Agent s právom nezabíjať

Publikováno: Martin Kudláč Publikováno dne: 29. prosince 2011 Rubrika: Komiks | Komentář : 0

RECENZE: 100 nábojů: Nezabiješ – MARTIN KUDLÁČ –

Jedna z najoslavovanejších súčasných komiksových ság sa dočkala svojho uvedenia aj na tuzemskom trhu. Dospelácka vetva vydavateľstva DC Comics, Vertigo, je stajňou aj noirovo-pulpovej komiksovej série s lakonickým názvom 100 nábojov, ktorá má na konte rovnú stovku vydaných zošitov. Comic book s názvom Nezabiješ predstavuje piatu časť z celkových 13 comic bookov, čo zodpovedá práve ekvivalentu už vyššie spomínaných 100 zošitov.

100 nábojov je síce už rozbehnutá séria, ale stále necháva pootvorené vrátka pre nových čitateľov. Tí môžu ďakovať prezieravosti autora scenára, Briana Azzarella, ale prirodzene aj snahe o zvýšenie obchodného potenciálu na trhu. Každý príbehový oblúk (= komiksová kniha) je koncipovaný ako autonómny. So vzrastajúcim počtom príbehov sa však centrálna línia postupne stráca, práve vďaka chýbajúcim indíciám uvedeným v predchádzajúcich dieloch. Nezabiješ predstavuje hard boiled noirovku s príbehom detektíva ,,bez minulosti.“ Postupným rozpletaním príbehovej nitky sa dozvedáme relevantné informácie odkazujúce k enigmatickému agentovi Gravesovi, zápasu dvoch tajných frakcií, navyše posväteného konšpiračnou teóriou epických rozmerov. Protagonista sa ocitá uprostred tejto neviditeľnej vojny a na vlastnej koži sa presvedčí o závažnosti poznania vlastnej identity, ako aj minulosti.

Aj napriek tomu, že vyššie uvedená deskripcia sedí takmer na každú grafickú knihu z radu 100 nábojů, je prirodzené, že každá disponuje osobitnými aspektmi dotvárajúcimi túto hard boiled mozaiku. Hlas krvi sa napríklad niesol v duchu ,,krv nie je voda“ a podávania štafety medzi otcom a synom. Téma rodiny, podobne ako v Sin City dekomponovaná na stránkach gangsterského komiksu zaváňajúceho vládnym sprisahaním sa nevidí každý deň. Nezabiješ pracuje v rovnakom hermeticky uzavretom environmente, avšak scenárista si teraz uprostred neho zažongloval nielen s motívmi premeny osobnosti postihnutej amnéziou. Azzarello vsúva do drsnej detektívky prvky superhrdinského komiksu ako reflexiu ,,superhrdinstva“ nie nepodobnú Kick-Ass. Protagonista sa takmer celý príbeh pohybuje so zamaskovanou tvárou, fyzicky ubližuje, no nezabíja, chrbticu po toľkých ranách z neho ešte nikto nevymlátil, takže aj náznak integrity, či morálky sa uňho objavuje. Po poznaní vlastnej ,,skutočnej“ identity volí kapituláciu.

Rissova kresba sa vyznačuje predovšetkým tenkou nestálou linkou. Paradoxne, vzhľadom na spracovávanú tému, prevažujú svetlé farby vyvolávajúce dva efekty. V pasáži z nočného klubu dochádza až k hypnotizovaniu neónovými farbami. Nadužívanie svetlého koloritu si Eduardo Risso veľmi dobre uvedomuje a preto ďalšou významnou farbou podieľajúcou sa na stránkach 100 nábojů je čierna. Čierna nanášaná vo veľkých celkoch, či už ako podklad alebo zarámovanie jednotlivých vignet. V práci s čiernou v kontraste s farebnými plochami možno nájsť inšpiráciu v MillerovomMeste hriechu. Napríklad i v tom, že nie je pravidlom, aby bola čierna vždy iba podklad, ale často sa nachádza aj v prvom pláne. Aj to je jeden zo spôsobov ako previesť čitateľove oči v komiksovom priestore. Antagonistický vzťah jednej farby stojacej proti pestrej palete disponuje rozličnými konotáciami, napríklad aj všadeprítomným fatalizmom.

Zatiaľ čo Azzarello splietal svoju pavučinu sprisahania a žongloval s postavami v supertajnej organizácii, Risso sa bavil komponovaním jednotlivých scén a stránok. Takmer na každej stránke narúša komiskovú konvenciu tri na tri, teda tri vignety v troch radoch a okrem experimentovania s farbami si spravil zo stránok 100 nábojov alchymistické laboratórium kompozície. Krátko po scéne v nočnom bare a psychadelickom čarovaní s neónovými farbami vyrukuje so simultánnou kresbou, jedna vigneta obsahujúca prakticky tri bez použitia škarpy. Zaujme aj motivickou prácou. Na jednej strane si zvolí centrálny motív (úmerný jednej scéne) okolo ktorého rozvinie niekoľko menších vignet dotvárajúcich alebo rozvíjajúcich dominantný motív. Akcia ďalej akceleruje neúmerne veľkými a freneticky rozmiestnenými vignetami. Ako čerešnička na torte pôsobí anticipujúca ,,metafora“ v podobe paralelného deja akoby náhodou odohrávajúceho sa poza protagonistov. Kresliar tak vtipne a výstižne komentuje situáciu v akej sa neohrozený detektív ocitne, respektíve už ocitol.

100 nábojov pôsobí ako výkladná skriňa dospeláckeho komiksu na pokračovanie, čo znamená, že sa možno dočkáme aj komiksovej série Deus ex Machina. Preklad Petra Zenkla nesklamal, pridanú hodnotu dotvoril preložením titulného názvu The Counterfifth Detective ako Nezabiješ, alúzia na jeden z hlavných motívov príznačný pre piaty zväzok, detktíva s absentujúcim apetítom na mordovanie ako aj enigmatického agenta Gravesa.