Filip Remunda zbavuje muzikantov nadľudskej aureoly

RECENZE: Pára nad řekou (režie: Robert Kirchhoff, Filip Remunda, 2015) – DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ –

„Svetská sláva – poľná tráva,“ hovorí chradnúci jazzman a jeho nasledujúce prirovnanie o pare nad riekou odkrýva význam filmového názvu. Po vypätom stareckom čísle Ľubomíra Tamaškoviča „All right, Okay, you win“, ktorý zázračne nestráca heroickú údernosť jazzového výstupu, nasleduje záber na jeho rakvu.

Obaja autori Páry nad řekou, Filip Remunda a Robert Kirchhoff, sú známi z často skloňovaných predošlých filmov, a nezávisle na sebe založili dokumentárno-producentské inštitúcie. Ich spolupráci o troch veteránskych hudobníkoch nechýba humor ani poézia. Zvolení protagonisti sú už sami o sebe brilantným materiálom pre dokumentárnu štúdiu. Saxofonista Ľubomír Tamaškovič, ktorý vraj celý život skúmal, čo je to „Boh, žena a jazz“, ¹ prežíva v spomienkach a náboženskom rozjímaní, v Spojených Štátoch žijúci trumpetista Laco Deczi vulgárne šomre na adresu fotografa, ktorý ho fotí na plagát koncertu v Žiari nad Hronom, a v Nemecku asimilovaný kontrabasista Ján Jankeje, ktorý je okrem iného autorom soundtracku k poslednému filmu R. W. Fassbindera, ² so spoluhráčmi v kostýmoch Santa Clausa prevádza estrádne vystúpenia na vianočných trhoch, aby mohol platiť nájom, v súkromí avantgardnejšie muzicírovať a zabávať sa so svojím kakadu. Každý z nich v 60. rokoch emigroval z Československa a budoval kariéru v zahraničí, Ľubomír Tamaškovič sa ešte za socializmu bolestným spôsobom vrátil. Spája ich vykorenenosť, žitie pre prítomný (hudobný) okamih a staroba.

Remunda a Kirchhoff si zo spektra prístupov, ktorými mohli tematizovať životy jazzmanov, vybrali ten, v ktorom môžu vynechať tradičný biografický model pocty legendárnym osobnostiam. O minulosti, koniec koncov, protagonistov sotva nechajú rozprávať. Jediný výraznejší spätný pohľad nastane, keď je Ľubomírovi Tamaškovičovi predčítaná stať o jeho živote. Aj to sa deje len preto, aby filmári skúmali Tamaškovičovu reakciu. Nostalgia v Páře nad řekou – luxus, ktorý si môžu dopriať iba sledované subjekty. Diváctvu je ale predsunutá s chladnou dištanciou, ako znamenie existenciálneho úpadku. Celkovo autori hudobníkov chápu ako zraniteľné a zvädnuté bytosti, čo je provokatívny odklon od tradičných dokumentárnych biografií. Napokon, minulosť akoby ani neexistovala, je iba utopickým snom. Je to opäť hudba, ktorá dokáže vyvolať dočasný návrat vitality. Predtým, než Ľubomír Tamaškovič začne hrať, nasadí si protézu, a po skončení skladby ju symbolicky spolu so saxofónom odloží do puzdra. Protéza i saxofón zastupujú život ako taký, ktorý sa v prípade Tamaškoviča obnovuje iba v hudobnom akte.

Skutočný preferovaný pohľad filmárov na osobnosti hudobníkov nie je vzdialený tomu, aký ponúkla Helena Třeštíková v životopisnom dokumente Zkáza krásou (2015), kde rozhovormi s Lídou Baarovou oddelila skutočnú ženu od hereckej ikony československého filmu. Rovnako ako Remunda a Kirchhoff, renomovaná dokumentaristka stavila na silu obrazu opotrebovaného človeka, u ktorého sú zbytky niekdajšej elegancie a elánu prebíjané dezorientáciou a zúfalo pôsobiacimi úkonmi. Podobný efekt, aký má Baarovej zmätené užívanie alkoholu a cigariet, dosahuje v Páre nad řekou zakladanie protézy a bozkanie Biblie. Sprístupnenie výjavu mŕtvoly v rakve je už len zavŕšením surového realizmu, ktorý je umelecky obhájiteľný. Remundova a Kirchhoffova ukáznenosť v štruktúrovaní filmovaných situácií totiž zjemňuje ostré hrany bezmocnej trápnosti a dehonestujúceho zobrazenia.

Je šťastím, že smútok a letargia Ľubomíra Tamaškoviča nachádza vyváženosť v prepojení s menej tragickými protagonistami. Hoci pozorovanie peripetií ešte zachovalého Laca Decziho, žoviálneho harmonikára, ktorý ho sprevádza, a zmiereného Jána Jankejeho má svoje vyhrotené chvíle, v zásade prehlbuje nálady snímky do menej trpkej podoby. Tvorcovia pritom dbajú, aby aj týchto mužov vystihli v menej lichotivej podobe. Kompozíciou mizanscény je cez vizuálnu metaforu naznačená izolácia, v ktorej prežíva a muzicíruje Ján Jankeje. Hudba tu stráca spoločenskú rovinu, stáva sa existenciálnym východiskom osamoteného jedinca. Ukážka z koncertu Laca Decziho v Žiari nad Hronom pred miestnym publikom, ktoré nie je zrovna snom veľkého jazzmana, má zase parodický podtón.

Pominuteľnosť slávy a vitality v Páře nad řekou nie je ani tak ponaučením, ako skôr metódou snímky. Podobne ako hudobné číslo, ktoré sa viaže k určitému životnému okamihu a potom skončí, tak i všetko, čím protagonisti prechádzajú, je nasiaknuté atmosférou prchavosti – veľké hudobné zážitky i každodenné trápne konfrontácie. To, že film je časozberom rozsahu desiatich rokov, sa prejavuje na dramatickej hutnosti výsledku. Tvrdenie autorov, že niektoré momenty filmu sú na úrovni dokumentárneho zázraku, ³ je tu celkom na mieste. Takmer každá scéna ponúka neopakovateľne dojemnú či absurdnú situáciu. Na druhej strane, observácia starých a možno i zmätených jedincov je vždy vďačným filmovým subjektom. Snímky ako Obrazy starého sveta (Dušan Hanák, 1972), Čas je neúprosný (Věra Chytilová, 1978) či Takovej barevnej vocas letící komety (Václav Kučera, 2015) ostatne dokladajú, že staroba patrí k veľkým témam filmového dokumentu. Možno je tomu tak i preto, že v hranom filme dostáva len okrajový priestor.

Pára nad řekou

Režie: Filip Remunda, Robert Kirchhoff
Scenár: Filip Remunda, Robert Kirchhoff
Kamera: Martin Matiášek, Jakub Halousek, Tomáš Staněk
Produkce: Robert Kirchhoff, Filip Remunda, Vít Klusák, Kamila Zlatušková
Zvuk: Václav Flegl
Česko / Slovensko, 2015, 83 min.
Premiéra  v ČR: 22. 9. 2016