Zde se nacházíte: 25fps » Světový film » „Môj film bohužiaľ pokračuje v skutočnosti.” Mečiar Terezy Nvotovej prináša bystrý, vysoko osobný vhľad do Slovenska 90. rokov

„Môj film bohužiaľ pokračuje v skutočnosti.” Mečiar Terezy Nvotovej prináša bystrý, vysoko osobný vhľad do Slovenska 90. rokov

„Môj film bohužiaľ pokračuje v skutočnosti.” Mečiar Terezy Nvotovej prináša bystrý, vysoko osobný vhľad do Slovenska 90. rokov
RECENZE: Mečiar (režie: Tereza Nvotová, 2017) – DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ –

Oportunista, vrah, otec národa, svätý muž. Kto je Vladimír Mečiar?

Dokumentárny film Terezy Nvotovej Mečiar (2017) si kladie práve túto otázku, hoci azda zložitejším spôsobom: čím bol pre Slovákov v rôznych obdobiach svojho pôsobenia ako predseda vlády, a kým je pre nich dnes? Ešte rozvitejšie povedané, výskumnou otázkou Nvotovej filmu je to, ako sa Mečiar čoby fenomén a figúra, ktorá kondenzovala národné cítenie a predstavy o dokonalom národnom lídrovi, traduje naprieč generáciami a komunitami Slovákov aj cudzincov.

Počas pátrania po odpovedi Nvotová vedie rozhovory s Mečiarom, pamätníkmi, dôležitými postavami dobového politického diania i náhodnými okoloidúcimi, a necháva vyznieť drobné nuansy a kontrasty vystupovania politika na verejnosti a v pokojnom prostredí jeho vily. Jej analýza je osobná, dôsledná, súčasne však stručná a stráviteľná. Mečiar nepredstavuje rozsiahlu historickú fresku, ale dokument, ktorý pomocou šikovného pozorovania, metafor a skratiek napĺňa iný cieľ – tematizuje samotné korene rozprávania histórie, vytvárania vodcovskej charizmy, majstrovského performovania politiky, a občianskeho spolužitia.

Stvárnenie a subjektivita

Keď Nvotová dorazí na dvor vily Elektra, aby konfrontovala niekdajšieho predsedu vlády užívajúceho si dôchodok v nadštandardnej životnej úrovni (ako samotný Mečiar povie), všetečná kamera odhaľuje Vladimíra Mečiara ako príjemného, takmer pokorného starnúceho muža s miernou ťarbavosťou v pohyboch, ale o to väčšou eleganciou v slovnom prejave.

Rozhovor s Mečiarom v jeho domáckom prostredí je vo filme rozdelený do niekoľkých blokov, ktoré prekrývajú chronologické rozprávanie histórie jeho kariéry. Nvotová síce ukazuje výbornú schopnosť prevádzania filmovej etnografie (tento termín sa v súčasnosti spomína v súvislosti s iným výrazným minuloročným dokumentom Hranice práce), ale počas kľúčovej rozpravy pri plápolajúcom ohni o neobjasnenom únose syna prezidenta Kováča a vražde Róberta Remiáša, ku ktorým došlo počas Mečiarovej vlády, nedokáže Mečiara pritlačiť k múru a donútiť ho rozviesť svoj zvláštny výrok o tom, že prezradí, ako všetko bolo, až nadíde správny čas.

Na druhej strane, Nvotová si ani nekládla za cieľ robiť vo filme Mečiar investigatívnu filmovú žurnalistiku: „Nechcela som sa pokúšať o investigatívnu reportáž. Moja snaha bola dodať všetkým udalostiam a dobe nejaký kontext, aby som mohla prehovoriť k ľuďom svojej generácie, ktorí presne nevedia, čo sa stalo. Od toho sa odvinul aj štýl rozprávania.”

Zdržanlivá pozícia pri spovedaní Mečiara aj vo vynášaní súdov o jeho chovaní je v tomto smere žiaduca: citlivosť, s akou Nvotová pristupuje k témam, ktoré sú v celospoločenskom diskurze zaťažené silnými emóciami, je u tejto debaty vzácna, a filmu po všetkých stránkach prospieva.

Ako bolo povedané, prizmou filmového dokumentu Nvotovej nie je pokus o historickú epopeju, ale koncentrovaný osobný vhľad. Nvotová sa však do určitej miery nevyhýba ani konvenčnejším postupom historického dokumentárneho filmu. Jej mapovanie vplyvu Mečiara a doby, ktorú spoluvytváral, je tak pomerne komplexné: v niektorých momentoch je film mozaikou archívnych materiálov, inokedy filmovou etnografiou, či poetickým audiovizuálnym tvarom.

Počas strihu som hľadala kľúč, ako sa k tomu postaviť a predať to divákovi tak, aby tomu rozumel,” prezrádza Nvotová v súvislosti s touto organizáciou.

Sugestívne zábery industriálnej krajiny plnej žeriavov a stavenísk pripomínajú Nvotovej predchádzajúci film Špina. Práve tie možno ukazujú na kvalitu Nvotovej autorského štýlu, ktorú predstavuje možnosť transpozície jeho kľúčových zložiek do rôznych filmových druhov: Nvotová dokáže rozohrať svoju charakteristickú hru atmosfér, intimity, odcudzenosti a sociálneho hororu v hranom aj dokumentárnom filme s rovnakou prirodzenosťou. V Špine aj v Mečiarovi chladná industriálna krajina – tu rozostavaná, tam chátrajúca – označuje zmätený, začatý a súčasne aj vyhasínajúci ľudský svet, večne rozpracovaný, nikdy nie dokončený – svet konštantného ekonomického progresu aj krízy, v ktorom je finálny stav dokončenia presunutý do neurčitej budúcnosti, ktorá sa možno rovná utópii. 

Rozostavaný svet je typickým dejiskom Nvotovej sociálnych drám, čo predurčuje jej tvorbe zaujímavú dualitu – na jednej strane sa vyjadruje k silným spoločenským témam, ktoré trápia mnohých, avšak jadrom jej autorského štýlu je subjektivita: vo svete filmu Špina je mesto Bratislava, slovami Michala Papcuna, „externalizáciou vnútorného sveta hrdinky”,1 v Mečiarovi zase Nvotová voiceoverom rozpráva kariérny príbeh politického lídra s neustálymi odkazmi na vlastnú rodinu a detské spomienky, ktoré sa k osobnosti Mečiara viazali. Tým nasadzuje samu seba ako exemplár svedka sledovanej doby. Takzvané malé (osobné) a veľké dejiny sú tu jedným zloženým rozprávaním a nejestvuje medzi nimi deliaca čiara alebo dokonca samostatné diskurzy, naopak, jedno má okamžitý vplyv na druhé.

Jedným z formálne najmenej stabilných motívov filmu je ten, ktorý práve patrí k tým najpozoruhodnejším: zábery detskej hry Nvotovej a jej kamarátky na Mečiara a novinára sú nečakane výpovedným materiálom, ak nie rovno výpovedným obrazom doby: je to známy, prastarý výjav detí hrajúcich sa na panovníkov, ktorý ukazuje silu mečiarovského mýtu.

Som génius, za dva dni spravím ústavu,” vystatuje sa fiktívny Mečiar a tento riskantný dokumentaristický manéver obracia Nvotovej film mimo sféru niečoho, čo sme už veľa krát videli – toto nie je film, aký by mohla natočiť dokumentaristka Zuzana Piussi, ale nie je to ani film, aký by mohla natočiť Mariana Čengel Solčanská (o jej filme Únos inšpirovaný vraždou Róberta Remiáša sme referovali minulý rok). Inými slovami, Nvotová sa nesnaží vyformovať obraz 90. rokov, ktorý by bol navonok menej konštrukčný, alebo by nebodaj pátral po nepoznaných skutočnostiach, ale zameriava sa na významy politických udalostí v ich najkaždodennejších dôsledkoch, k akým patrí aj detská hra.

Ukotvenie deja filmu na režisérku a neustále porovnávanie vývoja porevolučnej slovenskej politiky s tým, čo sa v tom čase dialo v živote jej a jej rodiny, sceľuje filmové rozprávanie a zjemňuje ostré hrany reťazca historických udalostí prezentovaných v dobových médiách.

Vo filme som pracovala s viacerými rovinami – boli to archívne materiály z televízií, rozhovor s Vladimírom Mečiarom, ďalšie rozhovory, a moja osobná výpoveď o tejto dobe.” vysvetľuje Nvotová dôvody voľby týchto ozvláštnení. „Moja snaha bola prepojiť všetky tieto časti tak, aby vznikol jeden organický celok.”

Fascinácia a fikcia

Film Mečiar zapája tematizovanie vlastného vytvárania dokumentárnej reality v zábere, v ktorom Nvotová ponechala neodstrihnutú klapku pred tým, než začala rozhovor s Mečiarom na záhrade vily. Odhalenie prípravy začiatku rozhovoru prirodzene narušuje časť dôveryhodnosti dokumentu. Nvotová si v tomto zmysle hádže polená pod nohy preto, aby do svojej analýzy Mečiara ako politika, modly, i príjemného muža na dôchodku zapojila vlastnú pozíciu, a vniesla do tematického spektra filmu otázku hraníc subjektívneho spoznávania človeka a doby. „Preto sme zapojili aj tento prvok oddeľovania rovín.” ozrejmuje Nvotová. „V momente, kedy som sa rozhodla rozprávať ten príbeh z toho osobného pohľadu, mi prišlo logické, že diváci by ma mali vidieť a vedieť, kto k nim hovorí.”

Fikcia je v jej filme odhalená ako dôležitá súčasť Mečiarovej performácie politickej autority. Rozhovory s novinármi a pamätníkmi Mečiara ukazujú, že jadrom mečiarovského mýtu je fascinácia charizmatickým lídrom s dokonale presvedčivou rétorikou, ktorý dokáže rozdeliť celú krajinu na jeho uctievačov a kritikov. V niektorých momentoch je Nvotovej film viac než čímkoľvek iným práve školou politickej charizmy: analýza jeho reči, motivácií a performatívnych praxí smerujúcich k úspechu je tak bystrá, že rozširuje témy filmu Mečiar do veľmi univerzálnej šírky, a to dokonca s nebezpečenstvom návodu. Film sa touto charizmou však nikdy nedá pohltiť: jeho prístup je dostatočne kritický na to, aby netvoril fascinovaný dokumentárny naratív. 

Podľa môjho názoru je jedným z najvýpovednejších okamihov filmu takmer neuveriteľný výsek Mečiarovho príhovoru vysielanom na čiernobielej televízii, v ktorom predseda vlády rozpráva o rannom snežení a farbách zimy. Jeho ťarbavý, pseudo-poetický prednes bez ozrejmenia súvislostí tohto prejavu nemá žiadny zrejmý význam okrem prednášania samotného: byť videný a rozprávať je dôležitejšie než to, čo sa rozpráva a pri akej príležitosti. Nvotová cez zábery ako tento dáva divákovi návod k tomu, aby pochopil jadro Mečiarovej charizmy, ktoré nesúvisí až tak s tým, čo práve robí a čo vraví, ale ako to robí a ako vraví.

V tomto absurdnom výklade Mečiar nepodáva nič s informačnou náplňou, ale predsa vidíme politika, lídra, vládcu, ktorý so všetkou vážnosťou prehovára k svojim občanom, zo svojho vznešeného piedestálu až do ich domovov. Je to distančný, ale súčasne mimoriadne intímny vzťah, dosiahnutý možnosťami televízneho média. A práve na takejto nepravdepodobnej ukážke môžeme byť svedkami samotnej výroby politického úspechu počas toho, ako sa odohráva.

Prejav o zimnom počasí v čiernobielom televízore je zhustením podstaty Mečiarovej príťažlivosti a dôveryhodnosti: je to jeho zvláštna, nepravdepodobná mixáž neohrabanosti a šarmu, zraniteľnosti a sily, ktorej účinok je v niektorých prípadoch absolútny (jedna pani v dave vyslovuje pravidlo, že „najprv je Mečiar, až potom svätý otec”) a zostáva nepriestrelný aj pri rozhovore nad ohňom o kauze únosu syna prezidenta Kováča, u ktorého Nvotová zlyháva spektakulárne: táto scéna je odhalením hraníc filmárskej profesie, ktorá v postavení sa zoči-voči mužovi s dlhoročnou praxou politických intríg a vytvárania rétorických nástrah ostáva zaseknutá na prahu dverí do komnaty veľkých dejinných tajomstiev.

Autorstvo a angažovanosť

Hoci sa názory na film Mečiar môžu líšiť, nikto nemôže Tereze Nvotovej uprieť cit pre rezonujúce spoločenské témy, ktoré si dokáže vyberať s dostatočným predstihom tak, aby boli distribuované v období vrcholiacej diskusie – to sa týka ako Mečiara, tak i Špiny.

Niekedy ma označujú za režisérku-aktivistku, s čím úplne nesúhlasím”, vraví Nvotová, „ja chcem hovoriť o témach, ktoré sú pre mňa dôležité, a myslím, že by mali byť dôležité aj pre spoločnosť, a v tej roli (režisérky) sa to stretáva. Točím film, ale súčasne vypovedám o niečom, čo vnímam okolo seba ako problém.”

Je dôležité zmieniť, že spoločenský kontext, do ktorého vstupuje Mečiar v českej distribúcii je iný než ten, v akom film vznikal. Nedávna vražda slovenského investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej vrazila tvrdú ranu do pomerne letargického slovenského socio-politického ovzdušia a vzbudila medzinárodný ohlas. Od prvých momentov po medializovaní vraždy sa často skloňuje návrat do deväťdesiatych rokov, či najväčšie podkopanie štátnosti od čias únosu syna prezidenta Kováča, ktorému sa film Mečiar venuje.

Tieto nové súvislosti ukazujú na konzistentnú postupnosť v mocenských mechanizmoch slovenskej politiky a pretrvávajúcich trhlinách demokracie na Slovensku od založenia samostatného štátu. Výrok vplyvného slovenského publicistu Michala Havrana o tom, že „od Mečiara sme zmenili len modely áut”,2 je v súlade s Nvotovej filmovým rozprávaním, v ktorom Mečiarovu brilantnú politickú performance nahradila ešte vycibrenejšia verzia nového národného lídra a predsedu strany Smer Róberta Fica. Jeho high-tech míting na konci filmu pripomína staré mečiarovské mítingy HZDS, avšak v šate upravenom pre novú dobu.

Bohužiaľ ten film pokračuje v skutočnosti.” konštatuje Nvotová. „Dúfam len, že to nebude smerovať do najhoršieho spoločenského pekla a ľudia budú bojovať o to, aby mali demokratickú krajinu so slobodnými médiami.”

Film Mečiar vstupuje do českej distribúcie 8. marca 2018.

Mečiar

Režie: Tereza Nvotová
Scénář: Tereza Nvotová, Josef Krajbich
Kamera: Martin Žiaran
Hudba: Pjoni
Hrají: Tereza Nvotová, Milan Žitný, Fedor Flašík, Fedor Gál, Petr Pithart, Michael Kocáb, Tom Nicholson, Eugen Korda, Václav Klaus, Gérard Depardieu, Anna Šišková, Václav Havel, Claudia Schiffer, Claudia Cardinale, Daniel Krajcer
Slovensko / Česko, 2017, 89 min
Česká premiéra: 8. 3. 2018 (AČFK)

Print Friendly, PDF & Email
  1.  PAPCUN, Michael. Otázna akosť špinavosti (Špina). Vlna, č. 73. roč. 19, 2017. []
  2. HAVRAN, Michal. Svine. sme.sk, 2018. Dostupné z: https://komentare.sme.sk/c/20769831/svine.html  []

Autor

Počet článků : 36

Zanechte komentář

© 2012 25 fps, z.s.

Zpět nahoru