Svet v žene, žena vo svete

EXPERIMENTÁLNÍ FILM – analýza – filmové eseje Lynne Sachs –Tatiana Rusnáková –

Filmová esej je v porovnaní so svojím literárnym predchodcom stále ťažko definovateľný žáner. Stále sa nachádza na pomedzí viacerých žánrov, viacerých druhov. Samotní autori niekedy nepriznajú, že ide o esej, vedome či nevedome. Väčšinou sa takáto esej maskuje ako experimentálny film, v podstate ako veľká časť diel, ktoré sa jednoducho nedajú zaradiť niekam inam. Menšie percento sa hodí pod hlavičku dokumentárneho filmu, najmä ako ide o portréty, alebo skúmanie nejakej historickej či sociálnej príčiny. Práve niekde medzi týmito dvoma hlavičkami sa nachádza aj filmografia Lynne Sachsovej. Tá sama niektoré svoje filmy vydáva za dokumentárne portréty, iné sú zas experimentálne krátke filmy. Nakoniec, za jej menom je takmer v každej vizitke uvedená profesia experimentálnej filmárky. V jej prípade je to zastrešujúci pojem keďže sa pohybuje v širokom rozmedzí žánru. Niektoré jej filmy sú vyslovene portréty, ktoré aj napriek možnému autorskému vkladu nie sú samy o sebe klasickým esejistickým zástupcom. Investigation of a Flame (2001, 45 min) je krátkometrážny portrét o aktivistoch, ktorí v 60. rokoch pálili povolávacie rozkazy do vietnamskej vojny.

Napriek jasnému rukopisu režisérky je film stále „len“ portrétom, nenachádzame tam esejistické prvky, alebo nie dostatok na to, aby sme film mohli nazvať esejou. Politika je jedna z obľúbených tém Sachsovej. Na svojom stále aktívnom youtube kanáli (na ktorom sprístupnila väčšinu svojich starších filmov alebo rozhovorov) vidno v súčasnosti krátke videá z protestov proti súčasnej vláde prezidenta Donalda Trumpa. And then we marched (2017, 3,5 min) je záznam pochodu žien, ktorý prestriháva s archívnymi zábermi z pochodov sufražetiek, protivojnových aktivistov v 60. rokoch a pochodmi viacerých minorít za rovnoprávnosť v 70. rokoch. Trojminútový film ponúka jasnú víziu, jasný kontext, jasne vyjadrený autorský názor. Stále by som to však nehodnotila ako esej.

Jej prvky však určite nachádzame vo filme The States of UnBelonging (2005, 63 min), ktorý je krásnym premýšľaním o globálnom zmýšľaní, ale tak trochu v Sachsovej zmysle slova. Dôvodom vzniku filmu je vražda mladej izraelskej filmárky, matky a manželky  (inokedy by tieto dodatky neboli dôležité, pri diskusii o Sachsovej sú však veľmi potrebné) a jej dvoch synov palestínskymi teroristami. Režisérka sa stáva absolútne posadnutá týmto prípadom, píše si o ňom so svojim izraelským študentom a priateľom, ktorý ju spočiatku informuje, neskôr vypĺňa jej absentujúcu prítomnosť pri točení záberov domu, kde sa vražda udiala, pri spovedaní otca a manžela, pozostalého, takisto aj v scéne, rozhodne najabsurdnejšej vo svojom citovom zmätku, kde sa o vražde svojich dvoch spolužiakov rozprávajú deti v škôlke s učiteľkou. Nepovažujem tento film za najlepšie režisérkino dielo, je to ale najlepšia esej akou sa k Sacshovej dostať a najmä ju pochopiť. Film sa skladá z prvkov a tém, z ktorých sa skladá jej celý repertoár. Už vyššie som použila termín globálne zmýšľanie, Sachsovej globálne zmýšľanie. V mnohých svojich filmoch navštevuje krajiny a miesta postihnuté vojnou (Vietnam, Izrael, Bosna), teda miesta ohromnej historickej bolestnej záťaže. Túto kolektívnu bolesť potom porovnáva so svojim subjektívnym prežívaním. Robí to mnohými spôsobmi.

Napríklad v The States of UnBelonging je to práve projekciou samej seba do zavraždenej filmárky. Rovnako ako bola Revitol Ohanyon, aj Lynne Sachsová je režisérkou, umelkyňou. Aj ona bola matkou, manželkou, ženou. Izreal ako miesto zjazvené minulosťou a stále jazvené súčasnosťou nesie pre Sachsovej globálne zmýšľanie obrovský potenciál. Je to presne miesto, kde môže rozohrať stret makro-uvažovania o svete a mikro-uvažovania o sebe. V zborníku editovanom Timothy Corriganom a Norou M. Alterovou má svoj príspevok aj Sachsová. Mimo iné tam tvrdí aj to, že práve filmom a výrobou filmu sa učí o sebe v kontexte s učením sa o svete. Film je vyskladaný z viacerých dokumentárnych postupov. Reportážne zábery strieda rozhovor s pozostalým, na pozadí čítajú listy, ktoré si o prípade a filme vymieňali samotná Sachsová so svojim izraelským spolupracovníkom Nirom Zatsom. Takto je filmu dodávaný naratív, ktorý skôr ako na objasnenie situácie a dopĺňanie informácii pomáha poetizácii  jazyka. Aj to je jeden z nosných prvkov štýlu Lynne Sachsovej, ktorá ako poetka aj pôsobí. Film začína aj končí v Sachsovej obývačke, kým ona sleduje správy alebo zábery z tohto konkrétneho filmu, jej malá dcéra sa hrá s mačkou, kreslí si, píše si, napráva zhodené šachové figúrky.  Rámcuje to nielen film, ale aj samotnú projekciu, ktorá nemusí vôbec končiť. Takéto premýšľanie o sebe a o svete je práve tým spomínaným globálnym zmýšľaním. V kontexte s izraelskou matkou, biblickou ženou (Bibliography of Lilith, 1997, 35 min), argentínskym dievčaťom v puberte (Wind in our hair, 2012, 42 min). Takáto projekcia je podstatou Sacshovej esejizmu. Plne to využíva, plne to skúma, do maximálnej miery sa o to snaží.

Za jej najlepšie práce osobne považujem jej osobné filmy. V Bibliography of Lilith mieša mýtus o Lilith, prvej Adamovej manželke (ktorá sa spomína v stredovekých anonymných židovských textoch ako „nie Eva, ale tá druhá, divoká a nezávislá žena, ktorá sa odmietla podrobiť vôli muža a aj vôli Božej“) s portrétnym zobrazením ženy, umelkyne, ktorá sa vzdala vlastného dieťaťa pre strach zo straty vlastnej slobody a so zábermi vlastného ultrazvuku svojho nenarodeného dieťaťa. Film je skúmaním podstaty ženy vo vzťahu k predstave ženy ako manželky, matky a najmä vo vzťahu k samej sebe. Opäť nachádzame projekciu, tentokrát projekciu strachu tehotnej Sachsovej. Nemuselo ísť priamo o strach zo stratu slobody, alebo kreativity. Strach je univerzálny cit, ktorý nemusí byť špecifikovaný či odhalený aby sa dal zdieľať a bol stotožnenia možný. Nakoniec esejistické skúmanie sveta je stále len skúmanie samého seba. Pri ďalších filmoch, najmä o svojich dcérach (Noa, Noa, 2006, 8 min; Photograph of a Wind, 2001, 4 min; Same Stream Twice, 2012, 4 min) by som už nehovorila o eseji, sú to skôr už básne, Sachsová niektoré z nich dokonca nazýva maľbami.

Timothy Corrigan hovorí o Sachsovej vo svojej knihe The Essay Film. From Montaigne, after Marker1 ako o intímnej esejistike. Jej témy nemusia byť prvoplánovo intímne, Sachsová ich ale stále zintímni. Náhľadom do seba ich urobí výsostne osobnou záležitosťou, niekedy tak intímnou, že sa divák cíti až nehodný takéhoto nahliadnutia do sveta úplne cudzej osoby. Centrom režisérkinho premýšľania je žena vo všetkých svojich podobách, profesiách, túžbach, strachoch a obmedzeniach.

Tatiana Rusnáková

YouTube kanál Lynne Sachs
https://www.youtube.com/user/lynnesachs1