehovými úrovňami, každou s vlastným inventárom postáv ako aj posolstvami, bol osviežujúci. Vtipná i krutá, dramatická, miestami i melodramtická snímka V dome je v prvom rade oslavou nekonvenčného rozprávačského umenia, a až v druhom rade kontemplácia nad ventilovaním si frustrácie či neuróz prostredníctvom manipulácie. O poznanie hĺbavejším a civilnejším charakterom oplýva filipínska snímka vybraná z benátskeho programu, Tvoje lono (réžia Brillante Mendoza), zachytávajúca takmer dokumentaristickým štýlom život postarších manželov a ich snahu splodiť potomka. V tomto prípade nejde o nič explicitné, nakoľko snaha splodiť potomka znamená, že stávajúca manželka hľadá pre manžela o dvadsať rokov mladšiu manželku (ide o moslimské spoločenstvo). Veľkú úlohu zohráva príroda, aj keď nie v idylickom slova zmysle. Centrálny pár trie biedu a väčšina majetku padne za obeť venu. Mendoza venoval zopár scén aj miestnej kultúre a jej zvykom, miestami aj mondo štýlom na zvýraznenie kultúrnej i mentálnej priepasti.

O poznanie explicitnejším štýlom sa predstavil herec Jean-Marc Barr v režisérskom tandeme s Arnoldom Pascalom vo filmovej sonde do spálne priemernej francúzskej rodiny. O názorné a didaktické zábery vybraných sexuálnych praktík núdza nie je. Výpoveď sa postupne stráca so zvyšujúcim sa počtom kopulácii, avšak prebýva v nejakej pseudokonceptuálnej forme. Barr na margo spálňových scén poznamenal, že chcel natočiť úprimný film. To sa mu zrejme aj podarilo, čo dosvedčujú aj organizátori Berlin Porn Festivalu, ktorí so zaradením jeho snímky neváhali. Sexuálne kroniky súčasnej francúzskej rodiny boli vybrané do sekcie Proti prúdu charakterizovanej nekonvenčným prístupom, či už k forme alebo obsahu, experimentálnosťou, ale i neprvoplánovou provokáciou. Do tohto popisu sa zaraďuje aj čiernohumorný sociálny komentár o stave srbskej spoločnosti, Smrť človeka na Balkáne. Snímka natočená v jednom zábere, bez strihu, akože prostredníctvom webovej kamery sleduje správanie/komentár susedov, ale i zástupcov štátnych či iných inštitúcií pri príležitosti samovraždy jedného člena srbskej spoločnosti. Situačná komika pramení nielen zo stretu susedov s hrobárom, či policajtmi, ale aj zo vzájomných susedských interakcií. Srbský režisér Miroslav Momčilovič exemplárne predviedol, prečo smrť nepatrí do paneláka.

Ďalšou snímkou zo sekcie „odvážnych“ filmov bol aj dokument Nech žijú antipódy! porovnávajúci život v štyroch pároch protiľahlých miest. Režisér Kossakovsky mierne pripomenul Glawoggerov dokument Megacities (z časti aj The Death of Working Man), avšak s tým, že on uprednostnil priamočiarejší prístup v juxtapozícii (napríklad vyľudnená step kontra rušné industriálne prostredie) jednotlivých prostredí. To však snímke neuberá na vizuálnej opulentnosti. Porciovanie vyplavenej veľryby je filmový zážitok na dlhé zimné večery. Prvoplánovo šokujúco vyznieva aj chorvátska dráma Kanibal vegetarián. Režisér Branko Schmidt sa snaží sprostredkovať exkurziu po temných koridoroch súčasnej spoločnosti, ktoré sú zároveň aj sterilnými chodbami poprednej chorvátskej kliniky. Skorumpovaný a amorálny doktor s kariérnym ťahom na popredný post, ako aj jeho brigáda v podsvetí, či napojenie na odvrátenú stranu policajného zboru a vzájomne prospešná manipulácia spolu s policajným náčelníkom skladajú apokalyptický obraz o vedúcich a občanovi slúžiacich inštitúciách. Dávkovanie „medicínskych“ scén by malo posilniť auru šoku, avšak miestami sa míňa účinku. V roku 2010 uviedol bratislavský festival režijný debut Marcina Wronu, Krst, venujúci sa rovnakej téme, len z pohľadu obyčajného človeka a jeho rodiny. Poľský thriller dokázal intenzívnejšie sprostredkovať subverzívny koncept, kedy sa človek človeku stáva vlkom. Kde Wronove posolstvo varuje pred pletky s podsvetím, Schmidt sa snaží neobratne naočkovať divákom konšpiračnú teóriu na európsky spôsob.

Súťaž prvých a druhých filmov zaujala viacerými titulmi nastupujúcej mladej generácie autorov. Jedným z nich bol aj filmový bedeker s názvom Praktický sprievodca Belehradom so spevom a plačom. Mladý režisér natočil snímku s epizodickým rozprávaním zameraným na štyri (nie tak celkom bežné) páry ocitnuvšie sa v Belehrade. Okrem mesta, ktoré nepôsobí len ako funkčné kulisa, ale aj ako národná ikona, zastáva aj funkciu nositeľa národnej identity. Tá je na dôvažok posilnená aj národným folklórom šikovne asimilovaným do celkovej štruktúry. Vuletič inšpirovaný antickou drámou používa ako prechody medzi jednotlivými epizódami zbor (obmieňajúci sa podľa miesta alebo témy) pejúci doprovodné piesne vo forme komentára. Opäť vzniká akási neviditeľná intertextuálna niť v dramaturgii sekcie, keďže práve Praktický sprievodca pripomína ďalší srbský počin, Beli beli svet (IFF Bratislava 2010), vystavaný na princípe antickej drámy v podobe pastiša, cez ktorý transponuje aktuálne sociálne a ekonomické problémy (zbor bol zastúpený v podobe veľkej skupiny prepustených baníkov). Aj nemecká snímka, ktorá si z Bratislavy odniesla vavrínový veniec udelený porotou Fipresci, Oh, Boy, sa vyznačuje predovšetkým snahou o syntetizovanie skúseností a existenčného pocitu mladej generácie. Týmto úsilím sa tak zaraďuje do poslednou dobou často modifikovaného žánra coming-of-age.

Solondz v The Dark Horse poukazuje na zamrznutú pubertu a celkovo oneskorené „vrhnutie“ sa do života. Gerster svojho protagonistu zatiaľ do dospeláckeho života neposiela. Aj napriek tomu, že hlavná postava sa ocitá na akomsi existenciálnom ostrovčeku samoty, režisér možno aj trochu nečakane utvára paralelu s vyrastaním v nacistickom Nemecku. K tomu dochádza až v treťom „dejstve“, zatiaľ čo v predchádzajúcich sa venuje minulosti hlavného (anti)hrdinu a dopadov, aké malo dospievanie vo vyššej strednej triede vplyv na jeho ponímanie života. Príbeh oprostený o nános sentimentu, avšak opradený ambivalentným vzťahom k nostalgii (okrem spomienok postáv na minulosť je snímka navyše natočená čiernobielo) s komickým príbehovým oblúkom o putovaní za kávou. Popri Attenberg, She Monkeys, či The Dark Horse ďalší prírastok, ktorý nepovažuje žáner o dospievaní za uzavretú schému a nebojí sa s ním pracovať, či podrývať jeho konvencie. Navyše to, čo diváci poznali ako výhradne komediálny žáner sa postupne ocitá v protiľahlom póle.

Od minulého ročníka sa programoví zostavovatelia snažia aktívne bojovať proti festivalovej „dogme“ založenej na domnienke, že festivalové filmy musia byť nutne depresívne. Predovšetkým komédiami a optimistickým pohľadom na svet vyzbrojili organizátori sekciu Antidepresíva, ale i sekcia Príbehy mierne pripomína slepačiu filmovú polievku pre dušu. Popri Panoráme, teda tom najdôležitejšom, čo sa odohráva na festivalovom okruhu, zostavovatelia aj týmto ročníkom potvrdili dôležitosť a hlavne kvalitu súťažnej sekcie s pozoruhodnými dielami. Na druhej strane, sekcia s nekonvenčnými dielami mierne zaostáva za ostatnými. Priority festivalu sú jasné.

Print Friendly, PDF & Email

Autor

Profilový obrázek
Počet článků : 43

Zanechte komentář

© 2011 Powered By Wordpress, Goodnews Theme By Momizat Team

sex toy in india
Zpět nahoru