Loď, ktorá priplávala na ten správny breh slovenskej kinematografie

Iveta Grófová pred nedávnom odpremiérovala svoj druhý celovečerný film Piata loď, za ktorý si už aj stihla prevziať Krištáľového medveďa Generation KPLUS z festivalu Berlinale. Film je voľnou adaptáciou rovnomennej knihy od Moniky Kompaníkovej, ktorý rozpráva detský príbeh, no určený je predovšetkým dospelým.

Čo sa stane, keď sa dvoch nechcených batoliat ujme rovnako nechcená desaťročná Jarka s kamarátom Kristiánom? Spolu odchádzajú do záhradnej chatky blízko vinohradov, kde nachádzajú svoje útočisko a kde si vytvoria rodinu podľa svojich vlastných, detských predstáv.

Postavy filmov Ivety Grófovej síce pochádzajú z nižších spoločenských vrstiev, netopia sa v materiálnom bohatstve, avšak ich vnútorný svet je prekrásne rozkvitnutý. Režisérka ponúka možnosť nahliadnuť do ich sveta zbaveného všetkého pozlátka a diváka necháva samého vytvoriť si názor na konanie hrdinov, ktoré je viac empirické, ako racionálne. Tieto svety a konania vykresľuje veľmi empaticky, nijako sa im nevysmieva, neponižuje ich, nemoralizuje, ani neukazuje prstom. To bohužiaľ urobí sám divák. Pre toho sa napríklad počínanie Dorotky z režisérkinho celovečerného debutu Až do mesta Aš javí ako niečo neakceptovateľné vo vyšších spoločenských vrstvách, kde poväčšine s takýmito postavami divák nedokáže súcitiť, avšak ich vie aspoň poľutovať. No situácie, ktorým Dorotka čelí ešte ako „mláďa“, nútia niekedy človeka konať tak, ako je to možno pre iných neprípustné. O čo je však „náš“ svet lepší, ako ten „ich“? Každý sa nejako snaží prežiť, každý sa snaží nájsť svoje miesto na zemi a každý si hľadá svoje šťastie inak. Rovnako tak aj Piata loď sleduje predčasné dospievanie v ťažkých životných podmienkach, kde sa hrdinky cítia ako nechcené štence a kde sa musia postarať samé o seba.

V prvej polovici filmu spoznávame Jarku. Tá vyrastá so svojou babičkou a mladou matkou, ktorá ale ešte nie je na rodičovstvo celkom zrelá. Viac ako dcére sa venuje večierkom, mužom a užívaniu si svojej „mladosti“. Toto trojgeneračné zoskupenie ako-tak udržuje túto rodinu po kope, aby sa nezrútila. Deštrukcia však nastáva spolu so smrťou starej mamy. Matka Lucia stráca akýsi provizórny dozor, balí kufre a rozhodnutie opustiť svoju dcéru na nejaký čas pokojne prenechá náhodnému „znameniu“. Proti týmto rodinným podmienkam režisérka stavia do opozitnej situácie Jarkinho kamaráta – Kristiána. Ten pochádza z klasickej, konzervatívnej „dokonalej“ rodiny, ktorá však vôbec nie je taká dokonalá, ako si to o sebe myslí. Autorka tento zámer vykreslila aj pomocou scénografie. Byt Kristiánovej rodiny, dokonale čistý, sterilne biely, chladný, akoby zbavený všetkého života, kladie do protikladu s Jarkiným bytom. Ten je zas plný farieb, predmetov, prekypuje životom, hoci vôbec nie idylický, a ktorý akoby sa nachádzal v osade, a nie v mestskom paneláku. V dobe, kedy je vek mladých matiek stále nižší a nižší (v prípade Jarkinej matky) a kedy aj prílišná starostlivosť rodičov nie je práve tým najlepším riešením (v prípade Kristiánovych rodičov), sa vynára množstvu otázok, ako vlastne deti vychovávať. Piata loď vedľa seba stavia hneď tri rodiny – Jarkinu, Kristiánovu a ich spoločnú. Autorka ani jednu z nich nezvelebuje, no ani neodsudzuje. Poukazuje na ich vnútornú silu aj slabosť. Predkladá citlivú sondu do tohto veľmi malého a krehkého spoločenstva, ktoré nebude nikdy dokonalé, ktoré v sebe ukrýva separátne snové a fantastické príbehy, a ktorému stačí veľmi málo na to, aby sa rozpadlo.

Druhá polovica filmu sa odohráva poväčšine v chatke, pomyselnej lodi, kde dvaja kamaráti vychovávajú dve malé bábätká. Dej nie je nijak špeciálne zložitý, s prevratnými zvratmi a vyvrcholeniami. Aj v závere sa príbeh dostáva do bezvýchodiskovej situácie, kedy ani len postavy netušia, čo sa bude diať ďalej. Ako keď sa náhle prebudíme zo sna. Tento príbeh sa musí precítiť, musí sa na neho pozerať viac dušou, než očami. Postavy akoby prehĺtali posledné slová viet, akoby nebolo dôležité čo hovoria. Dôležité je to, ako konajú, a čo cítia. Preto sú zbavené dlhých dialógov, dokonca za ne často prehovárajú predmety a zvieratá. Vyjadruje sa tu hlavne obrazom, v čom spočíva jeho najväčšia sila, a spomedzi súčasných slovenských filmových diel aj jeho jedinečnosť.

Režisérka si na seba naložila ťažké bremeno. Pracuje nielen s malými deťmi, ale k tomu všetkému aj rovno s dvomi bábätkami a zvieratami. Využíva svoje skúsenosti z animovaného a dokumentárneho filmu, čo sa odráža v jej práci s malými hercami, vďaka čomu pôsobili veľmi prirodzene. Rovnako tak pretavuje túto skutočnosť aj Denisa Buranová do snovej, kompozične dokonalej a mierne dokumentárnej kamery. Využívanie nízkej hĺbky ostrosti a postavenie kamery do výšky detských očí podporuje akýsi „obmedzenejší“ pohľad detí na svet. Nielen práca s kamerou a scénografia, ale aj kostýmy, prostredie (lokácie), hudba, každý detail… to všetko malo svoj zmysel, svoj dôvod, nič nebolo samoúčelné, ničoho nebolo priveľa ani primálo, všetko spolu tvorilo zaujímavú symfóniu.

Cit režisérky pre výber témy a príbehu je veľmi aktuálny, odvážny a senzitívny. Hrá sa s rôznymi filmovými prvkami, symbolmi, metaforami a pocitmi, ktoré jej filmy vyvolávajú. Piata loď jednoznačne zakotvila v tej kvalitnej, umelecky hodnotnej časti slovenskej kinematografie, a od Ivety Grófovej môžeme očakávať ešte veľké veci!

Piata loď

Režie: Iveta Grófová
Předloha: Monika Kompaníková (kniha)
Scénář: Iveta Grófová, Marek Leščák
Kamera: Denisa Buranová
Hudba: Matej Hlaváč
Střih: Anton Fabian
Zvuk: Tobias Potočný
Kostýmy: Martina Čerňáková
Hrají: Vanessa Szamuhelová, Matúš Bačišin, Katarína Kamencová, Johanna Tesařová, Zoltán Schneider, Ági Gubíková, Martina Sľuková
Producenti: Katarína Krnáčová, Iveta Grófová, Jiří Konečný
Slovensko / Česko, 2017, 85 min
Premiéra: 6. 4. 2017 (CinemArt)