Superhrdinský problém a fetišizácia utečeneckého tela

Sýrsky migrant Aryan Dashni uteká lesom plným hmly a bažín. Po úmorne dlhom behu zastane v presvedčení, že unikol. Zastrelia ho. Zomiera bez občianstva, mimo určenia v priestore a jazyku.

Z ničoho nič je ale všetko je inak. Migrant ožije a začne sa vznášať. Neskôr sa naučí svoju superschopnosť ovládať a unikne z utečeneckého tábora. Aryanovu beznádej, dezorientovanosť v Budapešti a nevysvetliteľnú odolnosť voči gravitácii si všimne skorumpovaný lekár Stern, ktorý ho začne zneužívať.

Snímka Mesiac Jupitera (Kornél Mundruczó, 2017) je rozprávačsky a žánrovo nestabilná, preto je celkom náročné snažiť sa rozkľúčovať jej tematické centrum a filozofiu rozprávania, ktorá by sa konkrétnym spôsobom vztiahla voči otázke migračnej krízy v Európe. Problém totiž vidím už v primárnom nápade filmu, a to v premene severoafrického vojnového utečenca na superhrdinu. Významové rozpory, ktoré v Mesiaci Jupitera sprevádzajú rekontextualizáciu zbytočného tela na znovuzrodenú bytosť presahujúcu bežné poňatie telesnosti síce predstavuje základný naratívny stimul filmu, ale aj jeho prvotný nedostatok, na ktorom sa rozpadá.

Superhrdina bez misie

Jednou zo záhad snímky Kornéla Mundruczó je to, čo Aryanova superchopnosť znamená – figuratívne i vnútri filmového sveta. Neexistuje žiadna agenda, účel, či pseudovedecké vysvetlenie gravitačnej anomálie. Táto jej povaha sa dá pripísať rozprávačskému módu artového filmu (art cinema narration podľa Davida Bordwella), ktorý v súvislostiach žánru subverzuje superhrdinský princíp. Inovácia však padá do prázdnoty.

Postava Aryana totiž nemá dôslednú definíciu, ktorá by donútila diváka zaujímať sa o ňu, či sa nebodaj s ňou stotožniť. Jedinou známou motiváciou Aryana je nostalgia za domovom a bližšie neurčená túžba nájsť svojho otca. Nadobudnutá superschopnosť dokonca nevyprovokuje v Aryanovi nové otázky identity, zodpovednosti a etiky, ako by žáner vyžadoval. Hoci ide o ošúchaný superhrdinský tróp, je funkčný, pretože umožňuje problematizovať na prvý pohľad jednoznačne pozitívne telesné zmeny, ako aj koncept prominentnosti telesnej (dis)ability ako takej. Lenže vznášajúci sa Aryan je ten istý Aryan, ktorý zomrel v bažinách pri nelegálnom prestupe cez hranice. Jediné, čo sa zmenilo je to, že vďaka superchopnosti môže utekať polícii. V konečnom dôsledku však superschopnosť výrazne nemení jeho situáciu. Snímka tak nie je suverénny žánrový hybrid, ale ani konzistentne “bezžánrový” artový film.

Produkt krízy

Ďalším ambivalenciu vzbudzujúcim aspektom filmu Kornéla Mundruczó je jeho poňatie telesnosti. Transformácia tela je v jeho svete síce možná, ale vzápätí je zneužitá a uchopená ako prostriedok pre generovanie peňazí. Dlhé a virtuózne pasáže Aryanovho vznášania sa, ktoré sú viac prehliadkou možností súdobých snímacích technológií než plnohodnotnou filmovou poéziou, vo svojej sebastrednosti upozorňujú na materiálnosť filmu a snímaného (telesného) objektu. Segmenty, ktoré sa sústredia na Aryanov let, sú tak významovo slabo motivované, a posúvaním hraníc vizuálneho a telesného na pokraj možností paradoxne zvýrazňujú koncept hraníc ako takých. Mesiac Jupitera zápolí s témou prekonania telesného a ohraničeného do transcendentného a amorfného takým spôsobom, ktorý mu neumožňuje zvíťaziť v polemike o definíciu ľudskosti.

Vráťme sa ale na chvíľu k definícii severoafrického migranta ako sociálnej jednotky. V chápaní sveta, ktoré sa formuje v nezanedbateľnej časti spoločenskej debaty, je vniknutie na územie európskeho štátu bez papierov čímsi vysoko nemorálnym. Aryan spáchal takúto nemorálnosť, Mesiac Jupitera však nevenuje veľa pozornosti problematizovaniu tejto nemorálnosti, alebo aspoň nie veľmi komunikatívnym spôsobom. Hoci sa dá povedať, že rezistencia voči tomuto poriadku je obsiahnutá v tom, že Aryan zásahom vyššej prírody nadobúda odolnosť voči suturovaniu seba do ilegálnosti, jeho superschopnosť vnútri filmového sveta iba zľahka mení nastavenie moci a útlaku. Aryan nemá o moc viac šancí než iný človek s jeho spoločenským statusom.

Mesiac Jupitera naoko čerpá z bezmocnosti a vykorenenia migračnej krízy, ale v skutočnosti nedokáže vyčerpať mnoho. Dokonca sa dá pochybovať o tom, že Aryan je solídna filmová postava. Na mieste je totiž podozrenie, že bol zlepený z predstáv lokalizovaných okolo diskurzívnych trení medzi „dobrým” a „zlým” migrantom – pričom má byť dôkazom existencie toho prvého. Ten je však v snímke takisto bezmocný a pasívny, ako jeho mediálny obraz, hoci v tomto prípade je odľudštený tak, že je fetišizovaný – stáva sa nevinným Mesiášom nastavujúcim zrkadlo prototypnému európskemu kapitalistovi, v ktorom drieme potenciál pre obetavosť. Tento plochý emočný kapitál je azda vedľajším produktom existenciálneho hororu migračnej krízy – telo nemá cenu, bez občianstva nezáleží na jeho prežití, a pokus o vzopretie sa tejto myšlienke vyznieva ako infantilný sen o svete bez systemických spoločenských problémov.

Problémom nie je to, že by telesná utópia Aryanovho lietania bola príliš neuveriteľná. Skôr je neuspokojivá. Snímka vo výsledku nevie obhájiť koncept alterovanej telesnosti, ktorú sama vytvorila. A v tom spočíva tragédia – nie filmu, ale skutočnosti: mediálne stvárnenie migračnej krízy vo svojom diskurzívnom násilí dehumanizovalo danú skupinu ľudí a zahladilo šance na opravu. Film Mesiac Jupitera je dokladom toho, že príbehy niektorých ľudí nepoznáme nielen preto, že ich hlasy boli umlčané, ale aj preto, že vo chvíli, kedy chceme ich príbehy vyniesť na svetlo, ukáže sa, že ich nevieme povedať.

Jupiter holdja

Režie: Kornél Mundruczó
Scénář: Kornél Mundruczó, Kata Wéber
Kamera: Marcell Rév
Hudba: Jed Kurzel
Hrají: Merab Ninidze Zsombor, Jéger György Cserhalmi, György Cserhalmi, Mónika Balsai
Maďarsko / Německo, 2017, 123 min
Česká premiéra: 26. 4. 2018 (Aerofilms)