INÁ HUDBA – Praktická avantgarda

REFLEXE: Iná hudba (režie: Pavel Smejkal & Peter Zákuťanský, 2016) – MICHAEL PAPCUN

Vlastný zvukový biotop

Vo štvrtok 22. februára sa v bratislavskom priestore Foajé premietal vďaka spolupráci projektu Dokument na kolesách a kultúrno-spoločenského mesačníka Kapitál dokument filmových vedcov Pavla Smejkala a Petra Zákuťanského Iná Hudba. Pôvodne televízna snímka RTVS sa tak predstavila divákom už niekoľkýkrát v kinosále a nezoznámila nás iba so vznikom elektroakustickej hudby na Slovensku. Otvorila pomerne širokú škálu otázok o povahe, podobe a ambíciách formátu krátkometrážneho televízneho projektu.

Experimentálne štúdio Bratislava vzniklo v Slovenskom rozhlase v roku 1961 a výsledky jeho práce sa používali prevažne ako zvukové stopy pre animované alebo hrané filmy. Po ich oddelení od obrazu išlo o zvukové skladby pohybujúce sa na rozhraniach abstrakcie, futurizmu a experimentu, schopné svojbytného pôsobenia, čoho dôkazom je aj vydanie prác Experimentálneho štúdia na troch vinylových platniach v rokoch 2015 až 2017.

Dokumentárna snímka Iná Hudba nás vznikom, históriou a vývojom štúdia sprevádza v informačne zhustených skratkách, vytvorených zo segmentov, ktorých protagonistami sú kľúčové osobnosti Experimentálneho štúdia. Tie sú zástupcami alebo hovorcami jeho jednotlivých etáp (generácií) od 60-tych rokov až po súčasnosť a koniec jeho aktivít.

Cez výpovede Ivana Stadtruckera, Jána Backstubera, Juraja Ďuriša, Petra Janíka a Richarda Saba sa tak z prvej ruky dozvedáme o špecifikách sonického sveta hermeticky uzavretého v klimatizovaných miestnostiach obrátenej pyramídy. Z jadrových fyzikov sa tu stávajú zvukoví majstri a prieskumníci, vytvárajúci pomocou dnes už raritných syntetizátorov zvukové plochy na vlnových dĺžkach presahujúcich zaužívané frekvencie a zvyky našich zvukových receptorov. Sú to konštruktéri nových audioskúseností. Vytvárajú svoj vlastný biotop dodnes viac-menej prehliadaný verejnosťou.

Na rovnakej vlne

Iná Hudba s potešením podporuje a podčiarkuje istý magický tón tohto prostredia cez taktiku jeho vizuálneho zachytenia a stvárnenia na plátne – namiesto hovoriacich hláv si snímka zakladá na až enigmaticky nasvietených a starostlivo komponovaných polocelkoch miestností zaplavených tajomným šerom, vizuálnych metaforách a kolážach archívnych materiálov, ktoré sú veľmi úzko napojené na komunikáciu s dominantnou zvukovou stopou. Kamera Anny Smoroňovej dokáže zachytiť genius loci priestorov Slovenského rozhlasu a ďalej ho rozvíjať až do podoby, ako som už spomenul, autonómneho biotopu, miesta, kde sa svoju dobu predbiehajúca história nielen písala, ale útržky jej aury sú tu akoby stále prítomné. Film ako médium sa tu neodhaľuje iba v klasickom “mediálnom význame”, ale aj vo význame so špiritistickým nádychom – pomocou média (prostredníka) prebieha úzky kontakt so zhmotneným minulým svetom.

Pre Smejkalovu a Zákuťanského prácu je azda najviac definujúce ich narábanie s archívnymi materiálmi a animáciami. Inej Hudbe nejde iba o približovanie historické, ale najmä o približovanie štylistické a poetické – o približovanie Experimentálneho štúdia na abstraktnej rovine atmosféry a feelingu. Film neskrýva svoju ambíciu neprenášať zvuk experimentálneho štúdia na plátno len pomocou zvukovej stopy, ale snaží sa ho zhmotniť priamo obrazmi. Táto ambícia sa napĺňa najmä prostredníctvom abstraktných obrazcov a montáží úzko komunikujúcich s prácou zvukových majstrov. Dokážu tak veľmi silno evokovať ducha abstraktnej animácie a avantgardného filmu 20-tych rokov. Snímka nepôsobí iba ako exkurz do histórie ojedinelého ostrovčeka slovenského umenia druhej polovice 20. storočia, ale aj ako priesečník, bod stretnutia avantgardných hnutí naprieč formátmi a médiami. Smejkal a Zákuťanský spájajú dokumentárne hodnoty s kreatívou avantgardy. Ich vytiahnutie Experimentálneho štúdia “na svetlo sveta” so sebou prináša veľkú dávku nadhodnoty stavajúcej na príťažlivosti a funkčnosti retrofuturistickej estetiky.

Ako zaznelo počas diskusie nasledujúcej po filme, téme Experimentálneho štúdia sa venovala televízna dokumentárna tvorba už v 90-tych rokoch. Výstupmi boli iba stručné publicistické útvary bez výraznejšej autorskej hodnoty, ktorá je príznačná práve pre Inú hudbu. Pri postupnom poodhaľovaní vzniku filmu až zamrzí fakt, že pôvodne malo ísť o 52-minútový dokument, no z rozpočtových dôvodov sa museli tvorcovia uspokojiť s necelou polhodinovou dĺžkou.

Hudobný dokument je v posledných štyroch alebo piatich rokoch pomerne obľúbeným formátom, čoho dôkazom sú snímky Hrana o Marekovi Brezovskom, Nespoznaný o Richardovi Müllerovi, najnovší Varga o Mariánovi Vargovi, prípadne Ťažká duša, venujúca sa tradičnej rómskej hudbe. Hľadanie pozície a definovanie prínosu Inej hudby v tomto diškurze by vystačilo na veľký samostatný článok. Ide o rôznorodú zmes siahajúcu do celovečerných dĺžok v kinodistribúciách a snímky je taktiež zložité porovnávať, najmä ak berieme ohľad na ich produkčné zázemie. O Inej hudbe však môžeme povedať, že priniesla síce najmenší, ale štylisticky najsebavedomejší príspevok do súčasného hudobného dokumentu na Slovensku.

Televízna avantgarda

Iná Hudba je síce pôvodne televízny dokument, stretla sa s dobrou sledovanosťou, ale nie s väčšou alebo výraznejšou spätnou odozvou. Svoje miesto si film začína nachádzať trochu inde. V malých bratislavských kluboch a projekčných miestnostiach (film som videl prvýkrát ešte v máji minulého roku v Kine Inak). Práve do ich komornej aury zapadá perfektne a nachádza si menšie, avšak o to lepšie zacielené a vyprofilované publikum – čo bolo cítiť najmä z ducha otázok kladených pri diskusii po projekcii filmu.

Sledujeme tak jav transformovania televízneho formátu do podoby formátu sľubného pre malé alternatívne kiná, čím snímka opäť jemne pripomína experimentálnu a avantgardnú kultúru (napr. 60-tych rokov), keď zažili svoj rozmach malé kinosály premietajúce okrajové filmy mladých autorov, vytvárajúce identitu istej komunity (stačí si spomenúť na aktivity okolo Jonasa Mekasa).

Film Smejkala a Zákuťanského tak nie je len spomienkou na jednu kapitolu zapustenú v budove Slovenského rozhlasu, v bratislavskej kultúre a umení. Stáva sa ich aktívnou súčasťou. Pri sledovaní Inej Hudby najviac potešujúce nie je iba získavanie informácií a približovanie aury Experimentálneho štúdia Bratislava, ale predstava, ako bude snímka prijatá v budúcnosti, keď ju niekto vytiahne z archívu. Isté je, že na fádnosť alebo prehliadnuteľnosť sa určite nikto sťažovať nebude.

Iná hudba

Scenár a réžia: Pavel Smejkal & Peter Zákuťanský
Kamera: Anna Smoroňová
Hudba: Experimentálne štúdio Bratislava
Slovensko, 2016, 26 min