Andersonova divácka akupunktúra

Pokrok a temnota Ameriky

Paul Thomas Anderson sa do sveta amerického a svetového filmu prvýkrát výraznejšie uviedol dlhou, okázalou jazdou kamery exponujúcou jeho druhú snímku Hriešne noci (Boogie Nights, 1997). Nešlo iba o technicky dokonale zvládnutú autorskú exhibíciu, ale o zhustený úvod a hutné zhrnutie všetkých symptomatických znakov nasledujúcej režisérovej tvorby v jednom.

Jazda kamery na žeriave všemocne plávajúcej naprieč námestím cituje klasické dielo amerického filmu, Dotyk Zla (Touch of Evil, 1958) od Orsona Wellesa, a zároveň vedie našu pozornosť vo svete nového, impozantného, ornamentálneho a osobitého štýlu. Anderson už v 90. rokoch pôsobil ako priamy pokračovateľ vizionárskej vetvy americkej kinematografie predstavovanej práve režisérmi, ako boli Welles, Alfred Hitchcock alebo Stanley Kubrick.

V nasledujúcich filmoch Magnólia (Magnolia, 1999), Opití láskou (Punch Drunk Love, 2002) a najmä Čierna krv (There Will Be Blood, 2007) režisér potvrdil svoj post autora ako pokračovateľa režisérskej vetvy veľkých a štýlovo odvážnych budovateľov amerického filmu – podobne ako jeho súčasníci Coenovci alebo Quentin Tarantino, medzi ktorými akoby vždy zastával rolu solitéra. Zároveň sa s týmto dedičstvom dokázal vysporiadať s nadhľadom bez toho, aby čo i len raz presiahlo jeho schopnosti.

Anderson v posledných 10 rokoch zažil tvorcovský vrchol. Bolo to vďaka filmom Čierna krv, Majster (The Master, 2012) a Skrytá vada (Inherent Vice, 2014), ktoré akoby predstavovali voľnú trilógiu demýtizujúcu americkú spoločnosť v jej historických etapách (či už išlo o prelom storočí, 50. roky alebo koniec rokov 60.). Pre snímky je charakteristický nárast náročnosti a obdivuhodnej komplexnosti vrcholiacej práve adaptovaním zdanlivo neadaptovateľnej, naratívne extrémne zamotanej, ironickej a čitateľsky zákernej prózy Thomasa Pynchona (Inherent Vice).

Pri stupňujúcej sa zložitosti a diváckej náročnosti tvorby bol zo strategického hľadiska celkom logický, ústretový a rozumný ťah priniesť divákom pomerne striedmo vybudované dielo, akým je Niť z prízrakov. Zo striedmosti sa však postupne stáva iba letmý prvý dojem či naletenie na klamlivé expozičné pravidlá jeho novej hry.

Od kvetinových detí k jemným krajkám

Z Andersonom už preskúmanej Ameriky sa dostávame do prostredia povojnového Londýna. V príbehu módneho návrhára Reynolda Woodstocka a jeho vzťahu k asistentke či pomocníčke (zdanlivo submisívnej) Alme nás režisér uvádza do sveta, ktorého štýl je elegantnejší a rozvážnejší, než bola až rokoková streštenosť snímky Skrytá vada.

Drogovú zmätenosť vystriedala elegancia mizanscény a filmárskych techník. Milostný príbeh sa odohráva v okázalom, snobskom prostredí vysokej spoločenskej vrstvy a módneho návrhárstva, kde sú forma a povrch všetkým, elegancia a glamour zastávajú úlohu elitného spoločenského liftingu. Anderson na základe svojej predchádzajúcej tvorby pôsobí v takomto prostredí ako votrelec. A to sa odráža aj na jeho postojoch vyjadrených smerovaním snímky. Vo svete zakonzervovanom do okázalosti a starosvetskosti akoby zvnútra narúšal a deštruoval jeho dôsledne naplánované, remeselne dokonale zvládnuté a pevne zvierajúce švy.

Prostriedkom tohoto narúšania je milostný vzťah dvoch postáv. V dôsledne “andersonovskom” štýle sa v na prvý pohľad úhľadnom a konštantne harmonicky plynúcom, skvelo priliehavom svete objavujú mechanizmy, ktoré môžu byť z psychologického hľadiska rovnako nepredvídateľné a nevyspytateľné ako narácia a štýl predchádzajúcich filmov. Alma ako postava z odlišnej spoločenskej vrstvy je so svojou neochotou naplno prijať submisívnu rolu slúžky hovorkyňou a asistentkou vykonávajúcou režisérove ciele. Odmieta sa podriadiť malicherným rituálom a pára zavedené stehy do sebou požadovaných, pre Almu pohodlnejších strihov.

V rozprávačsky striedmom, štylisticky i tematicky uhladenom a divácky ústretovom filme nachádzame svet, ktorý zložitosťou svojich vzťahov bez problémov konkuruje svojim predchodcom. Niť z prízrakov je divácka skúsenosť na prvý pohľad sediaca do citlivej hry svetelných zdrojov, plynulých jázd kamery a elegantného toku obrazov. Jadro filmu obaľované do tejto starosvetskej elegancie má však najbližšie k surovým jazdám GoPro kamery pripevnenej počas jazdy na zadné sklo auta. Prenikáme do hrboľatej a ostro pointovanej psychológie neprirodzene urodzeného sveta. Anderson ho s chuťou narúša a jeho výrazové prostriedky využíva s trpkou iróniou.

V novej Andersonovej snímke tak sledujeme azda jedno z najkomplexnejšie vystavaných režisérových diel. Veľmi organicky a presne narába s pojmami “elegancia”, a “precíznosť”, okolo ktorých sa točí svet filmu, a prepája ich so sebe vlastnou komplexnosťou a schopnosťou prenikať, narúšať a demaskovať.

Zdanlivý ústupok diváckej ústretovosti a zhovievavosti, ktorý akoby bolo cítiť z hereckého obsadenia, promo materiálov, anotácií a prvých minút štýlu je iba zdanlivým pozlátkom. A práve zdanlivé pozlátko a jeho demaskovanie, poškriabanie, narušenie a deštrukcia je kľúčovou témou filmu. Milostný vzťah módneho návrhára a jeho asistentky sa tak stáva novou kapitolou a zároveň ekvivalentom ropného šialenstva a potopenia amerického sna v čiernej rope, sektárstva alebo úpadku hnutia hippies a rozostrovaním sa v hustnúcom marihuanovom dyme, ktoré boli tematizované predchádzajúcimi Andersonovými filmami.

Niť z prízrakov akoby predstavovalo vstup do novej časti režisérovej kariéry a zároveň návrat k jeho milostným filmom z prelomu milénií, Magnólia a Opití láskou. Amerika ostala po nájazde jeho tvorby v očiach divákov ako temné, cynické, paranoidné a vyšinuté miesto, kde osobné príbehy ropného magnáta, pornoherca, vodcu sekty alebo súkromného detektíva erudovane a štýlovo zrkadlili historické etapy. Londýn je naopak nazeraný čisto osobnou optikou odhaľujúcou podprahové patologické mechanizmy intímneho života, napojeného na pravidlá jednej spoločenskej triedy a tvorcu jej vizuálnej identity.

Jed na hrote

Niť z prízrakov nakoniec pôsobí ako možno najväčšia “podšívka” Andersonovej tvorby, ktorá svoje prednosti neprezentuje tak excesívne ako predchádzajúci Skrytá vada, ale využíva ich veľmi podprahovo a, ako sa hovorí, “medzi rečou”. Niť z prízrakov je akoby naozajstnou skrytou vadou postupne sa vyplavujúcou na povrch. Pokračujeme tak v už 20 rokov nastolenej línii. A tentokrát veľmi úsporne a “divácky”.

Štýl je obdivuhodný najmä vďaka svojej prenikavej záludnosti. Z idylickej “love story”, kde sa prominentý módny návrhár zahľadí do bežnej servírky, sa stáva travičský príbeh, obskúrny najmä vo svojom pokoji a striedmosti. Narábanie so štýlom, odkazom a najmä s divákom je impozantné. Niť z prízrakov v konečnom dôsledku nepripomína iba akupunktúru, ktorá do diváka postupne vpichuje ihly na citlivé miesta, ale najmä jed, ktorého účinky sa v divákovom tele šíria a vykonávajú svoju prácu až nejaký čas po konzumácii.

Phantom Thread

Scénář a režie: Paul Thomas Anderson
Kamera: Paul Thomas Anderson
Hudba: Jonny Greenwood
Hrají: Daniel Day-Lewis, Lesley Manville, Richard Graham, Vicky Krieps, Camilla Rutherford, Jason Redshaw, Cedric Tylleman, Gina McKee
USA, 2017, 130 min
Česká premiéra: 1. 2. 2018 (CinemArt)