Na východ a na západ od Baku

FESTIVALY: IX. MFF „Východ-Západ“ v Baku – VERONIKA MARKOVIČOVÁ –

V dňoch 5.-10. septembra sa v Baku už deviaty krát uskutočnil filmový festival Východ-Západ, organizovaný Zväzom filmárov Azerbajdžanu, vedením Fondu storočnice svetovej kinematografie Azerbajdžánu a Konfederáciou zväzu filmárov krajín SNG a Pobaltia.

Festival bol prvýkrát organizovaný z iniciatívy scenáristu a režiséra Rustama Ibragimbekova v roku 1996 pod názvom Festival festivalov – Filmfest. O tri roky neskôr bol premenovaný na Východ-Západ. Príčinou bolo rozšírenie účasti filmov, režisérov, novinárov, riaditeľov festivalov a filmových fondov z rôznych krajín z šiestich na dvadsať, snaha zachovať si v období globalizácie vlastné tradície ako najdôležitejšiu podmienku duchovnej existencie. Východ-Západtak predstavuje dva svety, porovnáva ich zvláštnosti i podobnosti v hlavnom meste Azerbajdžana, kde po celé storočia pokojne spoluexistovali, obohacujúc jeden druhého, východné i západné tradície.

Do hlavného programu každoročne vchádzajú filmy, ktoré ponúkajú, podľa slov festivalu, „nový pohľad na reálie nášho sveta“ a zároveň žnúce úspechy na iných festivaloch (tento rok to bolo 13 filmov z 9 krajín Euroázie). Okrem neho bola predstavená malá retrospektíva gruzínskych filmov a festival amatérskeho filmy detí a mládeže. Tradičné ceny v pomerne netradičných kategóriách si odniesli tieto diela a ľudia: Cenu za najhumánnejšie poslanie ľudstvu dostal filmový debut kazachšského režiséra Žanabeka Žetiurova Poznámky kontrolóra koľajníc (Zapisky putevogo obchodčika, 2006). Po asi tridsiatich dokumentárnych filmoch o histórii Kazachstanu a niekoľkých rokoch čakania na sfilmovanie si svojho scenára – sám v rovnakej pozícii ako hlavný hrdina po ukončení Vyšších scenáristických a režisérskych kurzov v Moskve pol roka pracoval, sa mu podarilo jednoducho a citlivo zobraziť slepého starca, kontrolóra železníc, ktorému sa svet ukazuje cez intuíciu a hlboké porozumenie. Tento film sme mali možnosť vidieť na tohoročnom Febiofeste.

Georgij Nakašidze bol ocenený za najmužnejší herecký výkon v gruzínskom filme o gruzísko-abcházkej vojne Cintorín snov (Otsnebebis sasaplao) režiséra Georgija Chaindravy z roku 1994, natáčanom s dokumentárnou sugestívnosťou počas samotnej vojny na čierno-biely film, vyvolaný v práčke. Ešte sugestívnejšie pôsobili krížiky pri menách hercov v titulkoch… nezmyselnosť tohto bratovražedného konfliktu je okrem iného vyjadrená i darom – čiapkou, ktorú gruzínsky vojak dostane od svojho abcházskeho menovca.

Xénia Kutepova, herečka známeho moskovského Divadla Petra Fomenko, najženskejšie stvárnila svoju úlohu vo filme Cesta s domácimi zvieratami (Putešestvie s domašnimi životnymi) režisérky Very Storoževovej (Rusko, 2007). Bravúrne stelesnila úlohu zasnenej mladej ženy, žijúcej na „provinčnej samote“ u železnice, túžiacej ani nie tak po prítomnosti muža, ako dieťaťa. Potom, ako zomrie jej o dosť starší muž, ktorý si ju zobral z detského domova a nikdy ho nemilovala, postupne nám rozkvitá pred očami, znovuzaplňuje priestor svojho života.

Okrem snímkov, ocenených v hlavnej kategórii, stojí za povšimnutie i ukrajinský debut Pri rieke (U reky, 2007) mladej režisérky Evy Nejman, neoficiálnej žiačky Kiry Muratovej. Otvorila pred nami malomestské bezvetrie bytu, spolužitie starej matky a vo vnútri ešte staršej dcéry, ktorých rutinný vzťah prelomí ich spoločná cesta k rieke. I keď film trpí zbytočnou komičnosťou niektorých scén, tento nedostatok je vykompenzovaný výnimočným hereckým výkonom matky – Marie Policejmako, obľúbenej kyjevskej divadelnej herečky. Tento rok boli v hlavnej sekcii predstavené i tri azerbajdžanské filmy: Odsúdení (Mehkumlar, 2007), debut Mechriban Alekperzade, Život Džavida (Žizň Džavida) (2007) Ramiza Gasanogly a Tri dievčatá (Tri devuški, 2006) Murada Ibragimbekova (bol premietaný na tohoročnej filmovej škole v Hradišti).

Aj keď väčšina z nás si k Azerbajdžánu priradí iba ropné veže, Lumiérovci majú pred touto krajinou iba dva roky náskok. Ešte v 80. rokoch tu vzniklo niekoľko nezávislých filmových štúdií a ihneď po rozpade Sovietského zväzu si osvojili „kánon komerčného filmu“. V nasledujúcich rokoch niekoľko filmov zozbieralo ceny na európskych festivaloch – Jarasa (Jarasa, r. Azar Salaev, 1991), Cudzí čas (Ogse vacht, r. Gusejn Mechtiev, 1996), Žltá nevesta (Sary Gjalin, r. Javar Rzaev, 1998) a i. V súčasnosti po festivaloch putuje Zbohom, južné mesto (Elvida, senub seheri, 2006) Olega Safaralieva – premietal ho i posledný ročník filmovej školy a Art film v Trenčianskych Tepliciach.

Zatiaľ čo v roku 2004 v Azerbajdžane vznikli iba dva nízkorozpočtové hrané filmy, ich množstvo spolu s rozpočtom sa postupne zväčšovali a v tomto roku ich bolo za v priemere polmiliónadolárovej podpory štátu vyrobených sedem. Vláda zároveň nedávno prijala program rozvoja kinematografie, čím by sa mohol vyriešiť i problém nedostatočnej distribúcie, ktorá sa po privatizácii nachádza v štádiu znovuobnovenia. V rámci festivalu prebehol i okrúhly stôl na tému „Národná kinematografia – cesta k celovečernému filmu“. Postavil do popredia otázku financovania výroby a distribúcie nekomerčných filmov jednotlivých krajín bývalého sovietského zväzu, nakoľko filmy spomínaných národných kinematografií sa často nedostanú ani k domácemu, ani k zahraničnému divákovi – okrem nadšencov na filmových festivaloch a čiastočne v artkinách.

Problém nedostatočnej distribúcie režisér Chodžakuli Narliev (Turkmenistan, Nevesta / Nevesta, 1971; Mankurt / Mankurt, 1990 a i.) prirovnal k dieťaťu, ktoré je hneď po narodení umiestnené do detského domova. Výnimku v súčasnosti tvorí Uzbekistan, kde domáca produkcia tvorí polovicu filmovej distribúcie a jeden z mála ruských režisérov – Pavol Čuchraj (Rusko, Zlodej / Vor, 1997; Šofér pre Vieru / Voditeľ dľa Viery, 2004 a i.; v súčasnosti dokončuje nový film), ktorého filmy sú úspešne distribuované doma i v zahraničí. Obaja boli tento rok v Baku ocenení za prínos do euroázijskej kinematografie. Navrhovanými riešeniami boli okrem usporiadavaní prehliadok, stretnutí a festivalov i väčšia podpora televízie (vysielaním filmov) ako najvýraznejšieho masmédia a vytvorenie fondu rozvoja národných kinematografií pri Konfederácii zväzu filmárov bývalých krajín Sovietského zväzu a Pobaltia, ktorý by bol zároveň aj distribučnou spoločnosťou.

Bakinský festival sa nesnažil prilákať tisícky divákov, oblepiť plagátmi celé mesto. Komorne si vystačil s dvoma menšími sálami divadla IBRUS a kina Azerbajdžan, no s o to väčším rozmachom sa staral o svojich hostí, vytvoril priestor pre stretnutie filmových tvorcov.