Nachýlené javisko: Filmový štýl v True Detective

TV – ANALÝZA: True Detective (druhá řada) – DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ – 

Druhá sezóna antológie z pera svojrázneho Nica Pizzolatta nahradila paralelizmus policajného dua z prvej sezóny paralelizmom skrachovaného (ex)policajta Raya Velcora a podnikateľského dobrodruha Franka Seymouna v korupciou prevlhnutom meste Vinci. Vzťah dvojice je priebežne odsúvaný iným vzorcom: triom tvoreným spomínaným detektívom mesta Vinci Rayom Velcorom, detektívkou štátnej polície Ani Bezzerides a policajtom na motorke Paulom Woodrughom.

Obr. 1: Príklad preferovaného riešenia veľkých celkov. Najsvetlejšie časti v hĺbke, tmavé plochy v popredí. Rozmanitosť uhlov znemožňuje jasné čítanie horizontálnych plánov.

Pizzolatto si z prvej sezóny preniesol ďalšie motívy. Väzba zločinu, prostitúcie a provinčnej spirituality, ktorá zabezpečila renomé jeho osobitej poetiky modelujúcej atmosféru tieňových údolí americkej spoločnosti, je opäť prítomná v nových pomeroch. Hlavnú inováciu osvedčenej kombinácie predstavuje jej rozzdrobenie do zložitejšej mozaiky vzťahov a politického napätia. Časť naplnenia tohto konceptu tvorí práca s filmovým štýlom, pre nadbytok problematického vyznenia príbehu odsunutá na okraj záujmu reflexívnych komentárov.

V tomto článku sa zameriam na niektoré štýlové riešenia v druhej sezóne True Detective, nie nutne fungujúce ako ilustrácia psychologických a dramatických významov, ale často ako praktické kompozičné voľby. Cieľom nebude komplexná analýza štýlu v True Detective, ale zaostrenie na stavbu veľkých celkov a subjektivizáciu perspektívy, s dôrazom na tému intimity, ktorá prepája zložito rytmizované naratívne diely.

Skľučujúca blízkosť

Rozhovor dvoch postáv, dôverný, ale pritom s veľmi distančným akcentom, je často opakovaným motívom naprieč epizódami. Intimita sa prejavuje ako mierový akt i súboj, je prítomná v rannom rozhovore po súloži, v obchodných kontraktoch i sadistických skutkoch pomsty.

Obr. 2 a 3: V prvom prípade je pohľad kamery totožný s pohľadom Velcorovho otca. Ve druhom je pohľad kamery zľahka odchýlený od pohľadu Ani.

Obr 4: Telesné násilie a telesná intimita v jednom zábere. Otvorené dvere do izieb rozširujú inak slepý priestor chodby.

Napätie rozhovorov v bare vo Vinci je dvakrát zdôraznené perspektívou kamery z opačnej strany stola, raz na stranu Velcora, raz na stranu jeho oponenta – otca alebo Franka (obr. 2). Ak Velcoro alebo jeho oponent hľadia priamo do kamery, hľadia súčasne do očí druhej postavy. Táto štýlová voľba predstavuje extrémne riešenie. Obyčajne sú rozhovory proti sebe sediacich postáv snímané konvenčne, avšak pri zvýšenom napätí výrazne zblízka.

Veľmi expresívne využitie stotožnenia perspektívy kamery s oboma proti sebe namierenými postavami predstavuje celkovo veľmi extravagantná sekvencia na sex párty v šiestej epizóde. Hudba prechádzajúca do atonálneho blúdenia podporuje fixovanie rozprávania na perspektívu Ani, ktorej vnímanie je deformované vplyvom drogy. Okraje obrazu sú rozostrené, zatiaľ čo Ani prestupuje medzi výjavmi orgií.

Izolácia

Obr. 5: Paul stojaci v strede a nôž na stole vytvárajú vertikálnu os psychologickej diaľky medzi Rayom a Ani.

V sujete preferovaná kombinácia ansámblového dialógu je „osudový“ tandem Ray, Ani a Paul, ktorých spája nielen jeden zvláštny prípad, ale i špecifický charakterový dizajn. Dominantne samotárskou postavou je Ani, ktorá v priestore často podlieha takému umiestneniu, ktoré naznačuje jej tendenciu k izolácii od mužských figúr (obr. 5, obr. 6, obr. 7). Spravidla je umiestnená najďalej od Raya a medzi dvojicou stojí Paul. Zlom nastáva v neskoršej fáze prípadu na motelovej izbe, kedy v rámci jedného záberu veľkého celku (obr. 8) rozbíja kompozíciu tým, že prejde popred Paula, sadne si k Rayovi a potiahne z jeho cigarety. Toto familiárne gesto je motivované osou ich zbližovania, ktorého zavŕšenie príde onedlho. V prvom zábere poslednej epizódy Ani a Ray už sedia na posteli v jednom pláne. Maximalizácia intimity je zopakovaná verbálne – Ani a Ray sa navzájom podelia o svoje tajné životné traumy.

Rovnováha

Pri prvom stretnutí policajtov na mieste nájdenia mŕtvoly trojica nie je situovaná do kruhu, ale do jemne zaoblenej linky. V dronovom zábere prvého stretnutia je polkruh odôvodnený prítomnosťou lavice, na ktorej je mŕtvola, ktorá bráni uzavretiu kruhu. V ďalšom podobnom exteriérnom zábere, ktorý je variantom prvého stretnutia trojice (prípad sa znovu otvára), kompozícia už celkom stráca realistické odôvodnenie (obr. 7). V scéne je prítomná i ďalšia policajtka. Realizovanie rozmiestnenia štyroch postáv do hĺbkou slepého priestoru ulice je problematické. Riešenie predstavuje jeden ustanovujúci záber so všetkými postavami a následné drobenie na detaily tváre prekrývané zábermi primárnej trojice, alebo alternatívnej trojice Paula, Ani a ich nadriadenej. V tejto fáze je Ray najviac skeptickým a tým dištancovaným členom skupiny, čo je vyjadrené jeho vysunutím na obrubník do popredia. Po skončení spoločnej časti rozhovoru Paul a Ani synchronizovane ustupujú do ploského pozadia teleobjektívom zarovnanej ulice (obr. 7).

Obr. 6 a 7: Na prvom je Ani izolovaná naľavo, medzi ňou a Rayom stojí Paul. Na druhom je zrkadlovo obrátená kompozícia predchádzajúceho obrázku.

Rozvrstvenie troch figúr do decentralizovaného priestoru interiéru predstavuje problém pre vyváženosť záberu. Riešenie je spravidla realizované cik- cak spôsobom, čo znamená vrstvenie figúr v priestore striedavo doprava a doľava, čo spôsobuje vyváženosť bez perfektne centrovaného stredu (obr. 8 a obr. 9). Tieto cik-cak vrstvy vznikajú nachýlením perspektívy voči inak rovnomernejšie umiestneným postavám. Napríklad na obrázku 8 na prvý pohľad ide o dve vrstvy, ale pri uvedomení si uhla kamery voči horizontálnej linke interiéru sa však ukazuje, že každá postava voči kamere vytvára vlastný, síce úzky plán, čo odkazuje k individualistickej a samotárskej povahe hrdinov. Priestor, ktorý nadobúda disproporčnosť vychýlením uhla, je opätovne vyvážený doplnkovými objektmi v interiéri.

Obr. 8 a 9: Na prvom je nerovnomernosť kompozície vyvážená vertikálnou líniou dverí, ktorá kopíruje figúru Paula. Na druhom vidíme, ako sa Paul kvôli vydieraniu, o ktorom sa nezmieňuje, stáva dominantne izolovanou postavou.

Na predchádzajúcich obrázkoch možno vidieť kľúčovú časť schémy priestorového riešenia trojice i veľkých celkov všeobecne. Vzniká tu určitý priestorový negatív- temné kúty sú v prednom pláne, najsvetlejšie plochy v najvzdialenejšej časti interiéru (ako i obr. 1). Zosvetlenie najhlbšej plochy s ponechaním šera v prvom pláne (prítomné aj v exteriérových scénach) niekedy obetuje jasnú viditeľnosť postáv kvôli atmosfére, spravidla však oživuje vnútornú časť záberu vizuálne atraktívnym spôsobom (obr. 9).

Veľký celok je síce symetricky narušený rozmiestnením postáv, avšak priestor vyvažujú doplnkové objekty. Na obrázku 9 je figúra Ani vyššia ako figúra sediaceho Raya, ale ich proporcie sú vyvážené oranžovými lampami- tá vedľa Ani je o niečo nižšia, tá vedľa hlavy Raya je umiestnená vyššie. Lampa za hlavou Raya vytvára vrstvu totožnú s vrstvou figúry Paula, čím zjemňuje cik-cak efekt na dojem jednotnejšieho horizontálneho vrstvenia.

Obr. 10: Ak si záber predstavíme bez nábytku, je veľmi symetrický. Nastavenie stola voči postavám a stoličky v popredí zbavuje umelo pôsobiacej perfekcie a podporuje ilúziu trojdimenzionálneho priestoru.

Rozličné kompozičné riešenia v rámci záberu spravidla určitým spôsobom odkazujú k psychologickým súvislostiam, ale ich prvotnou motiváciou je smerovanie diváckej pozornosti, jednoduchá orientácia v zábere a viditeľnosť všetkých prvkov bez narušenia prirodzene pôsobiaceho výjavu. Ak je trojica rozšírená o štvrtého člena, či prípadne ide o úplne iný tandem, situácia sa komplikuje. Iným riešením ako na obrázku 7 je javiskovo pôsobiaca orientácia všetkých postáv smerom ku kamere alebo do profilu, pričom rôzne pravidelnosť narúšajúce objekty, ako sú stoly a stoličky, vytvárajú kompozičnú os, po ktorej sa postavy rozčlenia do čo najmenej neprirodzene pôsobiacej stavby (obr. 1, obr. 10).

Členitosť veľkých celkov, ktorá ruší javiskový pocit, nie je iba realizmus podporujúcou voľbou. Nadväzuje na symbolické zábery prepletených diaľničných ciest, ktoré fungujú ako metafora kontrapunktu osobných a inštitucionálnych vzťahov. Ako povedala Frankova manželka Jordan, „Každý bude dotknutý.“

Vo svete korupcie a zložitej siete záväzkov je každá jeho časť ovplyvnená chovaním inej časti. Rovnako, ako sú policajti prepojení s mafiou, tak i téma intimity v True Detective prestupuje rozmery žoviálneho, oficiálneho a nepriateľského kontaktu. Tieto vzorce sú asymetrickým dizajnom záberu, cik-cak rozmiestnením figúr a rušením zrejmých plánov funkčne prenesené do jazyka filmového štýlu.

Temný případ (True Detective)

Režie: Cary Fukunaga, Justin Lin, Janus Metz Pedersen, …
Scénář: Nic Pizzolatto
Kamera: Adam Arkapaw, Nigel Bluck
Hudba: T-Bone Burnett
Hrají: Matthew McConaughey, Woody Harrelson, Michelle Monaghan, Colin Farrell, Rachel McAdams, Taylor Kitsch, Kelly Reilly, Vince Vaughn

USA, 2014, 16×55 min