Zde se nacházíte: 25fps » Světový film » Zvodný tanec s misogynickým diablom

Zvodný tanec s misogynickým diablom

RECENZE: Antichrist (režie: Lars von Trier, 2009) – MARTIN KUDLÁČ –

Už premiéru Antichrista na filmovom festivale v Cannes sprevádzali početné diskusie. Excentrické správanie režiséra bola jedna z horúcich tém, no najviac prekvapilo samotné premietanie, počas ktorého niekoľko divákom hľadalo útočisko v predsáli. Podľa slov očitých svedkom podaktorý zamdleli, ostatní potrebovali vydýchať útočiacu explicitnosť.

 

Európsky auterský klenot sa utiahol do ústrania. Po natočení komédie Kdo je tady ředitel? sa u Larsa von Triera prejavila hlboká depresia, ktorá ho okamžite odzbrojila od akýchkoľvek režisérskych, či producentských ambícií. Syn slobodomyšlienkárskych rodičov vychovaný v hippie komunite sa až v dospelosti dozvedel, že osoba, ktorú celý život oslovoval otec, nebola jeho biologickým otcom. Neurotická troska s množstvom rozličných fóbií sa ale zapísala do análov kinematografie pôsobivými dielami a právoplatne sa môže pýšiť titulom prináležiacim ikonám ako Federico Fellini, či Ingmar Bergman, geniálny filmár. Z kinematografického hľadiska je Trierova depresia rámcovaná smrťou auterských legiend, Michelangelo Antonioni a škandinávskeho kráľa celuloidu, Ingmar Bergman. Medzi filmárskymi kruhmi figuruje smrť Ingmara Bergmana ako symbol smrti artfilmu.

Túto domnienku sa von Trier snaží vyvrátiť svojím novým, extrémne kontroverzným dielom Antichrist. Už premiéru na filmovom festivale v Cannes sprevádzali početné diskusie. Excentrické správanie režiséra bola jedna z horúcich tém, no najviac prekvapilo samotné premietanie, počas ktorého niekoľko divákom hľadalo útočisko v predsáli. Podľa slov očitých svedkom podaktorý zamdleli, ostatní potrebovali vydýchať útočiacu explicitnosť. Obdobné udalosti sprevádzali polnočné premietania žánrových filmov v 50. – 70. rokov, kedy prevádzkovatelia kinosál používali v menšej miere plyny na vyvolanie nevoľnosti za účelom zvýšenia publicity (aj legendárny Exorcista). Na promotion pridávali aj početné demonštrácie pred premietaním (napr. film Snuff), obzvlášť pri filmoch žánru exploitation, teda snímkach, ktorých základný kameň tkvel v nadmernom a explicitnom zobrazovaní násilia a sexuality.

Snímkou Antichrist sa režisér rozhodol pokračovať vo svojom kinematografickom monumente, ktorý započal ambicióznym, nadčasovým a umelecky vyspelým seriálom Království. Opulentný projekt v sebe snúbil prvky hororu, nemocničnej drámy, telenovely spolu s metafyzikou. Von Trierovi sa podarilo dosiahnuť ako komerčný, tak aj umelecký potenciál a nutno podotknúť, že ten druhý významne prevažoval. Antichrist sa na prvý pohľad tvárí ako bergmanovská manželská psychodráma, no rovnako ako pri seriáli Království, sa jedná iba o prvú vrstvu. Veľkolepý prológ natočený čierno-bielo a v slow-motion pokladá základný kameň komornej drámy o manželskej dvojici, ktorá stratila syna, zatiaľ čo sa spolu milovali. Paradoxne, scéna nepôsobí tragicky, aj napriek tomu, že režisér nešetrí morbídnymi detailmi nemluvňaťa padajúcemu v ústrety studeného betónu. Sprievodná ária nie je rekviemom za strateného syna, ale naopak oslavou znovuzrodenia. Režisér rozohráva svoju krutú hru so symbolmi a idiosynkraciou. Pád dieťaťa ako púť k vykúpeniu.

Medzi prológom a epilógom sa nachádzajú tri kapitoly, traja ,,žobráci“ tematizujúci a personifikujúci jednotlivé štádia ,,liečby“ matky na pokraji šialenstva. Matka sa na pohrebe nervovo zrútila a krátko po hospitalizácii jej muž-psychoterapeut konštatuje, že berie priveľa liekov. Rozhodne sa pre domácu liečbu. Tematika genderu je jedna z režisérových najobľúbenejších. Netají sa svojou inklináciou k ženskému pohlaviu a jeho ženské hrdinky obsahujú veľkú časť jeho samého. Obidve postavy zbavuje identity, nemajú ani meno. Sú len On a Ona, muž a žena, dva symboly, prvky, ktoré sa vzájomne dopĺňajú, ale i odpudzujú. Domáca liečba nezaberá a často dochádza medzi pacientom a liečiteľom k transferencii, z ktorej by Jung nebol nadšený. Liečba má pokračovať v chatke nachádzajúcej sa v oblasti s názvom Eden. Obidva prvky sa oddeľujú od spoločnosti a vracajú sa na počiatok civilizácie. Adam a Eva. Eden, ale nie je rajskou záhradou, podľa slov ženskej postavy je ,,chrámom Satanovým.“ Dialektika protikladov číha na každom kroku a Trier ju vyvyšuje do monštruóznej podoby aj symbolmi, akými je srna, ktorej visí mŕtve mláďa z rodidiel, či líška, ktorá požiera samu seba v grotesknej karikatúre Uroborosu.

Antichrist je mnohovrstevným dielom syntetizujúcim kinematografiu, psychoanalýzu a kresťanskú mytológiu. Metafyziku manifestuje v srdci ,,chrámu Satanového,“ v zázračnej krajine metafor, alegórií a polyvalentných symbolov. Čo spočiatku vyzeralo ako artová variácia na horor a pornografiu vykvitlo do exkurzu nestálej mysle. Režisér si vytvoril vlastného Frankensteina a diváci sledujú komplexnú ontogenézu tohto netvora. Ale je to skutočne monštrum aké poznáme z klasických hororov? Alebo je to zhmotnená súčasť každého z nás, naše temné ja? Film je produktom tvorcovej kognitívnej terapie, ktorá mu mala pomôcť v hlbokej depresii. Zhmotňuje v ňom osobných démonov a mnoho ľuďom to pripadá ako mysogynia. Jungovská mytológia povstáva na popole kresťanskej. Spolu s postavami sa dostávame do priestoru medzi nebom a zemou, kde telesné sa stáva manifestáciou psychického. Preto tu má svoje právoplatné miesto akt kastrácie ako aj penetrácie, pričom paralelne s mentálnym rozpoložením nadobúdajú šokujúce rozmery. Coitus nie je výnimkou, no práve akt súlože v Antichristovi vyvracia tvrdenia, že režisér točí pornografiu. Rovnako ako z postáv zmýva identitu, zo sexu zmýva vášeň. Stáva sa ďalším symbolom na putovaní naprieč duševnou pustinou.

Triera osobná spoveď púta zraky divákov aj po formálnej stránke. Ako už bolo spomínané, film upomína na Bergmanovské snímky, no dedikovaný je Andrejovi Tarkovskému. Metafyzika a množstvo symbolov známych z diel legendárneho režiséra sa objavujú aj v Antichristovi. Svoje remeslo a umelecké ambície už Lars von Trier preukázal v nejednej svojej snímke, ale v žiadnej nepristúpil k experimentálnej hre. Aj keď sa vo väčšej, či menšej miere odkazuje na tvorbu velikánov ako Bergman, či Tarkovsky, jeho najnovšie dielo evokuje prácu Davida Lyncha. Na surreálne výjavy a vsuvky sme o Triera zvyknutí, no tentokrát postúpil o niekoľko úrovní vyššie. Snímka mala len nejasné kontúry v podobe tenkého skriptu, gros práce sa odohrávalo počas natáčania. Makro zábery a doprovodný soundtrack odkazujú na lynchovský štýl. Režisér často improvizoval a sám priznal, že podaktoré scény pridal len preto, že sa mu páčili a nemajú vyšší zmysel. Možno iba provokatívne tvrdenie z režisérovej strany, aby vyvolal vlnu šoku, aká sa podarila Laure Dernovej na tlačovej konferencii k snímke Inland Empire, kde priznala, že netuší o čom film je. No týmto tvrdením Trier nepriamo priznal, ako veľmi je film osobnou výpoveďou, pátraním v sebe samom. Údajne film nie je ani z polovice taký, ako si ho predstavoval, čomu nie je ťažké uveriť, nakoľko sám tvorca je komplexná a zložitá osobnosť. Aj to je jeden z dôvodov prečo môže byť Antichrist zrkadlom, ktorým diváci nahliadnu nielen do Trierovej duše, ale aj do svojej a neposlednom rade i zážitkom, nakoľko snímka prekypuje enormným množstvom pôsobivých a pamätných scén, že recepcia tvorcovho opusu magnum pôsobí ako výtvarná exhibícia s množstvom obrazov a výjavov, čakajúcich na dešifrovanie a interpretáciu.

 

Režie: Lars von Trier

Scénář: Lars von Trier

Kamera: Anthony Dod Mantle
Střih: Anders Refn

Hrají: Charlotte Gainsbourg, Willem Dafoe
FR/SW/IT/PL/GR/DN, 2009, 109 min.

Premiéra v USA: 23. 10. 2009

Premiéra v ČR: 22. 10. 2009
Distributor: Artcam

Print Friendly, PDF & Email

Autor

Počet článků : 43

Zanechte komentář

© 2012 25 fps, z.s.

Zpět nahoru