Našliapnuť na revolúciu: Dokument Sorošove deti odkrýva pozadie slovenského protestného hnutia

Publikováno: Dominika Moravčíková Publikováno dne: 18. září 2017 Rubrika: Světový film | Komentář : 0

RECENZE: Sorošove deti (režie: Peter Fröhlich, 2017) – DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ

Mladí, idealistickí, ale odhodlaní. Takto titulok v New York Times označil organizátorov slovenských protikorupčných pochodov, ktorí položili základy pre novovznikajúce protestné hnutie. Stredoškoláci Dávid Straka a Karolína Farská prilákali na svoj pochod tisícky Slovákov a upútali pozornosť svetových médií. Na druhej strane sa stali terčom kritiky pre svoj mladý vek a údajné napojenia na rozličné záujmové skupiny.

Mladý dokumentarista Peter Fröhlich tematizuje tieto skutočnosti krátkometrážnym dokumentárnym filmom Sorošove deti (2017), v ktorom mapuje prípravy prvého protikorupčného pochodu, jeho medializáciu aj reakcie verejnosti. Názov filmu odkazuje na konšpiračné teórie rozšírené v extrémistických skupinách o maďarskom investorovi Georgovi Sorosovi a jeho financovaní rozvracania Európy, medzi ktoré má patriť aj slovenský protikorupčný pochod. Jeho organizátori vo filme vtipkujú o tom, že Soros im platí ako pochod, tak aj životné náklady a „krv v žilách”.

Nápad na vznik filmu prišiel s ročníkovým zadaním, ktorým bol portrét. „V tom istom čase začala vznikať táto iniciatíva,” vraví Fröhlich. „Zaujalo ma, že ju organizujú stredoškoláci, a rozhodol som sa ich kontaktovať. Niekoľkokrát sme sa stretli, trochu sa spoznali a oni napokon s dokumentom súhlasili. Vtedy začali vznikať prvé zábery.”

Fröhlichov portrét je observačným a čiastočne strihovým dokumentárnym filmom. V tomto základe sa napája na tradíciu filmov Zuzany Piussi, predovšetkým na snímku Od Fica do Fica (2012), ktorá sa vyjadruje k porevolučnej protestnej kultúre na Slovensku, využívajúc tie isté dokumentaristické módy. Na rozdiel od časozberných tendencií Piussi, Fröhlichov film je koncentrovaný na obdobie mesiaca pred prvým protikorupčným pochodom. V tomto období Fröhlich sleduje rozmanité prípravné aktivity organizátorov, ktorých intenzita sa zvyšuje s blížiacim sa dňom akcie.

Okrem toho pracuje so škálou nepôvodného materiálu, od televíznych reportáží až po stranícke video Smeru, v ktorom sa minister vnútra Robert Kaliňák obhajuje pred obvineniami z korupcie. „Sledovali sme reakcie na plánovaný pochod od vrcholných politikov, ale aj videoblogy pravicových extrémistov, ktoré boli plné osočovania a výmyslov. Vyjadrenia samotného premiéra boli tiež smerované negatívne,” dopĺňa Fröhlich.

Zozbieranému audiovizuálnemu materiálu sekundujú nenávistné komentáre, ktoré číta samotná organizátorka Karolína. S týmto súborom reakcií v štandardných a sociálnych médiách Fröhlich pracuje podľa logiky zvoleného dramaturgického rámca, ktorý mu umožňuje spojiť rozmanitý materiál do zmysluplného naratívu. V kontraste s ostražitými, prípadne až paranoidnými reakciami politikov, blogerov a komentátorov stoja rozhovory organizátorov s rodinami v parku, ktoré protest podporujú a vravia, že mladí organizátori „našliapli na sociálnu revolúciu”.

Rozpor medzi prirodzenosťou reakcií ľudí v parku a konštrukčnou povahou mediálnych fabrikátov v televízii, vo videách extrémistov a v nenávistných komentároch dáva vzniknúť úvahe nad silou mediálnych mechanizmov, ktoré dokážu kontrolovať a vytvárať obraz skutočnosti podľa záujmov ich tvorcu.

Zreťazenie reality a mediálnej prezentácie je ukážkové vo výjave, v ktorom novinár kladie organizátorom otázky a stojí na kameni, aby dosiahol správny uhol kamery. Protagonisti si následne pozerajú videozáznam z rozhovoru a so smiechom reagujú na vlastné rétorické lapsusy. Kontrola reality dôsledne vykalkulovanou sebaprezentáciou je oveľa bližšia politikom, ktorí pred kamerou znevažujú autenticitu protestov a odmietajú svoje spojenie s korupčnými kauzami s takmer hereckým nasadením.

Zaujímavým prvkom Fröhlichovho filmu je popretie spontánnosti protestného aktu hneď v prvých záberoch na protagonistov. Karolína a Dávid v školskej triede nacvičujú hlasné rozprávanie do mikrofónov pred pokrikujúcim divákom, ktorý zosobňuje budúci rozvášnený dav. Samotné jadro protestnej performance je naznačené ako niečo, čo je možné predvídať a pripraviť, a takýto neromantický pohľad na vznikajúce hnutie naznačuje, že organizátorom mladý vek nebráni v tom, aby k protestom pristúpili v inej než spontánnej úlohe.

„Treba vyzdvihnúť, že malý stredoškolský pochod prerástol do jedného z najväčších porevolučných protestov na Slovensku,” oceňuje Fröhlich a dodáva, že mladí organizátori sa do prípravy pochodu pustili s čistými úmyslami, ale zároveň aj naivitou. „Následne sa voči nim zdvihla vlna nenávisti. To ich neodradilo, ale naopak obrnilo a posmelilo. Je skvelé, že sa moja generácia aktívne zapája do diania v štáte.”

Peter Fröhlich je študent druhého ročníka réžie dokumentárneho filmu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Premiéra filmu sa uskutoční 19. septembra o 18:00 v Kalab Kinematograf v Bratislave.