Zde se nacházíte: 25fps » Světový film » Okultná GRRRL POWER

Okultná GRRRL POWER

Okultná GRRRL POWER
RECENZE: Love Witch (režie: Anna Biller, 2016) – MICHAEL PAPCUN –

Vintage kreativita

Herečka Anna Biller debutovala ako režisérka v roku 2007 snímkou Viva, ironicky a fetišizujúco napodobujúcou štýl sexploatačnej kinematografie 70-tych rokov. Film sa stretol s ohlasom najmä v okrajovejších médiách a blogoch, zameraných na rôzne kuriozity a obskúrne úkazy zo sveta kultúry, napr. Dangerous Minds, alebo weby zamerané na LGBTQ a feministickú tvorbu, napr. stránka Oxygen. V novej snímke Love Witch (2016) nepoľavuje v dôslednosti a uvedomelosti hrania sa s estetikou starého braku. Nejde však len o solitérnu autorskú bizarnosť. Pôdorys príbehu bosorky Elanie zvádzajúcej mužov a hľadajúcej pravú lásku vytvára zaujímavý príspevok do širokej štruktúry súčasnej retro-vlny (Mad Max, Ash vs. Evil Dead, Stranger Things, House of the Devil…) a vďaka svojej vrstevnatosti si nezaslúži spadnúť do kategórie okrajového guilty pleasure.

Návraty do fikčných svetov Mad Maxa, Star Treku, Ghostbusters, Evil Dead alebo univerza dospievajúcich deciek z amerického predmestia (Stranger Things) sú formálne postavené na spracovaní starých príbehov, ikonografií a ich pastišov do zmodernizovanej, pre súčasného diváka atraktívnejšej vysokorozpočtovej formy. Viva aj Love Witch postupujú presne naopak. Sú výrazne lacnejšou no dôslednou, konotáciami a iróniou naplnenou rekonštrukciou štýlu 70-tych rokov, neobmedzujúc sa len na škálu atraktívnych vizuálnych senzácií.

Dokonalá krása prehrávajúcich herečiek, toporné machistické pózy mužov, manieristická práca s mizanscénou – psychedelický ráz osvetľovania výraznými, veľakrát významotvornými farbami, snové, artificiálne budovanie interiérov pomocou dobového vintage dizajnu, satanistickej symboliky a rôznych okultných atrakcií, používanie priliehavej organovej hudby, nahoty, dobových kostýmov, kaleidoskopických kamerových filtrov – sú len jednou časťou prebranej estetiky. Love Witch zámerne preberá aj topornú dramaturgiu dobovej produkcie. Nedynamizuje syžet, nevyškrtáva archetypálnu prvoplánovú detektívnu zápletku, nekonečné a umelé dialógové výmeny brzdiace dramatický oblúk, predvídateľné sekvencie, polopatistické, opisné a vysvetľujúce scény na hrane (uvedomelej) sebaparódie.

Skĺbením všetkých viac aj menej atraktívnych zložiek Viva a Love Witch najviac evokujú atmosféru sexploatačných filmov Jesúsa Franca Vampyros Lesbos (1971) a She Killed in ecstasy (1971) a mnohých ďalších. Love Witch môže v psychedelicky štylizovaných sexuálnych scénach pripomenúť „hippie-kult” Rogera Cormana The Trip (1967). V tomto smere Billerovej tvorba zapadá najviac do vlny nízkorozpočtových, nezávislých retro hororov dedikovaných užšiemu publiku, ktorej vlajkovými flotilami sú filmy House of Devil (2009), Call Girl of Cthulhu (2014), The Whisperer in Darkness (2011). Ďalej ju zastupujú napríklad menej podarené snímky Josepha Guzmana Nuns with big Guns (2010), Run! Bitch! Run! (2009) alebo „gordonovská” šialenosť Call Girl of Cthulhu (2014) Chrisa LaMartina.

Precíznosť Love Witch spomenuté diela predbieha. Štylisticky najzábavnejšou zložkou sú strety „starého” sveta brakového filmu s vizuálom sveta súčasného. Kontrasty medzi artificiálnym interiérom bytu, okultného obchodu a súčasnou estetikou ulice, strety „vintage” žánrových artefaktov s modernými objektmi (najmä súčasnými autami) by bola škoda redukovať na dôsledky rozpočtu, alebo nedôslednosti vystihujúce sebairóniu filmu vlastnú. Čo však môže Love Witch priniesť do širšieho súčasného diskurzu?

Sexploatačná estetika ako nástroj odboja

Ruka v ruke s dodržiavaním formálnych zásad sexploatačného filmu Elanie prekračuje šablóny obnažujúcej sa krásky, stvorenej len pre potešenie mužského oka, alebo klasickú genézu utláčanej ženy pomstiteľky z rape and revenge filmov. Postava bosorky je mixom oboch prístupov. „Bosorácky” sexizmus filmu Mark of the Devil (1970) alebo počiatočná bezmocnosť ženskej postavy vo Vibeniovom Thrilleri: En Grym Film (1974) je prežitým elementom. Elanie už nie je postavou, ktorú by položil na kolená beštiálny patriarchát v podobe lovca bosoriek, alebo bezcitného pasáka.

Submisivita je v prípade Elanie záležitosťou čisto minulou. Postava sa od nej symbolicky oslobodzuje, nedovoľuje jej znova preniknúť do súčasného života. Elanie prechádza filmom od začiatku ako sebavedomá femme fatale, ktorá má nad mužskými postavami náskok a bosoráctvo s ňou spojené tu figuruje ako štýlová metafora emancipácie ženskej sexuality, ktorá prestupuje mužským svetom, rozširuje v ňom gradujúci strach a úzkosť.

Historickou analógiou k narábaniu s motívmi sexizmu vo vnútri výsostne sexistického žánru môže byť tvorba Amy Holden Jones. Jej snímka Slumber Party Massacre (1982), na prvý pohľad klasická stereotypizovaná teen-vyvražďovačka využíva charakteristické subžánrové znaky na ironickú hru so sexizmom prestupujúcim naprieč slasherovým subžánrom v podobe voyeuristických subjektívnych pohľadov kamery, násilia páchaného na ženách, redukovania ženských postáv na nahé bezmocné krásky, etc.

Filmu sa navyše darí to, v čom tristne zlyhal zámer nových Ghostbusters v lete minulého roka. Využívaním vlastnej sexuality, mágie a zvádzaním mužských postáv v záujme vlastného potešenia a hľadania lásky predstavuje hlavná postava oveľa presvedčivejší odboj proti patriarchálnemu diktátu, než štvorica prvoplánových „komicky” skreslených ženských postavičiek. Elanie predstavuje kuriózny príspevok do série silných a emancipovaných, alebo v rámci deja aspoň výrazne začlenených ženských postáv z posledných rokov. Môže sa hrdo zaradiť vedľa Furiosy, Rey, alebo Eleven ako ďalšia, relevantná alternatíva modernej ženy-bojovníčky, naviazanej na retro presahy fikčného sveta, odkiaľ pochádza.

Elanie narúša známy chod „sexploatačnej” kinematografie, Love Witch tým pádom nie je poctou 70-kovému braku, skôr ironicky aplikuje jeho estetiku ako vyjadrovací prostriedok ženskej sily, ktorá sa navyše kĺbi s nadsádzkou a (seba)iróniou použitej formy. Vďaka tomu je snímka nielen príspevkom do rozširujúcej sa vlny „feministického filmu”, ale zároveň aj jeho zábavnou, štýlovou reflexiou.

Love Witch

Scénář a režie: Anna Biller
Kamera: M. David Mullen
Střih: Anna Biller
Hrají: Samantha Robinson, Elle Evans, Dani Lennon, Lily Holleman

USA, 2016, 120 min.

Print Friendly, PDF & Email

Autor

Počet článků : 4

Zanechte komentář

© 2012 25 fps, z.s.

Zpět nahoru