Zde se nacházíte: 25fps » Aktuality » Art Film Fest 2011: Report Files #1

Art Film Fest 2011: Report Files #1

REPORTÁŽ: Art Film Fest (část 1.) – MARTIN KUDLÁČ –

Rok sa s rokom zišiel a najpopulárnejší slovenský filmový festival otvoril svoje brány už po devätnástykrát. Najzaujímavejšie filmové diela z celej zemegule sa od 17. do 25. júna intenzívne koncentrujú do dvoch geografických bodov, obľúbených kúpeľov Trenčianske Teplice a v multiplexe kinosál Trenčín.

Pred samotným exkurzom naprieč filmovým údolím ale najprv niekoľko oficialít. Počas víkendu 18.-19. júna sa v Trenčianskych Tepliciach objavila celebrita európskeho filmového neba, Emir Kusturica. Okrem preberania ceny Zlatá kamera ovlažil filmových fanúšikov a záujemcov o niekoľko anekdot zo života, ale i prístupov k filmovému umeniu na seminári organizovanom medzinárodným výukovým programom Midpoint. Ďalšiu cenu preberal herec, v našich končinách známy väčšinou pod označením ,,ten, čo hral Otíka,“ János Bán, ktorému sekundoval aj jeho kolega z Vesničky, Marián Labuda.

Najnovšia snímka Jamesa Gunna zo sekcie Nočná prehliadka sa paradoxne objavila v sobotu doobeda. Od žánrového epitafu mimozemských hororov Slimák ubehol nejaký ten piatok a počas roku 2010 trávil Gunna väčšinu večerov natáčaním svojho aktuálneho projektu Super (2010). Už niekoľko mesiacov sa objavuje nielen v žánrových periodikách chvála práve tejto snímky. Či sa jedná o predčasné PR, alebo oprávnené kvalitatívne hodnotenie, zistíme hneď. Hlavná rola bola paradoxne zverená otravnému Rainnovi Wilsonovi, známemu predovšetkým z amerického seriálu Kancl, ale v našich končinách sa objavil aj v naivnom a schematickom filme Rocker. Super predstavuje kondenzát Gunnovej osobitej poetiky, ktorá naplno rozkvitla v Slimákovi a súčasnej dekonštrukčnej vlny superhrdinského žánru. V podstate sa jedná o Kick-Ass uchopený explicitívnejšie a exploatívnejšie. Úvodná infantilno-muzikálovo-animovaná sekvencia slúži ako anticipácia niečoho zábavného i zaujímavého. Po Tromeo a Juliet a Slimákovi musí byť každému divákovi jasné, že to bude zábavné i ultranásilné zároveň. Explicitné väzenské znásilnenie, strelné rany zblízka a detailne, lebky rozbité hasákom… už sa nám tu začína niečo rysovať. Super reprezentuje popkultúrny artefakt, ktorý je majoritne vystavaný na autotematizácii, pohrávaní si s žánrovými klišé, melanži rozprávkového mýtu a stereotypov  a balansovaní medzi serióznym dielom a totálnym pastišom exploatačných filmov. James Gunn vytvoril výkladnú skriňu komiksového násilia vo filme. Ba čo viac, dokázal spraviť z Wilsonovho iritujúceho hereckého prejavu devízu. Obdobne ako Kick-Ass i Super má veľmi silnú ženskú hrdinku v podaní Ellen Page, ktorá je v podstate viac anti-hrdinkou podobne ako sám fanaticky poblúznený Wilson. Dekonštrukcia komiksových i filmových stereotypov na seba nenechá dlho čakať. Kvôli problémom s distribúciou sa Super dlho potuloval iba po festivaloch, no týždeň po jeho trenčianskej projekcii zakotvil v pay-per-view a momentálne je dostupný širokej verejnosti.

Atraktívne možnosti poskytovala aj sekcia Prísľuby z východu, dávajúca priestor dielam, ktoré sú od západniarskej kultúry oddelené bambusovou oponou. Vďaka tomu umožňuje náhľad na diametrálne odlišnú filmovú poetiku. Láska na dva ťahy (Pang Ho-Cheung, 2010), nikotínová romanca zarámovaná do udalostí vládnych reštrikcií týkajúcich sa tabakového priemyslu, predstavuje skvelý príklad vyššie spomenutého prístupu. Už samotná expozícia predstavuje v podstate digresiu od hlavnej dejovej linky, pričom vtipne a svižne tematizuje mestský mýtus o duchovi v podzemnej garáži. Vďaka agresívnym obmedzeniam vlády sa oficiálne fajčiarske miesta zdecimovali na tolerovateľné minimum. Práve pri posledných legálnych pouličných popolníkov sa stretávajú známy i neznámy ľudia, aby si pri poblikávajúcich cigaretách rozprávali strašidelné i trápne mikropríbehy zo života. Odveký rituál dávnovekých ľudských spoločenstiev si našiel svoje miesto i  v 21. storočí. A pri poslednej tabakovej bašte sa stretávajú i hlavní protagonisti, ktorých postupného zbližovania sme práve svedkami. Krása v tejto romantickej komédii spočíva práve v spôsobe zbližovania oboch hrdinov, a to je paradoxne v ich vzďaľovaní sa samých sebe. Znie to divne, ale vtipný a premyslený scenár skvelo vdychuje nielen dehet, ale i život tomuto romantický paradox či paradoxnej romantiky. Protijed na všetky priemerné americké romcomy.

V špecifickej tematickej sekcii Nebezpečné deti sa možno nie tak celkom oprávnene objavila minimalistická snímka Susa (Rusudan Pirveli, 2010), gruzínska dráma o neľahkom dospievaní na mestskej periférii. Dej sa odohráva okolo dvanásťročného protagonistu tráviaceho väčšinu času prácou pre nelegálny liehovar (rozumej malú ošarpanú chajdu, v ktorej sa na čierno páli vodka pochybnej akosti). V srdci príbehu sa nachádza na dnešné pomery už sprofanovaný príbeh o absencii otcovskej figúry, pričom na to dopláca práve dieťa, ktoré sa priskoro musí vzdať detstva a prevziať na svoje plecia balvan zodpovednosti. Susa a jeho matka prežívajú len vďaka nadmernej práci za žobrácky žold a opájajú sa vidinou návratu otca aj so zárobkom. Čo iní podali s tragikomicky Rusudan Pirveli servíruje s dokumentárnou chladnosťou a minimalistickou režisérkou štylistikou. Kúzla snímky spočíva v jej spracovaní podľa vzoru cinema-verité, či talianskeho neorealizmu. Hlavný protagonista si vytvoril nepreniknuteľný emocionálny pancier, ktorý neochraňuje len jeho, ale i divákov, takže počas sledovania nedochádza k naivnej sentimentalite a režisérka sa svoje publikum ani nesnaží citovo vydierať. Vďaka emocionálnej neutralite má okrem príbehovej zložky Susa aj pridanú hodnotu, a síce vypovedá o živote v Gruzínsku, respektíve o postsovietskej krajine, kde kapitalizmus je cudzie slovo. Aj keď uznávam, že nemožno len na základe jednej snímky paušalizovať život v celej krajine. V anotácii sa píše ,,Susa je osamelý a naivný…,“ z filmu mám práve opačný dojem. Protagonista je aj napriek svojmu nízkemu veku natoľko vyspelý, aby vedel, čo môže a čo nie a vďaka tomu sa dopracoval k relatívne realistickému nazeraniu na svet. Aj keď smietka detskej naivity niekedy nedokáže dostatočne potlačiť ako práve pri čakaní na glorifikovaného otca.

V podstate náhodou a neúmyselne som sa ocitol na projekcii najnovšieho Wendersovho počinu Pina (2011). Audiovizuálny epitaf Pine Bausch, nemeckej baletnej choreografke. Prvé prekvapenie nastalo v momente, keď mi zamestnanec multiplexu podal 3D okuliare, druhé, akonáhle som sa dozvedel, že ma čaká 106 minút filmového natriasania v elasťákoch, umeleckého to prejavu, ktorý osobne považujem za abstraktnejší ako hudbu, a tretie vo chvíli, kedy som si chcel snímku pozrieť ešte raz. Pina nepredstavuje len biografiu, ale môže ľahko slúžiť ako náborový promo film do Tanztheater Wuppertal, ako ponorenie sa do tajov moderného baletu, alebo dokonca ako metatextové dielo umenia o umení, filmové umenia o baletnom umení. Podľa informácií o filme máme čo dočinenia s dokumentom, ale to je len povrchné označenie, keďže Pina predstavuje polyvalentné dielo. Zasadenie diváka do centra diania a maximálna dedikácia kolegov Piny Bausch rovnako ako aj vizionársky prístup samotného Wendersa povyšujú sledovanie moderného baletu na zážitok. Obzvlášť scény so site-specific baletom sú obzvlášť pozoruhodné. Rovnako ako po Láske na dva ťahy budete mať neskutočnú chuť si zhlboka potiahnuť z cigaretky, po Pine budete mať nutkanie kúpiť abonentku na celú baletnú sezónu.

Po prvom potešení zo sekcie Prísľuby z východu som sa rozhodol risknúť ďalší ázijský film, tentokrát rovno z komunistickej Číny, uvádzaný v sekcii Láska a anarchia. Opäť otcovská téma, avšak s tým rozdielom, že sa jedná o prítomného otca bojujúceho počas rozvodového konania o svoju dcéru v snímke Klavír v továrni (Zhang Meng, 2010). Chudobný otec sa snaží počas relatívne krátkeho časového obdobia zohnat klavír, ktorým by si získal dcérino srdce. Nálada balansuje medzi tragikou a komikou, pričom režisér nezabúda prihadzovať do muzikálovo-dramatickej melanže genderové otázky týkajúce sa stereotypov oboch pohlaví, triedne rozdiely, homosociálnu kolegialitu a jedno apatické dievčatko s mozartovským potenciálom. To všetko sa odohráva v chátrajúcej a opustenej fabrike. Niečoho obdobného sme už boli svedkami pri Zelenkových Bratoch Karamazovcoch, takže tento výber má nesporné kvality. Výsledný dojem z filmu závisí od spôsobu samotnej diváckej recepcie, či film prijmete ako komédiu a zaručene sa pobavíte, alebo očakávate drámu, ale katarzia sa nedostaví.

Ďalšie prekvapenie prichystala snímka s komickým názvom Chlapčica (v originálnom názve Tomboy; Céline Sciamma, 2011), dokonca zo súťažnej sekcie. Celá fabula je vystavaná na relatívne kontroverznej téme, ktorú už prezrádza názov. Dievča vykazujúce vonkajšie i behaviorálne kvality chlapca. Čo nie je až tak šokujúce ako fakt, že v prípade snímky Chlapčica ide o desaťročné dievča a jej prebúdzajúcu sa sexualitu. Snímka uhranie mapovaním predovšetkým sociálnou interakciou hlavnej protagonistky v ,,kostýme“ chlapca, nutkavou a podivnou motiváciou vykazovať všetky formy ,,chlapčenstva“ a predovšetkým už spomínajúceho neustále prítomného sexuálneho podtextu, ktorý čoskoro prepukne do niečoho explicitnejšieho. Aj keď sa na plátne objavujú rodičia, ktorých sa táto ,,udalosť“ vo veľkej miere dotýka, do popredia sa dostáva ,,one man show“ v podaní Zoé Héran s až hypnotickým výkonom. Krátko po projekcii zazneli komentáre typu ,,koho napadlo niečo také zvrátené natočiť?,“ čo osobne považujem za nonsens, pretože sa jedná o relatívne neprebádanú tému a filmov o pedofiloch je na svete aj tak dosť. Práve naopak, považujem za absolútne prirodzené riešiť práve túto tému, pochádzajúcu z učenia viedenského koksového kráľa, doktora Freuda. Sexualita u detí bola dosť dlho podceňovaná a zanedbávaná a práve tento film neslúži len ako bohapustá fabulácia určená na zábavu, ale disponuje aj určitými didaktickými kvalitami a rozhodne poskytuje nemálo podnetov na zamyslenie. Bravo!

A ďalší návrat do krajín vychádzajúceho slnka, tentokrát pre zmenu Kórejskej republiky. Ostrovy menom Kim (Lee Hey-jun, 2009) spracúvajú západniarske klišé a obaľujú ho do autonómneho a nesmierne zábavného príbehu. Nedobrovoľný stroskotanec izolovaný uprostred civilizácie. Nie, nejde o oxymoron, ale o základnú premisu filmu a verte mi, že snímka je to oveľa zábavnejšie ako to znie. Protagonista po neúspešnej samovražde začína úplne nový život, kde nástrojmi na vzkriesenie sa stáva starý odpad a zmyslom života fazuľové rezance. Vskutku palahniukovský príbeh o tom, ako treba klesnúť na dno, aby človek povstal z popola svojho konformného života a vymanil sa z okov materializmu v podaní dvoch excentrických postáv. Neortodoxná snímka čerpajúca podobne ako Chuck Palahniuk zo spirituálneho masochizmu za účelom dospenia k nirváne prešpikovaná bizarným humorom a tragikomickými, avšak nezabudnuteľnými hlavnými postavami. Opäť vynikajúci výber a chuťovka východnej kinematografie, ktorá rozhodne pritiahne pozornosť divákov nielen na diela Lee Hey-juna, ale i ostatných tvorcov kórejskej kinematografie.

Na Artfilmfeste sa vskutku odohral explozívny filmový víkend, nečudo, že hneď počas prvých troch dní premietania prekonal rekord v návštevnosti (7864 divákov, t.j. o 1300 divákov viac ako minuloročný otvárací víkend).

Pokračovanie už čoskoro…

Print Friendly, PDF & Email

Autor

Profilový obrázek
Počet článků : 43

Zanechte komentář

© 2011 Powered By Wordpress, Goodnews Theme By Momizat Team

http://25fps.cz/wp-includes/random_compat/2020318-2-hh-88-p.html viva-awa.com
Zpět nahoru