Láska, sex a binárne podvedomie

RECENZE: Mizející vlny (režie: Kristina Buozyte, 2012) – MARTIN KUDLÁČ – 

Žánrové produkcie v kontexte európskej kinematografie zastávajú skôr post ojedinelého fenoménu. Prednedávnom to bola práve nórska snímka Troll Hunter (2010) a fínska Iron Sky (2012) premietané na oboch stranách Atlantiku, ktoré zapôsobili na divákov. O tom, že žánrová kinematografia to nemá v Európe ľahké vie svoje aj Athina Rachel Tsangari, dokončujúca svoj ostatný počin, Duncharon, čiernu sci-fi komédiu a akýsi pokus o vzkriesenie vedecko-fantastickej tvorby na starom kontinente. Preto možno pôsobí prekvapujúco, že sa momentálne najčastejšie s termínom európska žánrová tvorba skloňuje práve litovský film, Miznúce vlny, režisérky Kristiny Buozyte.

Miznúce vlny nie sú typickým sci-fi sprofanovaným predovšetkým opulentnými vizuálnymi efektmi západnej produkcie. Buozyte sa vyhýba známym klišé a miestami i žánrovej šablóne. Tá sa vyskytuje skôr latentne v odkazoch a náznakoch. Implicitnosť celej snímky vyplýva predovšetkým z jej intímneho a komorného charakteru definovaného predovšetkým centrálnou naratívnou líniou, čomu bola prispôsobená práca s kamerou i celková mizanscéna a farebná saturácia. Najčastejšie sa striedajú detailné a polodetailné zábery, celky boli takmer vylúčené z kameramanského diapazónu. Komornosť v podobe uzavretosti a izolácie ako pridružené motívy zdôrazňuje okrem mizanscény aj rytmická juxtapozícia záber-protizáber, najmä pri dialógových alebo pseudodialógových pasážach, kedy komunikácia prebieha prostredníctvom mimiky. Výnimočné miesto v inventári kameramana Feliksasa Abrukauskasa patrí sledovacím záberom ako jednému z markantných prvkov ilustrujúcich dominantnú protagonistovu vlastnosť.

Snímka je zručne vystavaná na binárnom reťazci protikladov, tak typického pre zjednodušené a konvenčné vnímanie sveta. Na fundamentálnu a vše objímajúcu množinu bol korunovaný vzťah reality a fantázie alebo lepšie povedané reality a alternatívnej reality. Príbeh zase vystihuje zápolenie rozumu a citu. V tomto smere film pripomína skladačku založenú výhradne na dichotómii, dokonca až na úroveň rigoróznej autorskej maniery. Žena a muž, materiálne a duchovné, veda a viera, život a smrť, odlúčenie a spolunažívanie, absolútne a relatívne. Defilé univerzálnych pojmov prispieva k odhaľovaniu hraníc, priesečníkov, kde by mala prevládať vrtkavá ambivalentná harmónia. A práve toto márne hľadanie (neexistujúcej) ideálnej rovnováhy má za následok melancholický kolorit Miznúcich vĺn.

Lukas sa podieľa na experimentálnom výskume ľudskej mysli. K uzavretiu projektu chýba už iba jediné, praktické otestovanie a zber potrebných dát. Žatva informácií v cudzej komatóznej mysli. Za pomoci špičkového tímu vedcov sa Lukas ponára do neznámeho podvedomia, kde objavuje traumy, neurózy a základné freudovské pojmy. Avšak až nadmieru prívetivé podvedomie ukrýva temnejšie zákutia a Lukas indiferentný k svojej profesionálnej povinnosti a etickému kódexu podniká výlet, ktorý ho nemusí stáť len jeho odbornú česť, či bezúhonnosť.

Pri sledovaní filmu diváci nezapochybujú ani na sekundu, že ide o estrogénom natlakované dielo (nie je zamýšľaný žiadny pejoratívny podtext). Z tohto titulu je zároveň jasné, že vyššie uvedená neznáma myseľ bude podobne estrogénom zaplavená. Experimentálny vedecký pokus z expozície tvorí iba krycí manéver pre tú najelementárnejšiu romancu v jej primitívnej inkarnácii. Len málo chýbalo, aby boli Miznúce vlny prevážené brakovou melodramatickosťou červenej knižnice. Keďže k tragickému finále sú odsúdené obidve hlavné postavy, môžeme sa odvolávať na podstatne vyššiu inštanciu ako len červenú knižnicu. Na Shakespeara.

Rómeo a Júlia 2.0. No tentokrát nie sú milenci príslušníkmi znepriatelených rodov, ale znepriatelených realít. On pochádza z materiálneho sveta každodennosti, zatiaľ čo ona prebýva v predpeklí medzi životom a smrťou, dočasnosti a večnosti. Režisérka cielene rozdeľuje jednotlivé reality cieľavedomou mizanscénou. Lukas sa vo svojej realite pohybuje výhradne v interiérových polodetailných záberoch svojho bytu alebo experimentálneho laboratória (s jedinou výnimkou). Zato Aurora si užíva priestorovosť svojho väzenia vlastnej mysle. Filmárkina obsedantnosť s klaustrofobickými zábermi z reálneho sveta nám vnucuje pocit, že život v ňom nás gniavi, nedá nám dýchať, je to iba uťahujúca sa slučka na našich krkoch. Zatiaľ čo podvedomie modeluje podľa tej najjednoduchšej definície slobody v tom najživočíšnejšom a libertínskom slova zmysle, čo názorne demonštruje nielen panoramatickým rámovaním a zábermi gargantuovksej rozpriestranenosti (za čo vďačí skvelej kameramanskej práci Feliksasa Abrukauskasa), ale i vkladaním tomu zodpovedajúceho obsahu. Snímka sa tak nevyhla provoplánovému škatuľkovaniu erotickej science-fiction.

Hlavnými hýbateľmi deja sa stáva milenecký pár Lukasa a Aurory. Aj vďaka scenáristickému vkladu filmárkinho kolegu Bruna Sampera sa postavy vyvíjajú v temnejšom charakterovom spektre. Od ich prvotného vzplanutia môžeme vypozorovať známe genderové stereotypy. Lukas ako zástupca materiálneho sveta prichádza s prebytkom, no Aurora zo sveta nemateriálneho trpí nedostatkom. On má kariéru, priateľku, hmotné zabezpečenie, zatiaľ čo Aurora bez tela a svetlých vyhliadok na budúcnosť neustále stráda. Ich vzťah stojí a padá na barterovej výmene, keďže je len jednostranná. K naplneniu testosterónovej (mužsko-infantilnej) normy dochádza Lukasovým neustálym egocentrizmom vrcholiacim v animálnom hneve. Kontrastne proti nej stojí šablóna (materskej) feminity reprezentovaná Aurorou. Ako v každom vzťahu, aj v tom Lukasovom ireálnom začnú vypadávať kostlivci zo skrine, teda z podvedomia, keďže motivácia jeho nehmotnej milenky závisí vo veľkej miere od traumatizujúcej skúsenosti, ktorá ju dostala na rázcestie života a smrti.

Samper ako aj Buozyte pracujú neustále s univerzálnymi pojmami, ako zo stredoškolskej učebnice filozofie. Podobne ako Kanaďan Robert Aubert vo svojej semibiografickej snímke Crying Out žongluje s elementárnymi psychoanalytickými výrazmi, miestami až v groteskne doslovnej forme, sa s nimi pohráva aj režisérka a jej scenárista. Na rozdiel od Aubertovho počinu, Miznúce vlny nepripomínajú mokrý sen začínajúceho psychoanalytika. Bohužiaľ, psychoanalýza ako štylistický prístup zostáva podexponovaná, aj keď možno Miznúce vlny sú práve ten typ filmu, kde by jej sofistikovanejšia implementácia umožnila plastickejšie tvarovanie postáv, ale i príznačnejšiu formu.

Vstupom do Aurorinej podvedomej ríše Lukas zanecháva svoj superegovský háv, ego zbavené zábran prenecháva riadiacu funkciu id. Preto aj protagonistovo ľahkovážne vyčíňanie v cudzej mysli nadobúda povahu toho známeho nástroja kompenzácie, aký často používame v snoch. Aj tu sa prejavuje leitmotív binárnosti, keďže Lukasova postava je vystavaná na Freudovej teórii, no Aurorina a jej podvedomie zase na niekoľkých Jungových poučkách. Archetyp matky, tieňa, ale i archetyp vody ako symbolu nevedomia (tu sa skrýva aj odpoveď na otázku, prečo Aurora býva v pitoresknom plážovom dome). Navyše, nešťastná hrdinka sa môže pýšiť ešte jedným nemenej populárnym pojmom, kolektívne nevedomie. Mnoho divákov si z filmu odnesie práve toto kolektívne nevedomie, keďže je demonštrované ako orgiastický skupinový sex pohlcujúci súložiace figúry do beztvarej hemžiacej sa masy.

Miznúce vlny zapôsobili, o čom svedčí okrem iného aj prestížne žánrové ocenenie Méliès d´Or za najlepší európsky fantastický film. Surreálna premisa o vstupovaní do cudzej mysle vychádzajúca v menšej miere aj zo skutočnej „disciplíny“ psychonautiky, rozvinutá na pôdoryse romanticko-parazitického vzťahu sa snaží vyhýbať klišé aj za pomoci triviálneho filozoficko-psychoanalytického diskurzu. Minimalistická štylizácia je oprostená od teatrálneho psychadelizmu, aký by sa právom dal očakávať od ponorov do podvedomia, keďže každé jedno Lukasovo vstupovanie do podvedomého sveta rámuje ikonická rekvizita z Kubrickovej Vesmírnej odysey. Lineárna naratívna štruktúra ako aj jednoduchý spôsob meditácie nad veľkými otázkami života a vesmíru zabezpečuje, aby sa divák nestratil v binárnej spleti pojmov. Medzi jednu z oporných tém patrí aj už spomínaný súboj pohlaví, z ktorého ako porazený vychádza muž večne sa naháňajúci za chimérami. Lov chiméry explicitne znázorňuje aj záverečný maratón „holých zadkov“, druhá divácky atraktívna a pamätná scéna, bohužiaľ v hanlivom význame. Čo je naozaj škoda, pretože v kontexte filmartu ide o avantgardný kaskadérsky kúsok. Oprostené od spirituálneho mysticizmu zostávajú Miznúce vlny otvorenejšie širšej verejnosti a navyše sa režisérke podarilo rehabilitovať žáner romance, ktorý iba čakal na ranu z milosti v post-súmrakovej agónii.

Vanishing Waves

Režie: Kristina Buozyte
Scénář: Kristina Buozyte, Bruno Samper
Kamera: Feliksas Abrukauskas
Hudba: Peter von Poehl
Hrají: Jurga Jutaite, Marius Jampolskis, Brice Fournier, Sharunas Bartas a další
Litva/FR/Belgicko, 2012, 124 min.
Premiéra v ČR: 14. 3. 2013 (Artcam)