Láska podľa Dolana

RECENZIA: Imaginárne lásky (réžia: Xavier Dolan, 2010) – DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ –

Pastiche Filmz v spolupráci s olomouckou Katedrou divadelních a filmových studií pripravilo na štvrtok 26. februára projekciu druhého autorského filmu Xaviera Dolana s názvom Imaginárne lásky. Ide o jemne ironické a pritom citlivé dielo z prostredia intelektuálnej mládeže, farebných telefónov, extravagantnej módy a slobodomyseľného životného štýlu. V nasledujúcom článku zhrniem základné tematické a štýlové aspekty Imaginárnych lások, ktoré môžu poslúžiť ako dôvody, pre ktoré sa oplatí uvidieť film na plátne. Podrobnosti o udalosti nájdete tu.

Imaginárne lásky mapujú na prvý pohľad úprimný priateľský vzťah Francisa a Marie, ktorý sa na rozsahu celého deja výrazne premení po tom, ako obaja spoznajú charizmatického Nicolasa. Napokon sú kvôli nemu schopní prejsť do otvoreného súboja.

Dolan prostý príbeh ozvláštnil svojim (už charakteristickým) excentrickým vizuálnym poňatím a intermezzami videoklipovej povahy. Dramatický i atmosférický účinok dosahuje cieľavedomým hustením okamžikových impresií, či už na večierkoch, v prírode alebo na ulici. Slow motion efekt využíva vo význame krajného emočného stavu – prvá spoločná schôdzka, silné očakávanie Nicolasovej priazne pri príprave na narodeninovú oslavu, Nicolasov tanec, demonštratívny odchod Marie s kufrom v červených lodičkách, záverečný impulz nového zamilovania.

Francis a Marie na svoj idol reagujú identicky. Divák môže skôr ako postavy vytušiť, že identické budú aj odpovede na ich romantické návrhy.

Vyhrotené momenty sú starostlivo pripravované nezáväzným pozorovaním konfrontácií trojice hlavných postáv. S charaktermi a pohnútkami Francisa a Marie sa zoznamujeme postupne, tak ako sa až neskôr dozvedáme, čo znamenajú Francisove čiarky na stene v kúpeľni. Popri tom sa nezávisle na hlavnom rozprávaní formuje mozaika krátkych výpovedí láskou sklamaných jedincov. Tá spolu s majoritným dejom vytvára malú kroniku nepodarených zamilovaní.

Postavy Dolan umiestňuje do pestrej mizanscény plnej moderných interiérov a precízne komponovaných večierkových výjavov. Statické zábery väčších celkov zrkadlia napätie hlavných postáv, kým neformálne výpovede neznámych mužov a žien sprostredkúva surová ručná kamera a detaily tvárí. Tento rozdiel implikuje i to, že Francis a Marie vnímajú svoje citové problémy poeticky až monumentálne, kým sklamaní jedinci nazerajú na zažité trápenie s odstupom, až cynizmom.

Farebným osvetlením a hudobným pozadím sú zase diferencované scény milostných aktov Francisa a Marie s nezáväznými známosťami, ktorých (ne)dôležitosť prezrádzajú konverzácie na posteli, takmer vždy v podtexte smerujúce k Nicolasovi.

Jeden z úvodných a jeden zo záverečných záberov. Druhý záber napovedá, že napriek  všetkému sú Marie a Francis  spojenci, ktorí hľadajú svoj kúsok citu v nehostinnom svete- metafora so schovávaním sa pod dáždnik. Pre svoj významový presah je to jeden z najsilnejších momentov filmu.

V obmenách opakovaný záber na Francisa a Marie zozadu je čiastočným vysvetlením povahy ich priateľského vzťahu. Obaja pozerajú rovnakým smerom, stoja vedľa seba a nie oproti sebe. Táto spoločná perspektíva naznačuje ich identickú romantickú preferenciu. Najkonkrétnejšie je ich túžba vizualizovaná v scéne, kedy obaja spoločne pozorujú tancujúceho Nicolasa v blikajúcom osvetlení. V pôsobivej videoklipovej sekvencii prebleskujú asociácie antickej sochy, čo napĺňa spočiatku implicitné tušenie, že Nicolas vystupuje v úlohe nadľudského ideálu (alebo je tak aspoň Francisom a Mariou vnímaný).

Napriek názvu a ústrednej téme sa dá povedať, že najvýraznejším dianím Imaginárnych lások nie je neopätovaná či sklamaná láska, ale prestupovanie medzi rozličnými formami priateľstva, jeho neurčitou, formálnou, dôvernou, povrchnou i zamilovanou podobou. Zacyklenie konfliktu naznačené v závere znásobuje prirodzené vyznenie príbehu o dvoch osamelých ľuďoch v hľadaní citového naplnenia.

Za zmienku stoja dve zásadné piesne soundtracku – „Pass This On“ od švédskeho elektronického dua The Knife, znejúce počas Nicolasovej „transformácie“ do antickej sochy, a pieseň „Bang Bang“, ktorá v inej interpretácii patrí aj k soundtracku Kill Bill a v Dolanovom filme sa objavuje v momentoch silného romantického uhranutia. V poslednej scéne pak ukončuje jednu bolestivú skúsenosť a súčasne otvára nový cyklus imaginárnych lások.

Les Amours imaginaires

Scenár a réžia: Xavier Dolan
Produkcia: Xavier Dolan
Hrajú: Monia Chokri, Niels Schneider, Xavier Dolan, Louis Garrel, Anne Dorval, Sophie
Kanada, 2011, 96 min