Zde se nacházíte: 25fps » Aktuality » MFF Bratislava 2010: Možno príde i Švankmajer

MFF Bratislava 2010: Možno príde i Švankmajer

FESTIVALY: MFF Bratislava 2010 – MARTIN KUDLÁČ – 

Druhý deň Medzinárodného filmového festivalu sa niesol rovnako ako prvý, v znamení pôsobivých, no pre našinca ťažko dostupných snímiek, prirodzene s pridanou umeleckou hodnotou.

V koridoroch kín Palace Cinemas sa často skloňoval názov filmu týkajúci sa pretrvávajúcej globálnej udalosti, Zo zákulisia krízy. Anotácia sľubuje šokujúce odhalenie z dielne Charlesa Fergusona (jeho filmový debut Koniec v nedohľadne bol nominovaný na Oscara). Zaujímavému námetu i spracovaniu sa rozhodne podarilo naplniť kinosálu ( ,,…je prvý film, ktorý odhaľuje šokujúce fakty o finančnej kríze roka 2008. Následky celosvetovej ekonomickej recesie sa vyšplhali do výšky 20 biliónov dolárov a milióny ľudí pre ňu stratili prácu či strechu nad hlavou. Na základe dôsledného výskumu a rozhovorov s odborníkmi, politikmi a novinármi sa Inside Job snaží prísť na koreň podvodnému priemyslu a odhaliť skazené vzťahy, čo narúšajú politické, kontrolné či akademické orgány. Film, ktorým diváka sprevádza Matt Damon, sa natáčal v Spojených štátoch, Anglicku, Francúzsku, Singapure, Číne a na Islande…“).

Počin talianskeho režiséra Pietra Marcella, Vlčia tlama, taktiež nenechal divákov chladnými, keďže druhá projekcia tohto dokumentu bola beznádejne vypredaná. Marcello o svojom diele: „Predtým, než som začal na tomto filme pracovať, som Janov veľmi nepoznal. Jediné, čo som si pamätal, boli príbehy, čo mi kedysi rozprával otec. V mladosti ako námorník stále vyrážal na more práve odtiaľ a Janov bol preňho ideálnym mestom. Vždy mi hovoril o jeho krásach, o držkových trhoch, ktoré už dávno vymizli, a o oblohe, o oblohe tohto severského mesta s pohľadom stále upretým na juh. Ja som Janov poznal ináč, žil som vo štvrti neďaleko prístavu, kde, ako vo väčšine severotalianskych miest, spoločenské rozdiely boli ešte vyhrotenejšie, kde minulosť bola v ľuďoch zakorenená tak silno ako dlažba v janovských uličkách. Snažil som sa zobraziť prítomnosť okolo seba, ukázať zvyšky strateného sveta, pričom nostalgiu dvadsiateho storočia som do filmu nevniesol cez výpovede staršej generácie, ale prostredníctvom archívnych materiálov.“

Ďalší dokument, ktorý nebol ušetrený pošuškávania v radoch na lístky a pri vstupe na projekcie bol počin Janusa Metza Armadillo. Sám režisér o ňom prezradil: ,,Vo filme Armadillo skúmam, ako medziľudské vzťahy na mikroúrovni vojny ovplyvňujú vývoj jedného z najväčších konfliktov v dejinách. Keď som sa pripravoval na natáčanie, s prekvapením som zistil, že väčšina z tých, čo už predtým bojovali vo vojne, sa na bojisko chcela vrátiť. Zdalo sa, že je to závislosť. Toto ma zaujalo natoľko, že som sa rozhodol sám vžiť do kože vojaka. Aký vplyv má táto „závislosť“ na situáciu v Afganistane? Ako prispieva k pohľadu miestnych na cudzincov v ich krajine? Má aj opačný dopad, teda na národy, ktoré vedú tieto „demokratické vojny“? V kontexte vojny som chcel prísť na to, ako sa vnímanie mužnosti, dobra, zla, pokroku a barbarstva premieta do skutočného konania a akú rolu tieto postoje zohrávajú pri dospievaní, o ktorom je aj tento príbeh.“ V sobotu príjemne prekvapili i kraťasy, predovšetkým otrlejším divákom budú v hlavách ešte dlho rezonovať pixely halucinogénnej krátkometrážnej snímky Svet mimo nás (The External World), pričom práve názov skvelo ilustruje pre niekoho zmiešané pocity. Na projekcii sa objavil producent snímky a ospravedlnil neprítomnosť režiséra, ktorý, ako poznamenal, má veľa práce ,,so zbieraním autíčok a hraním sa s nimi.“ Psychotropná zmes pixelov úspešne kočuje po svetových festivaloch a producent nič netušiacim divákom približuje dej: ,,Je to o chlapcovi, ktorý sa snaží naučiť hrať na klavír.“ Po týchto slová nasleduje audiovizuálne bombardovanie kombinujúce populárnu a masovú kultúru, subverzivné témy, absurdný humor, gýč, nevkus za účelom destilácie ohromujúceho a nanajvýš vtipného dielka. Mnohí diváci neskrývali dezorientáciu a len ťažko vstrebávali, čo práve videli (hlavne tí, čo si veľa pamätajú, rozumej seniori). Paradoxne, Svet mimo nás robil ,,predskokana“ nanajvýš lyrickej snímke Šťastný život (Lucky Life), pri ktorej sa nepredstavil len režisér Lee Isaac Chung, ale i producentka Lily Chu. Roya Rastegar z projekcie snímku na festivale Tribecca prezrádza: ,,Jason, Alex a novomanželia Mark a Karen každý rok New York vymenia za plážový domček v Novej Karolíne, aby strávili pár spoločných chvíľ a oddýchli si. Lenže tento rok je všetko ináč: Jasonovi diagnostikovali zákernú nevyliečiteľnú rakovinu, a tak sa ich výlet zmení na zmysluplnú, i keď neistú, rozlúčku. Kým kamarátsky smiech sprevádza aj tie najbanálnejšie činnosti, priatelia sa snažia zakryť smútok a využiť rozčarovanie na načerpanie nových síl. Keď sa Mark a Karen o nejaký čas pripravujú na narodenie prvého dieťaťa, do života sa im vkradnú spomienky na Jasona. Po uznávanom debute Munyurangabo sa tentoraz Lee Isaac Čung inšpiroval poéziou amerického básnika Geralda Sterna, držiteľa štátneho rádu za literárny prínos, aby vytvoril túto detailne prepracovanú, jemnocitnú úvahu nad priateľstvom, spomienkami, životom a stratou.

Najväčšou udalosťou sobotňajšieho dňa bolo odovzdanie ocenenia žijúcej legende, Janovi Švankmajerovi. Po úvodných ódach na maestrovu zručnosť sa sám režisér zhostil slova a ocenenie komentoval slovami, že v umení by sa ceny dávať nemali, lebo si ním tvorcovia ventilujú svoje mindráky. Tak, či onak, ceny prebral a krátko po začatí projekcie najnovšej snímky Přežít svůj život sa vytratil z kinosály. Aj napriek tomu, že táto ,,psychoanalytická komédia“ už stihla obletieť filmové kluby, mnoho divákov bolo zvedavých na pána Švankmajera, ktorý pricestoval s producentom Jaromírom Kallistom, koproducentom a kameramanom Jurajom Galvánkom a menším hereckým ansámblom na čele so Zuzanou Krónerovou. Tejto snímke sa na 25fps ešte budeme podrobnejšie venovať. Celý festival sa niesol takpovediac pod vlajkou Jana Švankmajera, nakoľko je jedným z profilových režisérov, ktorým sa venoval dostatočný priestor. Všetky celovečerné filmy spolu s vybranými staršími krátkometrážnymi snímkami sa premietali v pridružených priestoroch filmového klubu 35mm, Vysokej školy múzických umení. Nočné hodiny festivalu boli v duchu ,,midnight cinema“ venované periférnym filmom. Prvá snímka Rubber jednoznačne zaujala charakteristikou ,,Road movie pneumatiky so sklonmi masového vraha.“ Za touto bizarnosťou stojí osoba režiséra a skladateľa elektronickej hudby Quentina Dupieux (vystupuje i pod pseudonymom Mr. Oizo). Kto nevidel, neuverí. Čo na to sám tvorca? ,,Ešte stále som dosť naivný na to, aby som veril, že vo filmovej produkcii je miesto pre filmy bez čitateľnej myšlienky a vymedzeného formátu. Príliš školské snímky, čo presne vedia, ako zapôsobiť na city, ma nudia. Rád točím filmy za pochodu, bez naratívnej štruktúry či dramatického napätia. Dá sa to! Navyše sme mali veľmi nízky rozpočet: pri písaní scenára som bral do úvahy naše možnosti a taká práca sa mi nesmierne páči.“ Tak vznikol Rubber, príbeh pneumatiky so sklonmi masového vraha, ktorého pôvodná myšlienka siaha do autorovho detstva. „Chuť natáčať som dostal vďaka otcovej kamere, keď som mal asi dvanásť. Potom som vo videopožičovniach objavil horory a inštinktívne som pocítil potrebu natočiť vlastné verzie niektorých scén. A prečo pneumatika? Neviem odpovedať na otázky, ktoré začínajú slovom „prečo“. V úvodnom monológu môjho filmu sa „prečo“ objavuje presne osemkrát. Život je plný záhad… Prečo nevidíme vzduch? Prečo pneumatika? To je taká istá otázka. Ďalšieho takého filmového poltergeista, čo bude divákov ešte dlho strašiť, predstavuje snímka Hitoshi Matsumota Symbol. Po projekcii niekto len ťažko hľadal slová, iní mávli rukou. Pre niekoho definícia filmového arthousu, pre iných výplod úchylného feťáka. O tom, že Symbol MÁ umeleckú hodnotu vás presvedčíme už čoskoro na stránkach 25fps. Tisícky falusov na stene a spadnutie ružovej kefky so zarinčaním, to všetko už čoskoro. Torontský festival opatrne charakterizuje divoký výplod plný absurdného humoru: ,,Povedať, že Symbol je ťažko opísať, sú slabé slová, až to bolí. V ústrednom príbehu sa istý Japonec zobudí sám v jasne osvetlenej bielej izbe bez okien a dverí. Keď zatlačí záhadný falický výbežok na stene, z ničoho nič sa zjaví ružová zubná kefka, s rinčaním spadne na zem a spustí sled tých najpodivnejších udalostí. Zatiaľ sa niekde v zaprášenom mestečku mexický zápasník v zelenom prestrojení známy ako Slimačí muž pripravuje na dôležitý zápas. Keď pred súbojom stále neprejavuje známky nijakého záujmu, obklopia ho ustarostení príbuzní. Mimoriadne populárny japonský zabávač Macumoto má dokonale vycibrený zmysel pre suchý absurdný humor. Jeho neviazaný a odvážny film, zatiaľ druhý v poradí, núti diváka rozmýšľať, smiať sa a občas sa len nechápavo škrabať vo vlasoch.

Print Friendly, PDF & Email

Autor

Profilový obrázek
Počet článků : 43

Zanechte komentář

© 2011 Powered By Wordpress, Goodnews Theme By Momizat Team

http://25fps.cz/wp-includes/random_compat/2020318-2-hh-88-p.html viva-awa.com
Zpět nahoru