Biela mapa Nesvadbova

Po úspechu Škopovej anekdotickej „dokumentúry“ Osadné stavila česká dokumentaristka Erika Hníková na rovnakú kartu: nakrútila pôvabnú pseudoexotickú pohľadnicu zo Zemplínskych Hámrov. Podobne ako Osadné, aj Nesvadbovo je v podstate postavené na anekdote, na vtipe („Ide starosta, pop a karikaturista do Bruselu…“ či „…agilný starosta chcel zvýšiť pôrodnosť v obci…“) a ťaží v prvom rade zo svojského hlavného protagonistu a jeho nápadu, a tiež z pozorovania špecifík východoslovenského vkusu a nevkusu.

No kým v prípade Osadného som sa vedela tešiť aspoň z formálnej dotiahnutosti,  krásne dvojsmernej lineárnej výstavby s jednou sekvenciou s paralelným strihom a s poeticky refrénovitými zábermi,  ktorou film prudko kontrastoval so Škopovým prvým filmom, formálne a dramaturgicky kostrbatými Inými svetmi, Hníkovej Nesvadbovo, hoci využíva veľmi podobné výrazové prostriedky či dokonca zábery, ma iba sklamalo. Zdalo sa mi totiž viac zlomyseľné než zábavné.

Zdroj: www.nesvatbov.cz

Už z filmov Ženy pro měny (2004) a Stretneme sa v Eurocampe (2005) je zrejmé, Erika Hníková je bystrá mladá bytosť s citom pre tému, kompozíciu i detail.  Po Nesvadbove je zrejmé aj to, že má aj mimoriadny cit pre publikum. Vie, že sa rado baví, i to, že ľahšie odpustí povrchnosť než dramaturgické chyby. Vie, že festivalové publikum či publikum dokumentárnych filmov je pomerne vzdelané a bude vedieť oceniť očividnú príbuznosť Nesvadbova s formanovskou poetikou trápnosti. Takisto vie, že publikum má rado exotov a prepracovanú mizanscénu. A tak namiesto sociologicky orientovaného dokumentárneho filmu, aký by sme mohli vzhľadom na tému očakávať, uvidia diváci autorsky poňatú, takmer etnografickú reportáž o dohadzovačskom nápade a  postsocialistických reziduách v myslení istého slovenského starosty, ktorého trápia nezadaní tridsiatnici v jeho obci. Nejde teda o mapovanie fenoménu singles v rurálnom prostredí, ako hlásajú niektoré recenzie, ale o záznam organizovania a priebehu jednej nevydarenej „zoznamovacej párty“ usporiadanej obecným úradom v malej východoslovenskej obci.

Čo sa Nesvadbovo vlastne usiluje zachytiť? Ponúka nám upratanú, naleštenú dedinku s čerstvo omietnutými domami, s interiérmi plnými svätých obrázkov obrastených potosovcom, gýčovitú starosvetskosť, ktorá zdanlivo poukazuje, ak nie na hojnosť, tak aspoň na dostatok. A v prvom rade ponúka obraz akčného starostu, ktorému budúcnosť obce leží na srdci, hoci jazdí na aute s bratislavskou ŠPZ (nedozvieme sa, prečo).

Zdroj: www.nesvatbov.cz

Už menej detailný a presný je portrét pomerne plachých, spoločensky nie práve zdatných nezadaných tridsiatnikov, na ktorých Hníková ilustruje , aké „typy“ sa v Hámroch neženia a nevydávajú. Dokonca sa zdá, že Hníkovú títo mladí ľudia vlastne ani nezaujímajú, nesnaží sa k nim priblížiť a možno im ani nedovolí otvoriť sa. Najvypuklejšie to vidieť na prípade Moniky: ak ju sníma osamote, tak sa s ňou takmer alebo vôbec nerozpráva, prípadne filmový rozhovor scudzuje, ochladzuje prostredníctvom „svedka“, tretej osoby (matky a potom kaderníčky).

Do filmu sa tým dostávajú predovšetkým atrakcie, kuriozitky, vizuálne či naratívne vďačné motívy. Všetko to, čo v rámci témy vnímam ako naliehavé, ostáva mimo záberu. Sociologická, ale aj sociálna perspektíva vypovedania je tým značne skreslená. Hníková síce v úvodnom titulku uvádza, že starosta výrazne znížil v dedine nezamestnanosť, no nestará sa o to, aká je v skutočnosti životná úroveň hámrovčanov. Neinformuje nás o vekovej štruktúre obyvateľstva, o migrácii mladých do väčších miest či naopak o nemožnosti z rodnej dediny z finančných dôvodov odísť a usadiť sa inde – skrátka, rezignuje na pomerne zložité faktory, ktoré fenomén singles na dedinách zvyčajne sprevádzajú. Sociálna realita do filmu preniká náhodne, akoby mimochodom: Hníková nám ukazuje upratané a načačkané domácnosti a v rámci toho sa do záberu dostane zdanlivo nepodstatná informácia, že Monika spáva v jednej izbe s matkou, aby ušetrili a nemuseli kúriť v celom byte.

Zdroj: www.nesvatbov.cz

Oveľa viac, než na single protagonistov sa Hníková sústredí na prejavy starostu cez miestny rozhlas, na výjavy z krčmy (záhadne vybavenej rozhlasovým ampliónom), na tvrdohlavé sledovanie starostovej asistentky, ktorá osobne robí nábor na obecný zoznamovací večierok a potom na jeho útrpný priebeh a rozriedené finále. Nejde o singles, ide o starostu – ako to naznačuje aj anglický názov filmu. A ešte o obecný „bál“.

Keby Hníková nakrútila hraný film, tak ako Forman, mohlo by v sebe zobrazenie starostovho snaženia niesť symbolický význam alebo byť paradoxne dokumentárnejšie, než samotné Nesvadbovo. Mohla by z neho byť absurdita povýšená na alegóriu. Hníkovej Nesvadbovo však nijakou alegóriou nie je. Dokonca sa nestáva ani symbolom: je to jednotlivosť ohraničená sama sebou, bez presahu. Nie je ani príznakom doby, je záznamom jedného nápadu, vopred odsúdeného na neúspech.  Z takejto perspektívy Nesvadbovo pôsobí ako mydlová bublina: svet sa v ňom odráža ako v krivom zrkadle, hrá dúhovými odleskmi, no vo vnútri je vzduch.

Článek byl původně napsán pro náš slovenský partnerský časopis KINEČKO. Za povolení k jeho otištění autorce i redakci děkujeme.