Divácka a mediálna recepcia seriálu Ally McBeal: Súmrak feminizmu a nová doba neistoty

TV – BĚH NA DLOUHOU TRAŤ – Ally McBeal – DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ –

Je to už sedemnásť rokov odvtedy, čo Ally McBeal v premiére pilotu odchádzala po vysvietenej bostonskej ulici a uvažovala: „Čo ja viem, možno sa mám skvele a ani o tom neviem.“ Žánrový hybrid, ktorý oslovoval svojich divákov ako reflexívnych a kompetentných konzumentov média schopných čítať a rozširovať intertextuálne referencie (Nikunen, 2007), sa zakrátko stal vyhľadávaným i zatracovaným popkultúrnym fenoménom. Dobové médiá sa zamerali na možný negatívny vplyv anorekticky pôsobiacej postavy Ally na diváctvo a v júni roku 1998 sa tvár Calisty Flockhart objavila na obálke časopisu TIME s príznačným titulom „Is feminism dead?“.(„Je feminizmus mŕtvy?“) [1]

V roku 1999 bola seriálu s už kultovým statusom venovaná epizóda parodickej Futuramy, avšak o tri roky neskôr (po ukončení v roku 2002) sa Ally Mcbeal ocitla už mimo kultúrneho diskurzu, hoci fandomy ostávajú stále aktívne aj v súčasnosti.

V marci roku 2014 huffingtonpost.ca zverejnil článok s názvom Why Women Still Suffer From the Ally McBeal Effect, ktorý s nostalgiou odkazuje k feministickým autorkám 70. a 80. rokov, bojujúcich proti objektivizácii a nereálnym štandardom ženskej krásy. [2] Z ťažko únosných estetických nárokov súčasnosti autorka obviňuje (podľa môjho názoru scestne) kultový seriál predminulej dekády.

Ako píše Judith Schroeter v eseji The Ally McBeal in us: The importance of role models in identity formation: „Jeden z charakteristických rysov neskorej modernity je jej reflexívny charakter, čo ukazuje, že istoty industriálnej spoločnosti už nie sú samozrejmosťou, ale sú neustále spochybňované.“ [3] Toto spochybňovanie istoty je príznačné pre postavu Ally (na jednej strane naivnej, emocionálne nestabilnej ženskej figúry, celkom nevhodnej pre advokátsku prácu, ktorá na druhej strane prenecháva voľné pole pre interpretáciu seba ako emancipovanej ženy), ale napríklad aj intertextuálne interpretovateľnú postavu agresívnej a manipulatívnej Ling, ktorá je narušením stereotypu „china doll“ a súčasne variáciou na stereotyp temnej, hypersexualizovanej americkej Aziatky („dragon lady“) s výstredným sexuálnym chovaním.

Evolúcia feminizmu Susan B. Anthony, Betty Friedan, Gloria Steinem a Ally McBeal. Fiktívna žena tak kultová, až patrí medzi skutočné.chovaním.

Ako pripomína Chyng Feng Sun v článku Ling Woo in historical context, erotizácia americkej Aziatky má čo dočinenia s konvenciou komerčného amerického filmu: „Hollywoodska história zbavovania maskulinity amerických Aziatov a hypersexualizovania amerických Aziatiek je v Ally McBeal živo prítomná.“ Podčiarkuje aj rasistickú podstatu stereotypizácie americkej Aziatky: „Asexualita amerického Aziata a hypersexualita americkej Aziatky slúži k “potvrdeniu mužnosti a superiority belocha.“(Espiritu, 2000, p. 13)“ [4]

Jane Rosenzweig v American Prospect hovorí o novej kategórii ženy v televízii [5], Karina Nikunen v Intermedial Practices of Fandom zase o tradičných hodnotách v novom balení. [6]

Aká teda naozaj je Ally McBeal a ktoré z rady jej vlastností vynútili angažovanú existenciu antifandomu? Prečo je „mcbealism“ (deklamovaný v druhej epizóde prvej série: „Musím veriť že to funguje…keď sa ľudia dajú dokopy, ostanú spolu. S týmto chodím večer do postele, dokonca aj vtedy, keď idem do postele sama.“, pre fanúšikov fungujúci ako pseudofilozofia zahŕňajúca množstvo citátov aj od iných postáv) chápaný ako hodnotovo prevrátený feminizmus?

V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim o krátke a koncentrované uchopenie kontroverzie seriálu Ally McBeal v jeho dobovom a súčasnom kontexte.

Úspešnosť a „tajný jazyk fanúšika“

Ešte v roku 1998 Calista Flockhart na margo spomínaného článku v TIME vyhlásila: „Ally McBeal nie je skutočná. Nereprezentuje nič. Je to televízna postava.“ Podobne sa vyjadril tvorca David E. Kelley : „Bol som zdesený, keď sa hovorilo, že (ona) je nejakým spôsobom reprezentáciou dnešnej ženy. Pretože u Ally McBeal to nebol ani môj zámer ani niekoho iného. Seriál rozprávala príbeh o tejto výstrednej, často neurotickej, často krehkej postave. Tá nereprezentuje nikoho iného než Ally McBeal.”[7] Tento prístup ignorujúci reflexívnosť a chápanie postavy zvnútra fiktívneho sveta je typický pre čítanie umeleckého textu na referenčnej úrovni. K tomu uvediem dva príklady: V blogovej koláži 7 Life Lessons from Ally McBeal you simly can not ignore súčasná fanúšička definuje svoj vzťah k seriálu jednoducho: „Ally McBeal je jeden z mojich obľúbených seriálov kvôli jej nepredvídateľnej povahe a chúlostivým životným lekciám.“ [8], kým Kathleen Newman (The problem that has a name: Ally McBeal and the future of feminism, 2000) opisuje vznik fanúšikovského zápalu ako fatálne stotožnenie s životnými prioritami Ally: „Keď McBeal priznala spolubývajúcej, že neznáša pocit tlaku k vydaju, a že by naozaj chcela zmeniť spoločnosť, ale „proste by sa chcela najprv vydať“, napadlo mi, že scenárista seriálu David Kelley musel listovať v zbierke denníkov vedľa mojej postele.“ [9] V tom istom texte opisuje chovanie mužov (!) a žien vo svojom okolí v roku 1998, ktorí prepájali svoje životy a život Ally McBeal v tej istej diskusii, „v tajnom jazyku fanúšika.“ Ďalej konštatuje: „Pre tisíce fanúšikov, Ally McBeal sa rýchlo stala výbavou pre myšlienky o láske, vzťahoch, sexe a kariére – „stratégiou“ pre boj s osamelosťou, nudou v práci a úzkosťou zo single ženstva.“ [10]

Futurama: Jenny McNeal, postava seriálu Single Female Lawyer, ktorého fandom tvoria veľkí žabí mimozemšťania, „slobodná ľudská samica, ktorá sa chce presadiť vo svete samcov.

Noel Murray pripomína, že dobové a súčasné sledovanie tohto seriálu (v post 9/11 ére) sa veľmi líši, pretože neskoré deväťdesiate roky boli dobrým (veľmi iným) obdobím pre strednú vrstvu v Amerike: „Neskoré deväťdesiate boli pokojnou érou, aspoň v Spojených Štátoch. V Amerike prosperovala ekonomika, hrozby vojny a násilia sa zdali byť vzdialené, možno dokonca úplne eliminované. Bol to vek, kedy nám posadnutosť detailom a hodiny trávené rozjímaním nad našimi vlastnými túžbami nepripadali tak nezmyselne. Dnes Ally McBeal pôsobí, akoby sa odohrávala v inom vesmíre, a nie v tom nepríjemnom.“ [11]

Pri veľkej miere nadsadenia a sentimentu možno povedať, že zamyslenie z pilotného dielu „Čo ja viem, možno sa mám skvele a ani o tom neviem.“ vystihuje americký život v neskorých deväťdesiatych rokoch v jeho všeobecnej povahe. Akokoľvek, dnes sa na Ally pozeráme s nostalgiou či dokonca odstupom. Celkom ojedinelým úkazom súčasnej americkej quality TV podobného typu je True Blood (v zmysle postfeministického ladenia a nekonečných variácií milostných adventúr), ten sa však angažuje v silných sociálnych témach a hoci šovinistické zločiny zobrazuje s iróniou, myslí to veľmi vážne. Humor a svet Ally McBeal, zdá sa, patrí minulosti.

Postfeminizmus, lesbizmus, socializmus

Špecifickú zložku diváctva Ally McBeal predstavovala lesbická obec – niektoré skupiny lesbických fanúšičiek organizovali špeciálne eventy, na ktorých sledovali epizódy s lesbickým obsahom. Tejto problematike sa venuje Susan McKenna v The Queer Insistence of Ally McBeal: Lesbian Chic, Postfeminism, and. Lesbian Reception (2002), kde v súvislosti so seriálom pripomína rozšírenú kultúrnu dichotómiu „dobrej a zlej lesby: „Tá dobrá, apolitická lesba, ktorá je nádherná, sexuálne dobrodružná, a ktorej vizáž životného štýlu mestskej vyššej strednej triedy je ústredná; verzus tá zlá, politická lesba, nenávidiaca mužov, nemódna, proti sexu bojujúca presadzovateľka feministických doktrín. ( – viď, Hamer and Budge, 1994)“ [12] Podľa subžánrových, naratívne vyčlenených „lesbian kiss“ epizód [13] je zrejmé, ktorý typ lesby by mohli predstavovať ženské postavy tohto seriálu. Postfeminizmus, „depolitizovaná druhá vlna feminizmu“ (McKenna, 2002), u Ally McBeal funguje ako odovzdanosť druhej osobe v neprospech vlastnej autority: „Chcem niekoho, pri kom môžem byť totálne zraniteľná. Niekoho, kto ma naplní a pri kom sa budem cítiť skutočne. Myslím, že túžim po akejsi závislosti, a kvôli tomu mám pocit že zlyhávam ako žena.“ [14] (epizóda Love Unlimited). Ako Ally naznačuje v lesbickej epizóde Buried pleasures, tieto podmienky by pre ňu mohol spĺňať jedine muž. Napriek jasnej deklamácii svojej heterosexuality je pri konfrontácii s Ling (v rámci epizódy) rovnako nervózna ako pri ktoromkoľvek zo svojich iných potenciálnych milencov. Epizódy subžánru „lesbian kiss“ síce sú zábavným konštruktom, ale flirt Ally a Ling možno kategorizovať ako typ chovania, ktoré sa neskôr (2005) začalo označovať ako flexisexualita – príležitostné lesbické aktivity u heterosexuálnych žien. [15] Takáto odbočka je typická pre postmoderné chápanie sexuality.

Ling Woo v epizóde Buried pleasures problém voľby rieši redukciou podmienok na fyzický (anatomický) aspekt: “Ale napokon, čo v skutočnosti od vzťahu chcem…je penis.” Tento postoj vytvára pri porovnaní s osobným životom predstaviteľky Ling Woo Lucy Liu vtipný kontrast – herečka pre magazín Jane (2003) na margo svojej queer identity spochybnila význam gendru pri výbere partnera: „Niekedy sa proste do niekoho zamilujete, a nerozmýšľate aký gender alebo čokoľvek ten človek má.“ Rozhovor vyšiel s apelačným titulkom: „How many times do I have to kiss a woman before I’m gay?“ ( „Koľko krát musím pobozkať ženu, aby som bola gay?“)[16]

Hoci sa obe ženy nakoniec dohodnú na tom, že na intímny vzťah potrebujú muža, v poslednej scéne Ally stále túžobne sleduje Ling a výsledný dojem ostáva otvorený. Podľa Susan McKenna Ally McBeal (nielen touto epizódou) reflektuje širšiu kultúrnu fragmentáciu lesbickej identity. Zároveň tvrdí, že autenticita prezentovaného lesbismu je pochybná: „príliš feminné, príliš priame, príliš vychudnuté, príliš bohaté, príliš k mužstvu orientované, príliš upravené, príliš apolitické, príliš elitné, príliš belošské, príliš vyššia trieda.“ [17]

Ak povieme, že feminizmus je o práci – doma, a v práci, tak Ally skutočne predstavuje opak: osobný život (sex) – doma, a v práci. Keď sa pozrieme na dobovú definíciu hodnôt postfeminizmu – silná romantizácia heterosexuality, nukleárna rodina, materstvo [18], vidíme, že Ally McBeal v skutočnosti obsahuje iba jednu z nich (minimálne do piatej série, kedy zvláštnym spôsobom získava desaťročnú dcéru). Definícia seriálu ako obraz jedného konkrétneho dobového trendu teda celkom nefunguje.

Podľa Ginie Bellafante Ally McBeal reprezentuje “Je to celé o mne” typ feminizmu: „Ak bol feminizmus v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch ponorený vo výskume a posadnutý sociálnymi zmenami, dnešný feminizmus sa oddáva kultúre celebrít a posadnutosti sebou samým.“[19] Ešte pokročilejším štádiom je paralelne vysielaný seriál Sex and the City, ktorý Andi Zeisler (Feminism and Pop Culture: Seal Studies, 2008) klasifikuje ako krajne materialisticko-(post)feministický manifest: „Sex and the City, s premisou o tridsiatničkách, ktoré majú dostatok peňazí a moci na to, aby nepotrebovali mužov na nič okrem sexu, vyzerá ako redukcia všetkých cieľov feminizmu na jediný: ťažké, mastné prachy.“ [20]

Anikó Imre v článku Sex and the Postsocialist City (2009) hovorí o amerických seriáloch ako Ally Mcbeal, Buffy the Vamipre Slayer a Sex and the City predovšetkým ako o kľúčovej kultúrnej paradigme, cez ktorú sa vedie diskusia o feminite, „singlovstve“ a urbánnom živote. V postsocialistických krajinách, kde boli s populárnym postfeminizmom dovážané súčasne postfeministické televízne drámy, sa feministická samostatnosť ukázala ako platná len do takej miery, do akej má žena vďaka svojmu spoločenskému a ekonomickému postaveniu abilitu kúpy náhradného, hračkového chlapa ( „guy-substitute pillow“), ak už nemá k dispozícii možnosť reálneho vzťahu. To vedie k obratu chápania takejto ženy: „Môže byť videná ako prepracovaná obeť globálneho kapitalizmu, ktorá nemá čas budovať zmysluplné vzťahy s mužmi, čo by viedlo k naplneniu jej života ako matky.“ [21]

„Nakoľko seriózne môže pôsobiť extra štíhla advokátka v minisukni? Optimisticky feministická interpretácia: „Ally je žijúcim fikčným príkladom toho, že v súčasnosti môže ženská osobnosť nosiť minisukňu a stále hrať na chlapčenskom „poli“.“ (Tim Apello, 1999. Ally Mcbeal: The Official Guide)

Anikó Imre ďalej odkazuje na výskum recepcie Ally Mcbeal u slovinských diváčok, kde jeho vykonávateľ Ksenija Vidmar-Horvat zachádza tak ďaleko, že deklaruje väzbu medzi postsocializmom a postfeminizmom (The globalization of gender: Ally McBeal in post-socialist Slovenia, 2005). Jeho respondentky hovoria o seriáli, ktorý ukazuje emancipáciu ženy, napätie medzi pohlaviami a následnú krízu rodiny, o tom, že hrdinky ako Ally nie je možné nájsť v slovinskej televíznej produkcii, pretože napriek demokracii je v postsocialistickom štáte žena stále podriadená, dokonca aj keď je advokátka alebo politička. Až šokujúco znie tvrdenie: „Ally je vzdelaná, emancipovaná žena, ktorá vidí svet vlastnými očami.“ [22], tak protikladné k americkým dobovým interpretáciam.

Z toho vyplýva, že pojmy „silná ženská hrdinka“ či „samostatná žena“ môžu mať rozličné čítanie vzhľadom na sociálne, kultúrne či akékoľvek iné korene konzumenta. Seriály ako Ally McBeal a Sex and the City nechcene problematizujú ženskú nezávislosť a vynucujú zamyslenie, či je žena nutne emancipovaná, ak potrebuje muža iba na sex ako Samantha Jones v Sex and the City, alebo nutne závislá, ak túži po emotívnom vzťahu ako Ally McBeal. Čo je skutočným kritériom zrovnoprávneného ženstva? Tak sa zdá, pre každého niečo iné.

Nie je to tak jednoduché

Mediálny trh prakticky od svojho vzniku až do deväťdesiatych rokov upevňoval pravidlá konvenčnej vedomosti o tom, ako vyzerá domácnosť (heterosexuálny pár s niekoľkými deťmi a zvieratkom) a ako sú v nej rozdelené úlohy. Autá, náradie a elektronika boli predávané mužom, leštidlo na podlahy, plienky, zubná pasta, ryža či osviežovač vzduchu boli predávané ženám. (Až so začiatkom deväťdesiatych rokov nastala väčšia diverzita predaja a typov konzumentov.) [23]

Seriál Ally McBeal v mnohom nabúrava piliere tohto zriadenia a to je jeden z dôvodov jeho úspechu i kontroverzie. Tá nespočíva v presne čitateľnom ideologickom razení, ale naopak v nejasnej kombinácii hodnôt. Na otázku dobového článku Ally McBeal: Woman of the ’90s or Retro Airhead?: „Je Ally McBeal hrdinka deväťdesiatych rokov? Alebo groteskné stvorenie chlapského fantazírovania?“ (Millman, 1997) neexistuje jednoznačná odpoveď, pretože Ally sa typicky postmoderne vzpiera odôvodneniu svojej existencie (čoby kultúrnej ikony) jedinou cestou. Pohoršenie u istej časti publika možno prikladať neschopnosti prijať tento nový (alebo naopak anachronický?) typ ženskej hrdinky.

Ako poznáme Ally, zrejme by nemala čo dodať, ale problém postfeministickej diskrepancie by mohla celkom definitívne zmietnuť často citovaným výrokom: „Milovať muža nie je žiadny hriech. Iba bolesť!“

Ally McBeal
Tvorcovia: David E. Kelly
Réžia: Jeannot Szwarc, Bethany Rooney, David Semel atď.
Scenár: Jeff Pinkner, Andi Bushell
Hrajú: Calista Flockhart, Courtney Thorne-Smith, Greg Germann, Lisa Nicole Carson, Jane Krakowski, Peter MacNicol, Portia de Rossi, Lucy Liu atď.
USA, 1997-2002, 112×45 min

Poznámky

[1]  Ginia Bellafante pre TIME píše: „Feminizmus sa vyvinul do absurdna za silnej podpory populárnej kultúry, ktorá zobrazuje dospelé single ženy ako roztržité, egocentrické baby: Ally odpovedá na otázku ‚Prečo sú tvoje problémy väčšie ako problémy kohokoľvek iného?‘ vážnym vyhlásením ‚Pretože sú moje.“

[2]  Berman, Erica (2014) „Why Women Still Suffer From the Ally McBeal Effect“, Huffpost Living Canada Available at:http://www.huffingtonpost.ca/erica-berman/beauty-ideals_b_5030288.html

 [3]  Schroeter, Judith:  „The Ally McBeal in us: The importance of role models in identity formation“ Available at: http://www.theory.org.uk/ally.htm

[4]  Sun, Chyng Feng (2002)  „Ling Woo in historical context“, The New Face of Asian American Stereotypes on Television. Available at:      http://www.sagepub.com/dines3estudy/articles/12_Sun_Pg656.pdf

[5]  Rosenzweig, Jane (1999), ‚Ally McBeal’s younger sisters‘, The American Prospect 11, 1

Available at: www.prospect.org/print /V11/1/rosenzweig-j.html

[6]  Nikunen, Karina (2007) „Intermedial Practices of Fandom“, Nordicom Review 28, pp. 111-128

[7]  Murray, Noel (2011) „Ally McBeal, „It’s my party““, A.V. Club. Available at: http://www.avclub.com/article/ially-mcbeali-its-my-party-65853

[8]  „7 Life Lessons from Ally McBeal you simly can not ignore“, movies.allwomenstalk, Available at: http://movies.allwomenstalk.com/life-lessons-from-ally-mcbeal-you-simply-cant- ignore/7/

[9] Newman, Kathleen (2000) „The Problem That Has a Name: Ally McBeal and the Future of Feminism“, Colby Quarterly: Vol. 36: Iss. 4, Article 7. Available at: http://digitalcommons.colby.edu/cq/vol36/iss4/7

[10] Newman, Kathleen (2000) „The Problem That Has a Name: Ally McBeal and the Future of Feminism“, Colby Quarterly: Vol. 36: Iss. 4, Article 7. Available at: http://digitalcommons.colby.edu/cq/vol36/iss4/7

[11]  Murray, Noel (2011) „Ally McBeal, „It’s my party““, A.V. Club, Available at: http://www.avclub.com/article/ially-mcbeali-its-my-party-65853

[12] McKenna, Susan E (2002) „The Queer Insistence of ‚Ally McBeal‘: Lesbian Chic, Postfeminism, and Lesbian Reception.“ Communication Review,  Available at: https://www.honors.umass.edu/sites/default/files/biofiles/McKenna_AllyMcBeal.pdf

[13]„Lesbian kiss episode“ je subžáner prvý krát použitý Davidom E. Kellym v American L.A. Law (1991). Vo väčšine prípadov potenciál pre vzťah medzi dvoma ženami nevydrží do ďalšej epizódy. Zdroj: en.wikipedia.

[14]  Po tomto vyhlásení nasleduje slávna hláška odkazujúca k  článku „Is feminism dead?“ v TIME: „Vieš, že som mala sen, že moju tvár vyhodili na obálku TIME magazínu ako tvár feminizmu?“

[15]  (tom) (2011) „Nová orientace: Flexisexualita“ dennik.cz, Zdraví.  Available at: http://www.denik.cz/sexualita/nova-orientace-flexisexualita-20110623.html

[16]  Belge, Kathy: „Lucy Liu“ About relationships: Lesbian Life  Available at: ttp://lesbianlife.about.com/cs/famouslesbians/p/LucyLiu.htm

[17]  McKenna, Susan E (2002) „The Queer Insistence of ‚Ally McBeal‘: Lesbian Chic, Postfeminism, and Lesbian Reception.“ Communication Review.  Available at: https://www.honors.umass.edu/sites/default/files/biofiles/McKenna_AllyMcBeal.pdf

[18]  McKenna, Susan E (2002) „The Queer Insistence of ‚Ally McBeal‘: Lesbian Chic, Postfeminism, and Lesbian Reception.“ Communication Review. Available at: https://www.honors.umass.edu/sites/default/files/biofiles/McKenna_AllyMcBeal.pdf

[19] Bellafante, Ginia (1998) „Is feminism dead?“, Time Magazine 151, 25,  Available at: www.time.com/time/magazine/ 1998/dom/980629/cover1.html

[20]  Andi Zeisler (2008) „Feminism and Pop Culture: Seal Studies“, Available at: http://books.google.cz/booksid=ROhSbOQIzmYC&pg=PA98&lpg=PA98&dq=ally+mcbeal+the+woman+of+%2790&source=bl&ots=_C5u0DP-Mn&sig=OhFfJNKmNBPmZLsUAdWQx0N-8zw&hl=sk&sa=X&ei=R_9TVJGgMMLPaIvmgtgE&ved=0CEwQ6AEwBQ#v=onepage&q=ally%20mcbeal%20the%20woman%20of%20%2790&f=false

[21]  Imre, Anikó (2009) „Sex and the Postsocialist City„ University of Southern California,  Available at: http://flowtv.org/2009/07/sex-and-the-postsocialist-city/

[22]  Vidmar-Horvat, Ksenija (2005)“The globalization of gender: Ally McBeal in post-socialist Slovenia“ The European Journal of Cultural Studies,  Available at: http://is.muni.cz/el/1423/podzim2013/gen125/um/vidmar-horvat.txt

[23] Andi Zeisler (2008) „Feminism and Pop Culture: Seal Studies“,  Available at: http://books.google.cz/booksid=ROhSbOQIzmYC&pg=PA98&lpg=PA98&dq=ally+mcbeal+the+woman+of+%2790&source=bl&ots=_C5u0DP-Mn&sig=OhFfJNKmNBPmZLsUAdWQx0N-8zw&hl=sk&sa=X&ei=R_9TVJGgMMLPaIvmgtgE&ved=0CEwQ6AEwBQ#v=onepage&q=ally%20mcbeal%20the%20woman%20of%20%2790&f=false