120 battements par minute: Z kriku, krvi a popola

Cieľom nie je nezomrieť, ale byť videný a počutý, a nebojovať sám. Film 120 BPM (2017) od Robina Campilla rozprávajúci o životoch parížskych aktivistov za zlepšenie práv HIV pozitívnych ľudí získal v Cannes Grand Prix a v Česku bol uvedený na Mezipatrech a festivale Be2Can.

Postavy filmu (v kontexte jeho témy a jeho realistickej rozprávačskej metódy je lákavé nazvať ich skôr aktérmi) sú členovia parížskej pobočky združenia ACT UP v raných 90. rokoch. Ako príslušníci predovšetkým mladej generácie zeme prvého sveta sa historicky nachádzajú v jadre prepuku zmien spoločenských paradigiem v súvislosti s AIDS epidémiou (či už vo sfére otázok, ktoré priniesla, alebo v zmysle zviditeľnenia zraniteľných skupín spoločnosti). Robin Campillo nevyvoláva „pocit doby” nijak okázalo, a ani to nepotrebuje. Jediné gesto, jediný slogan alebo jediná hláška aktivistu na porade, pred médiami alebo uprostred protestnej performance hovorí o svete, v ktorom aktivisti žijú viac, než dokážu špecificky dobové vizuály a rekvizity.

Všeobecný predpoklad o filme s takýmto námetom je ten, že jeho pivotné momenty sa budú viazať na protestné aktivity. Napokon, protestná performance je niečo, s čím si audiovizuálne médium veľmi dobre rozumie. Campillo naozaj slušne zvláda zobrazenie protestu a dokonca ho formálne zafarbuje a ozvláštňuje rôznymi prístupmi – prekladá minimálne dve časové línie a dva typy aktov v trojčlenke protest, tanec a sex, a dáva ich do pomerov, v ktorých medzi nimi vznikajú tvorivé tematické vzťahy. Povedala by som však, že v 120 BPM nie sú stvárnenia protestov tým najlepším, čo môže tento film ponúknuť.

Videoklipový prístup k aktivizmu a erotike nie je nič nové, aj keď niektoré scény aktivít ACT UP tímu sú naozaj dychberúce. V 120 BPM ale konfrontácie s políciou a ochrankou nikdy nie sú tak ostré, ako debaty na aktivistických poradách. Hoci majú aktivisti spoločný cieľ, majú rozličné názory na to, ako ho dosiahnuť. Vášnivé argumentačné výmeny na jednej strane vyvolávajú dojem realizmu, na druhej strane majú ostré tempo a presný dramatický oblúk, ktorý je výsledkom vysokej autorskej kontroly.

Sekvencie v prednáškovej sále tak nie sú iba remeselne zvládnutými observáciami živelného brainstormingu, nedorozumení a hádok. Campillo vynašiel vlastnú metódu, ktorou realizuje vykonštruované pozorovania s takým výsledkom, že scény v prednáškovej sále nepôsobia ako zreťazené zábery detailov, celkov, pokojnejších a vyhrotených okamihov, ale ako živý organizmus, ktorý dáva zabudnúť na limity realistického pozorovania a členenia akcie. Herecké výkony, na ktorých tento koncept stojí a padá, sú v tomto prípade samozrejmosťou – predstaviteľka nekompromisnej bojovníčky v jadre hnutia Adèle Haenel je skvelá rovnako ako Nahuel Pérez Biscayart, ktorý stvárnil niekoľko fáz choroby aj aktivistického zápalu.

Zvláštne puto medzi politickým bojom a bojom o prežitie predstavuje základný ozvláštňujúci princíp, okolo ktorého Campillo (režisér ako aj autor scenára) štrukturuje svoje rozprávanie. Hlavný hrdina Sean je najkoncentrovanejším stelesnením obidvoch typov boja z celého aktivistického ansámblu: ako gay, muž, ktorý sa nakazil vo veľmi mladom veku, vyhľadáva radikálne cesty (hraničiace s provokatérstvom) k dosiahnutiu zlepšenia prevencie AIDS pre školákov a starostlivosti o rizikové skupiny ľudí v čase, kedy sám začína chorobe podliehať. Seanov humor a vášeň aj v najhorších okamihoch choroby sú zarážajúce aj dojemné, jeho postava však pritom nie je konštruovaná staticky, ale vyvíja sa viac či menej nápadne v reakciách na zmeny zdravotného stavu.

Ak by Campillo chcel byť predvídateľnejší, mohol by aktivizmus a zdravie prepojiť v zmysle paralelného stupňovania drámy v oboch zložkách Seanovho života. Avšak Campillove riešenie je opačné, a teda také, ktoré paralelizmus dvoch typov boja rozliepa – Sean stráca silu a bojiskom ostáva už len jeho vlastné telo. Realizmus nakoniec víťazí nad formou, avšak táto voľba sa nakoniec vypláca aj umelecky.

Tým, že 120 BPM usiluje o komplexné a vrstevnaté spracovanie témy, ktoré je pri aktivistických filmoch jedinečné, má problém s vyvážením humoru, poetických intermezz, drsnej drámy a zvláštnych experimentov (záber na bunku napadnutú vírusom počas diskotéky). Našťastie ani v najslabších momentoch nikdy nespadne do umelecky neobhájiteľnej melodrámy, a celý čas ostáva v zásade vyváženým dielom. Nakoniec dostojí svojim umeleckým a aj iným predsavzatiam postulovaným cez rozhovory aktivistov (ktoré snáď odrážajú presvedčenie tvorcu filmu) a zmôže sa na jedno z najúprimnejších zobrazení posledného štádia choroby a umierania všeoobecne, aké dokáže filmové médium poskytnúť.

Minulý rok sme referovali o dráme Je to jen konec světa od Xaviera Dolana, ktorej konflikt vyplýva z tabuizovania AIDS ako aj smrti (oboje je inteligentne v zmysle formálnej jednoty čiastočne zamlčané aj v samotnom rozprávaní snímky). Angažovanosť Dolanovho filmu bola zašifrovaná v dômyselnom náznaku. 120 BPM je jeho tematickým zrkadlom – v ňom sa o AIDS hovorí, kričí, sranduje, kvôli nemu sa rozhadzujú balóny s umelou krvou a rozprašuje popol mŕtveho aktivistu. AIDS tu explicitne znamená niečo, čo spoločensky operuje ako nástroj zvýraznenia segregácie ľudí podľa viacerých typov zraniteľnosti a útlaku, a čosi, čoho ignorácia odráža stav slobody v spoločnosti. Pre Seana a ďalších aktivistov epidémia okrem iného predstavuje príležitosť, ako odtabuizovať určité témy a ochrániť určité skupiny ľudí. Vo vyjednávaní naprieč podlažiami štruktúr moci a mechanizmov útlaku aktivisti bojujú vlastnými telami a o vlastné telá v reálnom čase, ktorý sa kráti.

Toto napätie medzi politickým a telesným je to, čo robí 120 BPM tak fascinujúcim a skutočným príspevkom k dejinám HIV a AIDS, a čím cez príbeh jedinca situovaného v hierarchii privilégií ponúka cestu k de-stigmatizácii ich obetí.

120 battements par minute

Scenár a réžia: Robin Campillo
Kamera: Jeanne Lapoirie
Hudba: Arnaud Rebotini
Hrajú: Adèle Haenel, Nahuel Pérez Biscayart, Arnaud Valois, Antoine Reinartz, Félix Maritaud, Médhi Touré, Aloïse Sauvage
Francúzsko, 2017, 140 min