Hľadanie základov Slovenska bez investigatívnej vášne

Plagát filmu o jednej temnej kapitole dejín moderného Slovenska sa trochu prekvapivo pohráva s podobenstvom ukrižovania Krista. Cez príslušné rekvizity sú symboly prenesené do postkomunistickej modernity Slovenského štátu – mladík v rifliach je ukrižovaný na slovenskom dvojkríži, ktorý je zapichnutý do trojitého kopca odpadov.

Štátny symbol odkazujúci na majestátne slovenské hory je tak podrobený tvrdému ikonoklazmu, ktorý však trochu zaniká v celkovom vyhotovení s klišé odtieňmi. Ostatne, nejde o závratne nové prepojenie odlišných kultúrnych rámcov. Slovenský hiphopový muzikál Príbeh ulice (Nikita Slovák, 2008) bol predstavený verejnosti plagátom, ktorý prenášal námet piety do prostredia slovenského sídliska, a v pozícii Krista sa pre zmenu ocitol hip-hoper v šiltovke.

Bez ohľadu na to, čo tieto inklinácie k spájaniu nevábnych „symbolov“ Slovenska s kresťanskými námetmi znamenajú, jednou z prirodzených otázok o filme Únos (2017) je to, či sa režisérke a scenáristke Mariane Čengel-Solčanskej podarilo naplniť radikálnu víziu filmu, ktorú sľuboval jeho marketing.

Hlavnou postavou príbehu o mafiánskom štáte spevneného patriarchálnym poriadkom je viac či menej prekvapivo žena – zakríknutá novinárka Marta, ktorá si počas dospievania prežila týranie otcom a romantické vzťahy s mafiánmi. Spúšťačom deja je moment, kedy na dvore uvidí hlavu svojho brata. Začína vyšetrovanie, ale aj pokračovanie zločinov. Cez peripetie mocných dôjde k únosu prezidentovho syna, a v zložitých dôsledkoch aj k vražde Roba, mladíka z plagátu snímky.

Ako sa ukáže, Marta je hlavnou postavou filmu len inštrumentálne – jej prítomnosť vďaka kombinácii búrlivého obdobia dospievania a novinárskej práci prepája rôzne skupiny postáv. Marta pozná mafiánov, mladého agenta tajnej služby, vyšetrovateľa, a Roba, ktorý pomôže mladému agentovi na úteku a nakoniec zahynie pri nastraženom výbuchu auta.

Marta je v centre deja len týmto umiestnením a nestane sa hnacou silou vyšetrovania, ako by sa dalo čakať. V moderných západných fikciách sa totiž stáva funkčným trópom prítomnosť odvážneho, uzavretého a spoločensky nekomformného dievčaťa s temnou minulosťou. Takéto dynamické detektívne naratívy (Muži, ktorí nenávidia ženy, True Detective) paralelne s odkrývaním záhady prekresľujú komplikovanú postavu. Jej pátranie po odhalení zločinu sa prekrýva s postupom v sebapoznaní a sebarealizácii v spoločnosti, ktorej legálna aj zločinná časť je kontrolovaná mužmi.

V Únose sa ale nedočkáme bezsenných nocí nad spismi, pripínania výstrižkov z novín na tabuľu, a vôbec akejkoľvek investigatívnej vášne. Namiesto toho sa Marta trochu neuveriteľne stretáva s vyšetrovateľom v krčme, kľúčové informácie dostáva z prvej ruky od mafiánov a v žiadnom prípade nie vďaka dedukcii. Čengel-Solčanská tvaruje Martu ako nepreniknuteľné, z hľadiska motivácií zmätené dievča, ktoré sa ocitlo uprostred politického diania nie vďaka charakteru a inštinktom, ale jedine vďaka zvláštnym, naratívne motivovaným náhodám. Psychologická motivácia chýba – Marta ako novinárka nemá o politiku záujem. „Niečo je iba robota“, vysvetľuje, keď sa jej pýtajú, prečo píše o politike, keď ju to nebaví.

Na obranu Čengel-Solčanskej, zlyhanie vykresať z Marty silnú a komplexnú hrdinku sa nemusí viazať na neschopnosť vziať si príklad zo zahraničných vzorov. Vo filme Únos totiž ani nie je žiadna naozaj výrazná postava. A či už je to zámer alebo nie, slabo profilované postavy sa nijako nevyvíjajú, len reagujú na jednotlivé dramatické situácie. Táto plochosť má vo výsledku neurčito artový efekt – postavy operujú v prekliatom svete ako bezduché entity, ktoré buď prežijú, alebo nie, ale nič viac nemôžu dosiahnuť. Jediné postavy generujúce rozmer ľudskosti sú matka a syn Robo, podľa pravidiel zločineckej spoločnosti potrestaní martýrskou smrťou na strane syna, a prekliatím prežiť vraždu dieťaťa na strane matky. Vo výsledku tak majú tragédie oboch ženských postáv v príbehu veľmi tradičné obrysy – matke zomrel syn, a Marta je tiež eliminovaná ako žena – nemusí zomrieť, stačí, keď ju znásilnia.

Okrem mašinérií hrubosti, nedôvery, poníženia a nastraženej smrti neexistuje vo svete Čengel-Solčanskej Slovenska žiadny iný emocionálny kontext. Romantický záujem Marty o mafiána, s ktorým sa stretáva pod trojicou krížov, je nepochopiteľný. Surový rozhovor s otcom, ktorý ju chce udrieť, nastáva v momente pretlaku výjavov násilia a agresívnych slovných výmen.

Nie je úplne jednoduché posúdiť výkony hercov, do veľkej miery limitované priamočiarym, didaktickým scenárom. Každopádne Maroš Kramár je vynikajúci v úlohe predsedu vlády – elegantného zloducha s polomŕtvymi očami a špičkovou politickou charizmou. Všeobecne platí, že scény sústredené na letargických a súčasne vznešených štátnikov idú Čengel-Solčanskej lepšie než tie, ktoré sa snažia zachytiť tvrdú realitu života mafiánov. Momenty viažuce sa k pátraniu vyšetrovateľa a Marty sú najväčšou slabinou scenára. Kulminácia nejasnosti vzťahu medzi Martou a vyšetrovateľom a ich ambícií (ako aj nedostatku výstavby v budovaní drámy) vrcholí v momente výbuchu Robovho auta. Po eskádach málo motivovaných násilností predchádzajúcich scén nepomáha ani gradácia zvukovými efektami.

Skrz naskrz skazenému svetu fikcie dodávajú rozmernosť kresťanské obrady ako nástroje zachovania štátu pohromade. Po dokonaní zla si znepriatelení štátnici podajú ruky v kostole so slovami „pokoj a bratská láska medzi nami“. Zdá sa, že motiváciou tohto zobrazenia politikov je ukážka ich pokrytectva. Otvára sa ale aj priestor pre subverzívnejšie čítanie: pravidelné správy o zjavení Panny Márie, ktoré vstupujú do rozprávania ako poetické vsuvky, kríže v krajine a regulárny obrad podávania rúk v kostole po naplnení krvavých povinností formujú jediný kultúrny mechanizmus, ktorý udržiava v relatívnej stabilite inak rozloženú spoločnosť.

Filmu Únos tak treba priznať zásluhu za jednu zvláštnu a nepravdepodobnú kvalitu – Čengel-Solčanskej fiktívny štát vyrastený z odpadkov a postavený na zločine predstavuje celkom odvážne stvárnenie Slovenska ako krajiny. V Únose skutočne neexistuje žiadny národ, a ani žiadna národná história. Tá bola umelo vytvorená z pozostatkov predošlých režimov, alebo jednoducho z ničoho, vo vákuu identity a hodnôt. Predseda vlády ostatne hovorí: „Ja som si vymyslel túto republiku!“

Slovensko ako štát nikoho, bez rozoznateľne motivovaných ľudí a histórie, ku ktorej by sa mohli vztiahnuť, je tróp bohato využívaný v súčasnej slovenskej kinematografii. Čengel-Solčanská k tomu navyše pridáva ingredienciu poňatia štátu ako perverzného projektu, ktorý vzišiel z predstavivosti malej hŕstky amorálnych mužov. V jednej scéne jeden mafián iného mafiána nazýva „politickým výrobkom“, ktorý vznikol na zadanie zakladateľov republiky. Jediným stavebným kameňom tohto štátu je zločinná dohoda. Na tomto mieste však výpočet skutočne zaujímavých aspektov filmu končí.

Nechcem Čengel-Solčanskej filmu upierať uznanie za filmový počin, ktorý rozprúdil dôležitú diskusiu. Filmu Únos ale chýba metóda, ktorou by režisérka dokázala viesť divácku pozornosť naprieč reťazcom udalostí a odkrývania záhad tak, aby budovala záujem o postavy a fascináciu zamotaným prípadom. Napriek odvážnej téme tak Únos ostáva striedmym trilerom bez zaujímavých vzťahov medzi postavami, a prepojenie historickej relevancie so silou umeleckej výpovede alebo minimálne dobre stavanej drámy sa v ňom nekoná.

Pri hodnotení dôležitosti Čengel-Solčanskej diela však treba prihliadať ešte na jeden kontext. Únos neexistuje len sám o sebe, ale je súčasťou kultúrneho a priemyselného vývoja slovenskej kinematografie. A práve z tohto hľadiska ho treba oceniť. Snímky slovenských tvorcov, zvlášť tie s vyššími umeleckými ambíciami, sú totiž väčšinou zaujaté iným typom slovenskej skúsenosti. Ľudia na ekonomických perifériách, ľudia z rozbitých rodín a bez šance na porozumenie – to všetko istým spôsobom odkazuje na dôsledky labilných základov štátu a identity občana, ale nie priamo. Sústrediť sa na politikov a aktivistov, alebo jednoducho aktérov v utváraní podoby štátu a možností života v ňom, je v slovenskom hranom filme odvážne už len potrebou vyššej produkčnej hodnoty. Druhá potrebná odvaha je tá spoločenská.

Oba druhy odvahy snímke od Čengel-Solčanskej nechýbajú. Únos je tak možno jedným z prvých míľnikov na ceste k tvorbe filmov, ktoré dokážu nielen artikulovane a s pochopením reflektovať problémy slovenskej spoločnosti od jedinca po inštitúcie, ale aj odhaliť príčiny tragédií a ukázať prstom na vinníkov.

Únos

Režie: Mariana Čengelová-Solčanská
Scénář: Mariana Čengelová-Solčanská
Kamera: Ladislav Janošťák
Hudba: Vladimír Martinka
Hrají: Rebeka Poláková, Milan Mikulčík, Maroš Kramár, Ingrid Timková, Milan Ondrík a další
Slovensko, 2017, 102 min.