Je Petr Marek elitár?

O najnovšom Markovom filme vyšlo už viacero recenzií, preto sa v záujme čitateľa a jeho ochrany pred repetitívnosťou budem snažiť tento text komponovať v kontexte autorovej predošlej tvorby a dvoch zaužívaných slovných spojení adresovaných jeho filmom: „amatérsky a kamarátsky film“.

Do českej kinodistribúcie sa v posledných dňoch po filme Saxána a Lexikon kouzel dostali dva chvalabohu diametrálne divácky cielené české filmy: Rodina je základ štátu (2011) a Nic proti ničemu (2011). Oba sú vzájomne prepojené minimálne základným faktom, že ich autori sa dobre poznajú (pozri záverečné titulky Nic proti ničemu, v nich Petr Marek ďakuje aj Róbertovi Sedláčkovi) a tým, akým spôsobom sa vzájomne dopĺňajú. Kým jeden je depresívne presným pohľadom na súčasnú spoločnosť, druhý je komediálnou sondou o tolerancii v nej.

Petra Marka dnes možno považovať za zaujímavý a dosť ojedinelý jav českej filmovej distribúcii, kde debutoval „poetickou komédiou o ceste Magdalény a Prokopa“ Láska zhora (2002) (sprístupnený tu). Už na ňom spolupracoval výlučne so svojimi kamarátmi, z dôvodu čoho jeho filmy dostali v médiách prívlastok „kamarátske“, čo bol medzi tzv. mienkotvornými recenzentmi rozhodujúci kritický argument vymedzujúci Markovu tvorbu skupinke „vyvolených“. Akoby slovo kamarátstvo v spojení s filmom automaticky znamenalo nekvalitu či dokonca akúsi formu elitárstva, ktorému môže rozumieť len „hŕstka“ známych. Známa recenzentka Mirka Spáčilová (jej a Paulovi McCarthymu je venovaný film Nic proti ničemu) k celovečernému debutu absolventa filmovej vedy napísala: „Přesto je dobře, že se Láska shora dostala do kin: jako test pro diváky i autory. V pohádce by se mohlo stát, že publikum v antifilmu vykutá i to, co v něm není, a naopak tvůrci budou příště točit nejen pro kamarády. Otázka je, kdo je tak přízemně praktické věci jako stavbu příběhu či záběru vůbec naučí.“  Akoby odignorovala fakt, že Markov úmyselný amaterizmus vo filme tvorí jednu zo základných zložiek humoru. Tento štylistický prvok mu neslúži len k ironickému zosmiešňovaniu konvenčného filmového rozprávania a všetkých možných klišé (postup patrný najmä v jeho krátkometrážnom filme České Pulp Fiction a Záhada Blair Witch 2. časť: http://www.youtube.com/watch?v=G8dlNIo8ubQ), ale i k žartom smerovaným priamo k filmu ako médiu a kreatívnemu využitiu jeho možností či nedostatkov (hranie sa so škvrnou na objektíve…). Je vysoko pravdepodobné, že tento spôsob, vystupňovaný až do parodickej roviny v kombinácii s úmyselne ironickým herectvom môže viesť k bagatelistickému odsúdeniu v infantilnú zábavku. No infantilnosť je len maska za ktorou sa skrýva autorova filmová fundovanosť. Navyše u Lásky shora  je amaterizmus možné povýšiť na zámer, ako zachytiť svet očami jedinečného človeka Prokopa. Forma filmu sa snaží byť analógiou jeho myšlienkových pochodov. A kto môže s určitosťou potvrdiť, že sa nepodobá amatérskemu videu?

Z toho vyplýva, že u Mareka nie je dôležité filmové remeslo, ale skôr teoretická znalosť v spojení s osobitým druhom humoru priam závislým od štýlu, akým je nakrútený. Štýl je v podstate prispôsobený postavám a ich druhu herectva, alebo naopak. Je to vzájomná súvzťažnosť, bez ktorej by celok nefungoval. Tu je namieste vrátiť sa ku kamarátstvu, ktoré recenzentom tak prekážalo a prekáža aj pri jeho najnovšom počine. Nemôžem si pomôcť, ale myslím si, že kamarátstvo je kľúčovým atmosférickým prvkom Markových filmov. Herci vďaka vzájomnej zohratosti, dôvere, vnútornej spätosti a z nich vyplývajúcej vynikajúcej improvizácii či viditeľnej radosti vytvárajú atmosféru, ktorá mne ako divákovi (osobne nepoznajúceho sa s nikým z hercov), bola od začiatku sympatická. Jedná sa o spontánny humor aký môže vzniknúť len medzi kamarátmi. Preto sa postavy volajú tak ako „v civile“, vďaka čomu sú „v civile“, aj keď hrajú. To je devíza kamarátskeho herectva. Viem to, pretože podobné pokusy som sa snažil realizovať tiež. Bohužiaľ výsledok nebol porovnateľný s filmom Nic proti ničemu. A už viem, že k dosiahnutiu niečoho takého sú potrebné roky strávené s týmito ľuďmi, roky nakrúcania, aby pre nich kamera neexistovala a mnoho ďalšieho.

Nic proti ničemu možno označiť aj za veľkolepejšiu paralelu Markovho filmu Nebýt dnešní (2005) (prístupný tu). V ňom sa totiž traja kamaráti Gerard, Jiří a Marta vydávajú spoločne na chatu s úmyslom odvyknutia od drogovej závislosti. Nic proti ničemu je o skupine adoptovaných, ktorý sa po dohode na internetovom chate stretnú v kempe Jordán. Opäť partia ľudí, s problémom(?); rozdiel je len v počte protagonistov. Dokonca tri spomínané postavy sa objavujú aj na stretnutí adoptovaných a ich príbeh pokračuje ďalej.

Film je v médiách označovaný ako najdiváckejší, čo je v určitých ohľadoch pravda. Najmä v porovnaní so spomínanou Láskou shora. Ale ťažko o ňom hovoriť ako o diváckom filme. Skôr by som povedal, že Marek si pôsobením v rôznych divadlách, produkovaním krátkych či dlhých filmov a najmä hudobným zoskupením MIDI LIDI už vytvoril vlastnú fanúšikovskú základňu, ktorá sa s jeho špecifickým druhom humoru stotožňuje a ktorá sa pravdepodobne neustále rozširuje. Jeho tretí celovečerný film síce využíva klasické komediálne prvky ako je zámena charakterov, humor však ostáva „markovský“. Zmenil sa čiastočne štýl, ktorý, treba uznať, je divácky prijateľnejší. Ona prijateľnosť spočíva v tom, že film má jasný chronologický naratív, nadväzujúci strih a atraktívnu zápletku so sociálnym podtextom a množstvom peripetií. To je možno to, čo ho robí najdiváckejším. Ešte raz podotýkam: humor Petra Mareka a JEHO KAMARÁTOV sa nezmenil a ja dúfam, že kamarátske snímky budú vznikať naďalej. Otázka je, či som preto elitár.

Nic proti ničemu

Režie: Petr Marek

Scénář: Jiří Najvert, Petr Marek, LÁHOR/Soundsystem

Kamera: Filip Cenek, Petr Marek

Střih: Janka Vĺčková

Hudba: Rôzny

Hrají: Radek Rubáš (Radek), Johana Švarcová (Johana), Marian Moštík (Marian), Marta Pilařová (Marta), Zdeněk Hudeček (Zdeněk), Kamila Davidová (Kamila), Jiří Nezhyba (Jiří), Prokop Holoubek (Prokop), Patrik Hronek (Patrik), Petr Marek (Petr), Keny Zjizmoch (Keny)

Česká republika, 2011, 98 min

Premiéra: 13. říjen 2011 (Artcam)