Zde se nacházíte: 25fps » Světový film » Koniec sveta môže mať podobu mlčania

Koniec sveta môže mať podobu mlčania

Koniec sveta môže mať podobu mlčania

RECENZE: Je to jen konec světa (režie: Xavier Dolan, 2016) – DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ –

Nudný rodinný obed, agresívne výstupy, tajuplné náznaky a starý matrac, ktorý pripomína sladšiu minulosť. Stiesňujúca komorná dráma Je to jen konec světa o problémoch rodinného súladu tne do živého svojím surovým nevyspytateľnom. Hoci kvôli rizikovému spojeniu mätúcej výrečnosti a estetiky videoklipov mohla byť vo výsledku nevyváženým filmom, v skutočnosti ide o jeden z najviac vyzretých a kontemplatívnych, aj keď možno najmenej priamočiarych diel Xaviera Dolana.

Mladý kanadský režisér, ku ktorého menu sa už viaže umelecký odkaz svetového významu, pre námet najnovšej snímky prekvapivo siahol po divadelnom kuse. Hra s rovnakým názvom ako film vznikla z pera Francúza Jeana-Luca Lagarceho. Ten vo svojom autobiograficky ladenom diele z roku 1990 použil špecifický jazyk plný toporných a gramaticky nesprávnych konštrukcií. Xavier Dolan sa tento charakteristický autorský rys trochu nekonvenčne rozhodol pre svoj film ponechať. Experiment, ktorý v predchádzajúcom filme Mommy (2014) zastupoval formát obrazu, tu predstavuje nadmerné užitie reči, ktoré obyčajne filmu ubližuje.

Dolanov režisérsky štýl je pritom sám o sebe divadlu vzdialený azda tak, ako sa to len dá. Preslávil sa najmä vypätými videoklipovými segmentmi s častým využitím slow motion efektu. Okrem toho preferuje veľké detaily pred celkami, pričom dôležitú úlohu hrá exteriérové svetlo a „instagramové“ tónovanie. Videoklipové segmenty pritom samé o sebe nie sú prevratným štýlovým riešením, ale ich originalita u Dolana vyplýva zo súvislostí, do ktorých sú zapojené. Či už ide o umiestnenie v príbehu, kde sa objavujú tak, aby zdôraznili banálne každodenné deje, alebo o ich kultúrne protirečivú koreláciu s artovým filmom, pre ich typické spojenie s takzvanými „nízkymi žánrami“.

07_je_to_jenUmelecké preferencie Xaviera Dolana sa však s divadlom prelínajú aspoň v jednom bode, ktorým je štylizácia prostredia do bezčasovej atmosféry. Tá zahŕňa i kostýmy, ktoré prezrádzajú viac o individuálnom vkuse postavy než o historickom období, do ktorého by dej mohol byť zasadený. U Dolanových filmov všeobecne nie je dôležité, kedy a ani kde sa jeho príbehy odohrávajú. Práve adaptácii Je to jen konec světa bola vyčítaná apolitickosť vo vynechaní historických súvislostí námetu a zvláštna striedmosť v akcentovaní gay problematiky danej doby.1 Pre Dolana je zásadná prítomnosť podmienok, v ktorých môže rozpracovať jemné citové a existenciálne konflikty. To však neznamená, že „dolanovské“ filmy sú nutne apolitické. Skôr je vhodné povedať, že adresujú sociálne problémy cez mikrokozmos limitovaného množstva postáv náchylných k utrpeniu.

Snímka Je to jen konec světa je príkladom tejto pozície. Mladý úspešný dramatik Louis (Gaspard Ulliel) sa po dvanástich rokoch vlažného kontaktu s rodinou pomocou korešpondencie vracia domov. Jeho outsiderstvo, ako nám zakrátko dochádza, má dvojitú povahu – je gay, a okrem toho kozmopolita a intelektuál. Môžeme si domyslieť, že odlúčenie od rodiny a mestský životný štýl mu priniesol úľavu. Teraz musí čeliť dôsledkom svojej voľby, ktorými budú nevyhnutné odcudzenie a pochopiteľné výčitky. To však nie je ten najväčší problém. Ako Louis voiceoverom v úvode filmu prezrádza, za jeho rutinérskou návštevou sa skrýva neznesiteľný motív. Prichádza svojej rodine prezradiť, že zomiera.

05_je_to_jenHoci konkrétna diagnóza nikdy nie je ozrejmená, dá sa predpokladať, že ide o ochorenie súvisiace s AIDS. Príbeh sa odohráva v neskorých osemdesiatych alebo deväťdesiatych rokoch, čo je obdobie vrcholiacej AIDS krízy, ktorá kvôli slabej informovanosti verejnosti a nezáujmu vlád (ochorenie bolo dokonca známe ako GRID-gay related immune deficiency, alebo vada imunity v dôsledku homosexuality) priniesla obrovské ľudské straty v gay komunite.2 Tento kontext je pre film vcelku dôležitý, pretože vtedajšia „každodennosť“ prítomnosti AIDS u gay jedincov môže vysvetliť správanie niektorých členov rodiny.

Je možné, že sestra, brat alebo i jeho manželka od začiatku tušia dôvod Louisovej návštevy a snažia sa jeho náznaky zahovoriť. To problematizuje Louisove odhodlanie i jednoznačnosť situácie. Film Je to len konec světa totiž nestavia na kontraste každodenného stretnutia a ležérneho rozhovoru s dramatickým oznámením blížiacej sa smrti. Oba póly sa až desivo prelínajú. V záplave redundantných dialógov a neobratných snáh o priateľskú konverzáciu je niekedy dokonca ťažké rozpoznať, ktoré repliky sú príležitostné a ktoré skrývajú nebezpečnú narážku. Na pochopenie a ocenenie všetkých nuansí v replikách a pohľadoch pravdepodobne nestačí jediné zhliadnutie filmu, čo dokazuje jeho koncentrovanú invenciu.

Aj keď Dolan v Je to jen konec světa mnohé zakrýva, v približovaní charakterov a prostredia je systematický. Na začiatku filmu počas Louisovej cesty taxíkom predkladá drsne poetickú prehliadku miestneho koloritu (ktorá vyvoláva spomienku na American Honey od Andrey Arnold, ďalší tohtoročný film z Cannes), aby priblížil triedne zázemie Louisovej rodiny. Následný stret s jej členmi okamžite ustanovuje typizované role, ktoré jednotlivci v rámci skupiny preberajú. Svojrázna matka, ktorá si do poslednej chvíle suší lakované nechty fénom, je sympaticky „strelená“, kým mladá sestra Suzanne, stvárnená v súčasnosti žiadanou Léou Seydoux, spája rysy rebelantstva a rozvážnosti. Ako sa počas návštevy ukáže, bude to práve ona, ktorá dokáže prehodnotiť výčitky voči bratovej dvanásťročnej neprítomnosti a posnaží sa ju pochopiť čoby príznak výnimočnej povahy (zdá sa, že by sama uprednostnila podobné „odtrhnutie od koreňov“, keby mala príležitosť). Louisov starší brat Antoine (Vincent Cassel) od prvej chvíle budí dojem vrcholne zatrpknutého muža, ktorý síce ostal v blízkosti matky, ale akosi žije v tieni úspešnejšieho brata, ako i v zármutku z jeho nezáujmu o vlastnú osobu. Antoinova zakríknutá manželka Catherine sa snaží o formálne, vo výsledku trápne zoznámenie (Marion Cottilard obsadená proti svojmu typu femme fatale), ale neskôr s Louisom nadviaže najdôvernejší rozhovor zo zúčastnených.

06_je_to_jenTáto paleta pováh, tráum a očakávaní dáva Dolanovi priestor pre rozohranie symfónie citových výbuchov, patetických odchodov od stola a výmen veľavravných pohľadov v slow motion efekte. Divadelný pôvod príbehu sa vytráca takmer exkluzívnym používaním veľkým detailov, v ktorých sa i fotogenické herečky javia ako unavené a nervózne ženy s nelichotivým mejkapom. Tak ako v Mommy, i tu naberá expresívny účinok premenlivé počasie a súvisiace svetelné efekty. V katarznom vyvrcholení rodinnej rozpravy pri podávaní dezertu zvuky búrky plynule vystrieda tok zlatistého svetla, ktorý rozžiari uslzené tváre v poslednom tragickom citovom obnažení.

Najväčším súžením filmu Je to jen konec sveta nie je samotné priblíženie smrti, ale poznanie, že znovunastolenie harmonických vzťahov môže byť aj za hraničných okolností iba utópia. Xavier Dolan nehľadá príčinu tohto stavu v sociálnom programmingu (hoci niektoré stopy by tam mohli smerovať), ale ukazuje medziľudský nesúlad ako vrodenú a nezvratnú vlastnosť. Takmer by sa dalo povedať, že témou filmu (citujúc výrok Akiry Kurosawa o jeho vlastnej filmografii) je otázka, prečo ľudia spolu nemôžu byť šťastnejší.3

Xavier Dolan ale nie je pesimista, a súčasne je príliš rafinovaný na to, aby explicitne rozprával o AIDS a oznámení diagnózy pred rodinou ako o „druhom coming-out“, ktorým si gayovia ešte nedávno tak často museli prechádzať. Aj u výsostne ponurého námetu, akým je Lagarceho predloha, sa snaží spozorovať poetickú realitu životov svojich hrdinov, ktorá môže byť dôležitejšia ako tá sociálna alebo historická. Výsledkom zjemnenia hrán bezvýchodiskových stavov a hlúpych potúp je zvláštna zmierlivosť, ktorá problematizuje Louisovo záverečné gesto – niekedy môže byť rezignácia oslobodením. Sociálne akcentované závery, ktoré z Dolanovho opusu predsa len môžu vyplynúť, sú ukryté hlbšie vo filmovom texte a dohľadateľnej genéze jeho vzniku.

Juste la fin du monde

Réžia: Xavier Dolan
Scenár: Xavier Dolan, Jean-Luc Lagarce (divadelní hra)
Kamera: André Turpin
Hudba: Gabriel Yared
Hrajú: Nathalie Baye, Vincent Cassel, Marion Cotillard, Léa Seydoux, Gaspard Ulliel, Arthur Couillard, Stephan Dubeau
Francúzsko / Kanada, 2016, 95 min<
Premiéra v ČR: 10. listopadu 2016 (Aerofilms)

Print Friendly
  1. LAWSON, Richard. Xavier Dolan’s It’s Only the End of the World Is the Most Disappointing Film at Cannes. vanityfair.com, 2016. Dostupné z: http://www.vanityfair.com/hollywood/2016/05/xavier-dolan-its-only-the-end-of-the-world-review v []
  2. MORGAN, Joe. Survivors of 1980s AIDS crisis reveal what happened to them. gaystarnews.com, 2015. Dostupné z: http://www.gaystarnews.com/article/survivors-1980s-aids-crisis-reveal-what-happened-them020215/#gs.XohxSM4 v []
  3. NASTASI, Alison. 25 Incredible Akira Kurosawa Quotes About Filmmaking. flavorwire, 2014. Dostupné z: http://flavorwire.com/446671/25-incredible-akira-kurosawa-quotes-about-filmmaking/view-all v []

Autor

Počet článků : 23

Zanechte komentář

© 2012 25 fps, z.s.

Zpět nahoru