Stereotypnější než raj: Priateľské etudy po 20-tich rokoch

KRITIKA: Gimme Danger (Jim Jarmusch, 2016) – MICHAEL PAPCUN –

1995. Niekde v Kalifornii, v zapadnutom bare sedí Tom Waits s Iggym Popom za šachovnicovým stolom. Vedú jednoduchý rozhovor o káve, cigaretách, banalitách… Zo sekvencie srší nenútená charizma a zdatnosť minimalistickej réžie ich priateľa Jima Jarmuscha.

2016. Spoločníkom Iggyho Popa je priamo Jim Jarmusch. Celý “rozhovor” je sústredený okolo hudobníkových spomienok na jeho alma-mater, proto-punkovú legendu The Stooges. Waits s Popom boli duo, ktoré sa pod režisérovou taktovkou stalo kultovou ukážkou poetiky každodennosti naprieč popkultúrou. Počas “rockumentu” GimmeDanger nás kamera priebežne stotožňuje s Jarmuschovým potenciálnym pohľadom na hudobníkovu tvár, avšak snímka je v prvom rade dielom patriacim pohľadu Iggyho Popa a jeho kumpánov.

Nosnou kostrou je práve nostalgiou a sarkazmom prifarbený sled historiek a spomienok, do ktorých dodatočne vstupujú komentáre ďalších členov skupiny. Iggyho rozprávačský talent je patrične samoľúby, vyžíva sa v rôznych vedľajších historkách a komentároch, miestami vyslovene malicherných exkurzoch, a v spolupráci s rozprávaním ďalších členov The Stooges vytvárajú najklasickejší, takmer archetypálny príbeh o vzostupe, slastiach, úskaliach a úpadku kultovej rockovej skupiny. Nevýrazný pôvod, prvé úspechy, hity, eufória, hluk gitár, prepady v podobe drogových excesov, konfliktov s producentami, úmrtí v skupine… Jarmuschov potenciálny autorský prístup je symbolicky prehlušený zakladateľmi jednej z najdivokejších a najhlučnejších skupín v histórii rock´n´rollu.

Všetci členovia The Stooges napĺňajú podobu outsidera typického najmä pre prvé dva režisérove filmy. V Permannet Vacation aj Stranger than Paradise narazíme na ústrednú postavu mladého človeka z fádneho prostredia, ovplyvneného alternatívnou rockovou kultúrou, hľadajúceho svoj pomyselný “raj” v odosobnenom svete a dostávajúceho sa do konfliktu s požiadavkami väčšinovej spoločnosti. Melanchóliu v tóne raných filmov nahrádza nostalgický nádych rekapitulovania divokých časov. Irónia sa nevytratila. Dostala sa na silnejšiu pozíciu. Dôkazom je Popovo britké “vykecávanie sa”.

Hrané, veristicky spracované Jarmuschove filmy zachytávajú cesty postáv premysleným, pevne vystavaným autorským konceptom bez cudzorodých vplyvov a narušení. Hlavnou hviezdou a udávateľom štýlu v Gimme Danger nie je Jarmusch, ale Iggy Pop, respektíve jeho vybrúsený jazyk. Režisérov vklad má podobu post-produkčnej kozmetiky. Je to zásah fanúšika, ktorý mierne upravuje, akcentuje výpoveď svojho obľúbenca a dodatočne ju edituje do podoby nenáročného klasického naratívu, ktorý nájdeme v akomkoľvek bežnom hudobnom dokumente.

Tep filmu sa odvíja od tempa, humoru a nálad hlavného rozprávača Iggyho. Z 10-tich hodín rozhovorov Jarmusch zostrihal necelých 110 minút. Napriek tomu pôsobí Gimm eDanger ako film, ktorému by prospela práve prísnejšia dramaturgia, selekcia a menšia “fanúšikovská láska” autora k získanému obsahu. Spomienky na “staré dobré časy” miestami strácajú motiváciu a v štruktúre snímky plnia úlohu akýchsi “cool” apendixov, ktoré síce pobavia fanúšikov, no výslednej podobe filmu na vycibrenosti či jednoliatosti nepridávajú. Tu sa vytvára kontrast s devízou albumov TheStooges – úspornými, maximálne zosekanými textami, ktoré dokážu pár slovami podať nadčasovú výpoveď.

Režisérov najväčší vklad možno vidieť vo vizuálnej zložke. Okrem klasických archívnych záberov a fotografií zasahuje rozprávania vtipne volenými a vkladanými scénami zo starých filmov či televíznych relácií. Addamsovci, staré americké reklamy, japonské kaiju filmy alebo animované sekvencie pohybujúce sa niekde medzi estetikou Monty Pythonovcov a facebookovými Classical art memes. Dali by sa označiť za klasický znak autorových filmov – bohatú vrstvu alúzií na obľúbené diela a režisérov. Avšak v kontexte väčšinou len priamo nadväzujú na Iggyho bonmoty, žartíky, pointu x-tej historky Jarmusch dodatočne ilustruje a dofarbuje spevákove krikľavé myšlienkové pochody. V ich vzájomnom vzťahu sa stáva opäť sluhom (fanúšikom) dôvtipne dopĺňajúcim svojho pána. Štruktúra filmu v týchto pasážach pripomína videá youtuberov, kde sa akcent hovoreného slova umocňuje pridaním výstižnej (alebo ironizujúcej) externej scénky.

Gimme Danger predstavuje problematický stret charakterov, nastoľujúci otázku: “Kto tu má byť hlavnou hviezdou?” Pri dokumente/portréte Nicka Cavea, 20 000 dní na zemi, bol hlavnou hviezdou pochopiteľne Cave. Jarmusch je však výraznejší, etablovanejší a rozpoznateľnejší autor než Iain Fortysh s Jane Polland, a jeho submisívny prejav zamrzí.

1970 rollin´ in sight…

História The Stooges sa začala v kultúrne búrlivom období prelomu 60-tych a70-tych rokov. Gimme Danger najvýraznejšie rysy dobového ducha samozrejme reflektuje, aj keď len okrajovo. Najmä prostredníctvom spevákových narážok na Mansonovu “rodinu”, psychedelické dozvuky daného obdobia a pomaly upadajúce hnutie hippies.

Približne rovnaké obdobie sa snaží zachytiť minuloročný TV seriál M. Scorsesseho a M. Jaggera, Vinyl. Jarmusch aj Scorsesse vypustili primárne fanúšikovskú záležitosť s nostalgickým tónom, prežúvajúcu chuť starých časov so zámerom naplno ju vdýchnuť do diel. Vinyl ťahajú zinscenované hudobné vystúpenia niekoľkonásobne prevyšujúce podpriemernú fabulu, Gimme Danger zasa stavia na spevákovej charizme, ktorá (opäť) očarí prevažne fanúšikov. Iggyho ostrý jazyk a dokumentárne zábery z archívu samozrejme predstavujú oveľa živšiu a rýdzejšiu evokáciu “zeitgeistu” než dokonalé inscenácie Scorsseseho série.

LOS ANGELES – MAY 23: Iggy the Stooges (L-R Dave Alexander, Iggy Pop in front, Scott Asheton in back and Ron Asheton) pose for a portrait at Elektra Sound Recorders while making their second album ‚Fun House‘ on May 23, 1970 in Los Angeles, California. (Photo by Ed Caraeff/Getty Images)

Punk v typizovanom naratíve

V konečnom dôsledku je Gimme Danger viac dielom od fanúšika pre fanúšikov než nápaditým autorským dokumentom. Svojou výpoveďou nepresahuje očakávateľné mantinely punkovej scény a odkazu The Stooges. Určite nejde o pokračovateľa dokumentárnych snímok, v ktorých sa hudba stala “len” kulisou rozsiahlejšieho obsahu. Príkladom je sociálno-politická esejistika, ktorú predviedol Jean–LucGodard vo filme Sympathy for the Devil, kde sa zo skúšky Rolling Stones stáva podmaz politickej rozpravy o problémoch a revolte Afroameričanov, využívajúc pôsobivé alegorické obrazy. A nenájdeme tu ani silu autentického demýtizovania Nicka Cavea&BadSeed pomocou observácie skupiny pri najbežnejších, najnehviezdnejších činnostiach (nákup na benzínovej pumpe, sledovanie filmu The Bad Seed apod.) ako v Road to the God Knows Where od Uli M. Schuppela.

Gimme Danger je obťahovaním cesty, ktorú od začiatku do konca všetci dobre poznáme. Jeho “punk” a outsiderstvo sa poslušne sťahuje do štruktúr typizovaného naratívu. Iggy Pop na koncu filmu tvrdí, že nechce zapadať do akejkoľvek skupiny, subkultúry, komunity, do čohokoľvek vyznačeného, definovateľného… Avšak práve Gimme Danger je filmom, ktorý do vopred vyznačených a definovateľných štruktúr výborne zapadá.

Gimme Danger

Réžia: Jim Jarmusch
Scenár: Jim Jarmusch
Kamera: Tom Krueger
Strih: Adam Kurnitz, Affonso Goncalves
Hudba: The Stooges
Hrajú: Iggy Pop, Scott Asheton, Ron Asheton, James Williamson, Kathy Asheton, Danny Fields
USA, 2016, 108 min.